Politika (1)

Motto:: Kto nepozná pravdu, je iba hlupák, ale kto ju pozná a navzdory svojmu svedomiu zatajuje, je opovrhnutiahodný zločinec – B. Brecht

1) Úloha politiky

Život je politika, či to človek chce, alebo nechce. Medzi obyvateľstvom je rozšírený slogan, že „politika je panské huncúctvo, netreba sa ňou zaoberať“, a preto sa o politiku nezaujímajú. Ak sa človek nezaujíma o politiku, politika sa vždy zaujíma oňho, a to v jeho neprospech. Následkom je neporozumenie politike, neschopnosť pochopiť politické dianie, politická apatia občanov-ovčanov a navyše frustrácia z politiky. Nedospelé obyvateľstvo zhltlo ako ovečky túto návnadu a čudujú sa javom, ktoré si potom nevedia vysvetliť. Ten, kto tento slogan vytvoril, vytvoril najhlúpejšiu anticivilizačnú indoktrináciu, od ktorej hlúpejšiu ťažko nájsť. Ľudia sú ako klobásy, čím ich naplnia, to v sebe nesú. Všetci ľudia dnešnej spoločnosti sú zbavení vedomostí ohľadom riadenia životných procesov (Petrov 2023, s. 243). Svedčí to nielen o naivite más, ale aj zrade inteligencie na jej sociálnej úlohe v spločnosti – vytvárať poznatky, akumulovať ich a distribuovať (Bláha 1937). S následkom, že si nedokážu predstaviť ako sa bezohľadní psychopati z úžerníckej mafie spikli, aby hromadili ďalšie bohatstvá tím, že svetu spôsobia utrpenie.
Politika je spravovanie vecí verejných a priamo sa dotýka každého z nás. Riadenie je odovzdávanie informačného vplyvu zo subjektu riadenia na objekt riadenia (Petrov 2023, s. 247). Z pohľadu teórie riadenia majú všetky štáty (bez výnimky) svoj účel a zodpovedajú cieľom buď samotného človeka, alebo tých, ktorí (na vysokých stupňoch hierarchie) využívajú pyramídu nechápania a pyramídu vedomostí pre svoje zištné ciele. Každý v davo-„elitárnej“ spoločnosti mierou svojho chápania pracuje na seba, a mierou svojho nechápania pracuje na tých, ktorí sa snažia z cudzej práce vyťažiť čo najviac v pozemskom živote (Vnútorný prediktor 2011, s. 427 ).

Pojem politika je široký a zahŕňa všetky druhy samostatnej riadiacej činnosti. Zmyslom humánnej politiky ako správy verejných vecí je hľadanie konsenzu v záujme všeobecného prospechu vo vnútri štátu a jeho bezpečnosti z vonkajšieho prostredia (Ferko 2000). Vôľa ľudu musí byť základom vládnej moci. Politika by mala byť verejnou vecou v záujme zabezpečenia verejného blaha, nie úsilím presadiť úzkoprsý názor jednej skupiny, nie ekonomickým nátlakom, a už vôbec nie snahou ako do budúcnosti zabezpečiť seba svoju rodinu. Optimálny je taký politický systém, kde neexistuje despotická vláda a veľké majetkové rozdiely, kde panuje rovnosť ľudí pred zákonom a kde majetok je rozdelený tak, aby každý mohol uspokojiť svoje rozumné potreby. Etika je normou, podľa ktorej je potrebné všetko porovnávať. Vôľa ľudu musí byť základom vládnej moci (Všeobecná deklarácia ľudských práv, in Singer 2006, s. 91). Moc je základným faktorom politického života a dnes sa požaduje, aby politický poriadok bol posudzovaný a ospravedlňovaný podľa polovičatej deklarácie práv človeka, v ktorej absentuje deklarácia povinností, hoci práva vychádzajú z povinností. Mala by byť zabezpečená sloboda, rovnosť občanov pred spravodlivým zákonom a funkčný sociálny systém, ktoré sú produktom európskej kultúry a civilizácie. Skutočná sloboda spočíva v nedotknuteľnosti osoby za predpokladu rešpektovania sociálnych zákonov.

Sloboda, rovnosť občanov pred spravodlivým zákonom a funkčný sociálny systém sú produktom európskej kultúry a civilizácie. Skutočná sloboda spočíva v nedotknuteľnosti osoby za predpokladu rešpektovania sociálnych zákonov. Veď od renesancie, keď sa utváral moderný Európan, patrí kritické myslenie, právo a veda k jeho civilizovanej výbave. Civilizovaný človek je prekonávateľom prírody a spolutvorcom plného ľudstva (Komárková 1990, s. 122).

Politika sa dá najjednoduchšie definovať ako súboj tých, ktorí chcú spoločnosť ovládnuť a tých, ktorí odmietajú diktátorský režim. Tí prví sa väčšinou organizujú do politických strán. V politologickom myslení niet čo nové vymyslieť a systematická analýza o „umení“ vládnuť dnes neexistuje (Mrkos 2012, s. 140, 180). Nemecký vzdelanec už v roku 1922 skonštatoval, že veľké otázky sú vo všetkých dobách rovnaké a už by mohli byť konečne zodpovedané (Spengler 2017). A dodnes neexistuje ani formálne vzdelanie pre životnú dráhu politika, čo reprezentuje civilizačný kolaps politického systému, či skôr systému BOHYNE antidemokratickej „demokracie“. Neexistujú ani objektívne meradlá pre výkon politikov. A to i napriek tomu, že z filozofie a sociológie sa vydelila politológia.

Politológia nie je veda, nespĺňa ani jeden z piatich atribútov najpresnejšej definície vedy:

1. vedecké závery a pokrok musia byť založené na empirických údajoch;
2. musia byť potvrdené v reprodukovateľnej forme;
3. musí byť možný matematický popis javov;
4. nesmie obsahovať vnútorné protirečenia; a
5. musí umožniť predikciu s možnosťou nových objavov“ (Wagner 2007).

V skutočnosti politológovia sú pokračovateľmi veštcov z Delf (Dudáš 2011).

Najlepšie princípy vládnutia sú sloboda, bezpečnosť, blahobyt – vysoký štandard prežitia pre väčšinu obyvateľstva, humanita, tolerantnosť k humanitným prejavom, spravodlivosť, rovnosť pred spravodlivými zákonmi. Etika je nad všetkým, ako konštatoval už Aristoteles. Etika je normou, podľa ktorej je potrebné všetko porovnávať. Etika je súbor dobrovoľne prijatých pravidiel na zabezpečenie dosiahnutia najvyššej hodnoty – humánneho bytia človek a poznania. Etika – to sú pravidlá, ktoré sme dobrovoľne prijali sami pre seba a o ktorých veríme, že ak ich dodržíme, tak sa budeme mať v živote dobre. Každá forma vlády je dobrá, pokiaľ usiluje o spoločné blaho, a nie iba o blaho niekoľkých jednotlivcov. Je možná, keď sa výber robí podľa spôsobilosti – meritokracie, činnej kompetencie a etickej úrovne (Mrkos 2012, s. 80, 103, 140).

2) Stav politiky v euro-americkom konglomeráte

Ľudia nemajú ani tušenie o cieľoch svetovej politiky, o slobodomurárskych štruktúrach svetovládnej politiky (Lina 2004, Lina 2014). Princípom modernej politiky je vládnuť ľuďom pomocou klamstva a konať proti ľudskosti. O tom svedčí aj temné 20. storočie. Mnohí odmietajú vôbec pripúšťať existenciu geopolitiky. Nedovoľuje im to ich naivná neznalosť. Chýba im politická výchova a politická vzdelanosť (Dolejší 2014). Verejnosť nevie, čo sa deje, a ani nevie, že to nevie. Široké ľudové vrstvy sa uspokoja práve tak so zdaním ako skutočnosťou. Nevzdelanosť a neznalosť podstatných faktov je však služba mytológii. Keby ľudstvo obmedzilo moc obmedzencov, malo by neobmedzené možnosti.

Ciele politiky všetkých čias ostávajú nezmenené, hlavnú a jedinú podstatu svetovej politiky tvorí boj o zdroje a kontrolu nad nimi. V tejto súvislosti vytvoril Švéd R. Kiellen (1864 – 1922) termín geopolitika ako náuku o štáte vnímanom v podobe geografického organizmu stelesneného v priestore (Starikov 2014, s. 9). Geopolitika, zrodená v 19. storočí a rozvíjaná v 20. i 21. storočí, obrástla zložitou terminológiu a nezrozumiteľnými výrazmi a stala sa obyčajnému človeku neprístupnou. Obyvateľstvu chýba politická výchova a politická vzdelanosť. O politike sme informovaní nedostatočne až ohlupujúco už v školskom indoktrinačnom systéme a v médíách. Kto sleduje iba najnovšie informácie a chýba mu základňa v podobe chápania uplynulých stáročí európskej a svetovej politiky, nie je schopný uchopiť nejednoznačnosť a hĺbku diania na šachovnici geopolitiky. Pochopením podstaty odvekého konfliktu protikladov, ktorý prebieha v celosvetovom meradle a rozdeľuje planétu na prívržencov Euroázie – Pevniny (Ruska) a morskej sily – Mora, t. j. atlantického centra sily Anglosasov, ktorého stredobodom je Veľká Británia (VB) a Spojené štáty americké (SŠA), je možné preniknúť pod pokrievku „zvláštnych počinov“ SŠA, v súčasnosti najdôležitejšieho a najaktívnejšieho hráča svetovej šachovnice (Starikov 2015, s. 345; Martirosjan 2008, s. 274).

Politika sama od seba, z vlastnej vôle, dobrovoľne, nikdy nesiaha po etických princípoch, jej konanie je univerzálne účelové, a to bez ohľadu na to, či je kalkulované alebo fanaticky zaslepené. Každá moc chce byť totalitárna zo samotnej svojej prirodzenosti. Politika sa odvoláva na etiku vtedy, keď to potrebuje na diskvalifikáciu protivníka: protivník je nemorálny, vypočítavý, cynický, neľudský, zákerný, ohrozujúci existenciu človeka. Do politiky spravidla vstupujú ľudia hnaní svojimi ambíciami, vnútornou aktivitou, vodcovskými sklonmi, sociálnym exhibicionizmom, spasiteľskými víziami, so snahou o kompenzáciu rozličných tráum a podobne. Profesionálny politik je zväčša syntetický nedouk, ktorý nie je schopný si uvedomovať svoju obmedzenosť. Na politiku sa hodí ten, čo s osobnou vervou (či už fanatického alebo egocentristického pôvodu) premieňa parciálnosť svojej optiky na univerzálnosť svetonázoru pre všetkých. Kým ľudstvo budú viesť takíto politici, je odsúdené motať sa od mantinelu k mantinelu, od jednej parciálnosti k druhej.

Právo je kostrou politického systému, takže právo a politika úzko súvisia. A žiaľ, politika stále predchádza právo (Makow 2012), čo spôsobuje civilizačný kolaps. Vo všeobecnosti všetky legislatívy sú však čírou náukou (Spengler 2017), nie teóriou, lebo teória je súbor konzistentných poznatkov overených praxou, nie sú ani vedou, lebo právo nespĺňa ani jeden z piatich atribútov najpresnejšej definície vedy (Wagner 2007). To svedčí o tom, že euro-americká rurálna a nerozhľadená právnická a vôbec humanitná inteligencia je nevedome či vedome v službe síl globálneho parazita, je mimo chápania skutočných síl to presadzujúcich a slovenská zakrpatená právnická a politická inteligencia nie je schopná pochopiť túto anticivilizačnú právnickú sofistiku. Právne systémy v Európe, postavené na základe rímskeho práva, zhodnotil napríklad nemecký filozof Spengler v roku 1922 konštatovaním, že právna náuka svoju vlastnú úlohu doposiaľ ani nepoznala a vyslovil požiadavku na prestavenie celého právneho myslenia podľa analógie s vedeckými disciplínami – vyššej matematiky a fyziky (Spengler 2017, s. 514). Veľká moc výkonnej moci spočíva v určovaní obsadenia všetkých súdov, a tým má v rukách osud každého občana (Spengler 2017, s. 858). Anglický republikánsky ideál 19. storočia nemá nič spoločné s antickou res publika, a čo tak nazývame, je negácia, je to neomonarchia vo formách vypožičaných z monarchie (Spengler 2017, s. 817). Moc ide pred právom a hneď po nej nasledujú hlavné cnosti vládcov – lesť, násilie a ziskuchtivosť. (Fleischhauer 1997).

Štátnosť je kultúra riadenia záležitostí celospoločenského významu (Vnútorný Prediktor 2011, s. 80 – 82). Štátnosť to je predovšetkým systém profesionálneho radenia vecí, ktoré sú dôležité pre spoločnosť. Riadenie je odovzdávanie informačného vplyvu zo subjektu riadenia na objekt riadenia (Petrov 2023, s. 247, 359). Štát je systém štruktúrneho riadenia spoločnosti a vznikol z bezštruktúrneho riadenia, keď sa spoločenské štruktúry sformovali okolo ustálených informačných prúdov. Existujú tri spôsoby riadenia: štruktúrny, bezštruktúrny a kombinovaný (štruktúrny a bezštruktúrny). Proces riadenia má vždy subjektívny/osobný charakter. Sila bezštruktúrneho riadenia je veľmi veľká a stabilnejšia, ako je to pri štruktúrnom radení. K viditeľným kostrovým štruktúram možno zaradiť štátne orgány, štruktúru a rády. K neviditeľným kostrovým štruktúram sa zaraďujú všakovaké mafie, slobodomurárske lóže, cirkevné rády (Petrov 2023, s. 243, 258, 348, 466).

Priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia spoločnosti sú dvojakého druhu: informačné prostriedky riadenia a fyzické prostriedky riadenia. K informačným prostriedkom riadenia patria priority – 1) svetonázorovo-metodologická; 2) chronologicko-matrične-algorytmická a 3) ideologicko-faktologická. K fyzickým prostriedkom riadenia patria priority 4)ekonomická; 5)genocídno-zdravotnícka a 6)silovo-vojenská (Petrov 2023,s. 302).

Štát je nátlakový nástroj vládnucej triedy. Štát ja právna organizácia zvrchovanej moci spoločnosti na určitom území. Základnými a nevyhnutnými prvkami štátu sú obyvateľstvo, územie, štátna moc a suverenita. Reálna suverenita znamená mať pod kontrolou všetky obvody spoločenského riadenia. Už Platón požadoval, že nutnú mieru vzdelania musia mať politici. Prvá filozofia štátu, ktorú poznáme, bola vypracovaná majstrom Lao-Tse v 6. st. pred n. l. v Číne (in Mrkos 2012, s. 338). Podľa ďalšieho čínskeho filozofa – Konfucia – má vláda tri ciele: starať sa o dostatočnú potravu, dostatočnú obranu a dôveru ľudu (in Mrkos 2012, s. 61). Dielo Kautíliya Arthašastra – najranejšie dielo zo 4. st. pred n. l., vypracované v Indii, no doteraz neznáme v euro-americkom konglomeráte, je vyčerpávajúci súhrnný systém, zaoberajúci sa štátnymi internými aj externými záležitosťami. Je v ňom podrobne rozpracovaná problematika štátu, spoločnosti a sociálneho života, štátnej ekonomiky, štátnej administrácie, zákonodarstva a riadenie justície, vnútorná bezpečnosť štátu, obrana a externé záležitosti (Kangle 1988, s. 2, 22). Tento detailne prepracovaný systém, ktorý je euroatlantickým vzdelancom v politike, práve a v iných humanitných disciplínach neznámy, by mohol slúžiť ako podklad pre modernú civilizovanú náuku o štáte, politike ako spravovaní superzložitého sociálneho systému štátu, obzvlášť, keďže dodnes neexistuje ani formálne vzdelanie pre životnú dráhu politika, ani objektívne meradlá pre výkon politikov. Zachovanie štátu negarantuje monarchia, aristokracia ani „demokracia“, ale výhradne etická úroveň a inteligentné, rozumné princípy.

Moc je základným faktorom politického života. Moc je v praxi realizovaná schopnosť riadiť procesy v ľudskej spoločnosti. Pod kvalitou riadenia môžeme rozumieť „vektor chýb“. Kvalita riadenia je zovšeobecnené hodnotenie všetkých položiek tvoriacich vektor chýb (Petrov 2023, s. 378). Všetci ľudia sú riadení informáciou, ktorú nosia vo svojej hlave (Petrov 2023, s. 279). Moc je univerzálnu pokušenie, ktorému v histórii podľahli diktatúry pravé i ľavé. Dnešná liberálna či zelená diktatúra dláždi občanovi cestu do pekla rovnako dobrými úmyslami, ako kedysi inkvizícia alebo stúpenci rasovo čistej alebo povinnej beztriednej spoločnosti. Z čoho mali a majú ťažkú hlavu všetky režimy, je „ľudský faktor“. Na ňom všetky režimy nakoniec krachujú.

Hlavným činiteľom hierarchickej stratifikácie spoločnosti je fenomén moci a tá delí spoločnosť na dve základné časti – vládnucu triedu, špičky, tzv. elitu a ovládanú triedu, tzv. ne-elitu. Každá spoločnosť sa vždy delila na vládnucu menšinu a ovládanú väčšinu. „Demokracia“ ako vláda ľudu je neuskutočniteľná, lebo z princípu ľud si nedokáže vládnuť sám. „Demokratických“ politikov riadi úžernícka bankárska mafia. Moc to je v praxi realizovaná schopnosť riadiť procesy v ľudskej spoločnosti uplatňovaná v praxi. Moc je základným faktom politického života. Je všeobecne zatajované a neznáme, že existuje päť druhov politickej moci, dve z nich sú nadštátne – konceptuálna a ideologická a tri sú vnútroštátne – zákonodarná, výkonná a súdna. Konceptuálna moc je najvyššia vnútrospoločenská moc (Vnútorný prediktor 2021; Petrov 2023, s. 88, 279).

Koncepcia je zámer usporiadania života spoločnosti ako celku. Formovanie koncepcie života spoločnosti znamená predpoveď, akou sa má spoločnosť stať v budúcnosti. Formulácia cieľa nestačí, ideológia ju rozpracováva, aby bola prijateľná pre masy. Ideologickým základom dnešného globalizačného projektu je kaleidoskopický genocídny Starý zákon (Tóra). Globálny parazit (leviti) prevzal poznatky žrectva/znacharstva starovekého Egypta, ktoré sa rozhodlo pre globalizáciu na svoj spôsob, t j. ovládnuť celý svet a sústrediť všetky energeticko-surovinové zdroje a výrobné kapacity sveta do vlastných rúk. Kult rozvoja, ktorý nastolilo „svetové zákulisie“ – globálny prediktor/parazit (GPP) – zakabalenie ľudí, krajín a národov cez úžernícku úrokovú sadzbu je pre ľudstvo zhubný (Petrov 2023, s. 632, 638). Masová dezorientácia nevzniká vo vákuu. V priebehu dejín vzniká z kolektívnej psychózy, ktorá sa riadi predvídateľným scenárom. GPP si uvedomil možnosť riadenia procesu globalizácie a posledných dva a pol tisíca rokov je globalizácia uskutočňovaná pod jeho riadením. V dôsledku toho stojí dnes celý svet na okraji hospodárskej, ekologickej a vojensko-politickej katastrofy (Pjakin 2020, s. 22, 24).

Konceptuálna moc je mocou konkrétnej koncepcie a je zo svojej podstaty autokratická, t. j. svojou povahou absolutistická a ignoruje „demokratické“ procesy spoločnosti, ktoré ju nevidia alebo si nechcú priznať jej autokraciu. Je začiatkom a koncom všetkých obvodov riadenia, najvyšším druhom vnútrospoločenskej moci. Konceptuálna moc v sebe nesie: 1) rozpoznávanie faktorov tlaku z prostredia na spoločnosť; 2) formovanie cieľových vektorov voči tlakovému faktoru; 3) formovanie účelnej funkcie riadenia štruktúrnym aj bezštruktúrnym spôsobom, t. j. koncepcie riadenia na dosiahnutie cieľov spoločenského rozvoja (Pjakin 2020; Petrov 2023).

V princípe existujú dva koncepty moci – apolónsky koncept a faustovský koncept. Apolónsky koncept moci spočíva na kultivácii prírody a humanizácii, na spolužití národov na princípe partnerstva a obohacovania sa, nie na starozákonnom princípe ovládania národov kmeňovými klanmi jahvistov/talmudistov a sionistov. Vytvoril sa v slovanskom prostredí – zrejme už v Podunajskej civilizácii – na začiatku 5. tisícročia p. n. l., ktorá plynule nadväzovala na staroeurópsku protocivilizáciu (Haarmann 2016). Podunajská civilizácia je civilizácia s najstaršou gramotnosťou a medenou metalurgiou na svete. Na počiatku histórie vstupuje do európskych dejín ako Vinčanská kultúra. Jej výskum umožnil uvažovať o Európe ako kolíske ľudskej civilizácie. Začala sa rozvíjať na strednom Dunaji a podľa archeologických, antropologických, etymologických, grafemických a genetických výskumov o jej protoslovanskom charaktere nemusíme pochybovať (Haarmann in Timura 2014).

Apolónsky koncept moci zahrňuje konceptuálna paradigma Ruska, ktorá je záchranou civilizácie (Petrov 2023).

Faustovský koncept moci je koncept expanzivity, výbojov a parazitizmu (Spengler 2017, s. 263). Táto konceptuálna moc bola vytvorená v minulosti vrstvou levitov – tvorcami genocídneho Starého zákona a jahvistickej kaftanovej šľachty rabínov, tvorcov Talmudu a jahvistického Jehovu/Jahveho, ktorý prikazoval podrobiť, resp. pozabíjať všetkých. (Guyenót 2020). Talmud so svojím krvilačným bohom JHVH patrí do pohanskej doby bronzovej a s pohanstvom má spoločných deväť desatín etického pozadia – vytvoril kódex pravidiel, ktoré sú pravidlami parazita (Grant 2006, s. 211). Rímska ríša je príkladom faustovského princípu. A kriminálne dejiny cirkvi svedčia o tom, že kresťanská cirkev pokračovala v svojom šírení faustovským princípom – ohňom a mečom počas celého stredoveku (Deschner 1986).

Ideologická moc oblieka koncepciu do foriem, ktoré sú príťažlivé pre široké ľudové masy. V podmienkach davo-„elitarizmu“ obsah koncepcie býva na míle vzdialený od príťažlivosti foriem, v ktorých je prezentovaná spoločnosti. „Dav“ je cielene zbavovaný detailnosti faktológie a metodológie, rozvinutej do formy „vedy“. Ideologická moc bola „formalizovaná“ vo forme rôznych náboženstiev a „svätých písiem“. Všetky ideológie monarchizmu, „demokracie“, liberalizmu, marxizmu, nacionalizmu, budhizmu, judaizmu, katolicizmu, protestantizmu atď. sú len pestrofarebné „pozlátka“, ale vo vnútri je ten istý „cukrík“ –pyramída jednodolárovej bankovky so zhnitým obsahom biblickej koncepcie „New ordo seclorum“ o vybudovaní globálnej otrokárskej civilizácie na Zemi. Ideológie, vierouky a náboženské kulty sú vytvárané, „formalizované“ a vštepované do spoločnosti konkrétnymi ľuďmi (Petrov 2023, s. 281).

Ideológia ako rozpracovanie konceptuálnej moci sa stala životne dôležitým faktorom politickej moci a politiky „revolúcií“. Humanitná inteligencia vypracováva ideológiu, ktorá generuje moc a táto inteligencia má možnosť presadiť mnoho vecí prostredníctvom tejto moci. Politológia je import zo SŠA na mätenie obyvateľstva v hraniciach politického konceptu a mantry „demokracie“ v službe globálnemu parazitovi. „Demokratických“ politikov riadi úžernícka bankárska mafia. Politológia ako odbor vysokoškolského štúdia bola v roku 1949 s nátlakom Američanov zavedená na niektorých vysokých školách v NSR ako politické „vedy“, resp. politológia (Vergesová 2020, s. 132). Politológia je podľa slovníka náuka zaoberajúca sa štúdiom politických systémov, pravidiel politického riadenia, cieľmi, funkciami a štruktúrou politických inštitúcií (Šaling 2002, s. 512). Katedry a ústavy politológie sa stali novými seminármi na výučbu nového evanjelia – najnebezpečnejšieho náboženstva bohyne „demokracie“ (Romanoff 2022; Dubovský 2022).
Zákonodarná moc vytvára pre koncepciu a ideológiu prísne právne normy. Výkonná moc realizuje koncepciu a ideológiu štruktúrnym aj bezštruktúrnym spôsobom, opierajúc sa o spoločenské tradície a zákonodarstvo. Vyšetrovaco-súdna moc dohliada na dodržiavanie „zákonnosti“ v živote. Zákonodarná moc kričí „o zvrchovanosti zákonov“, o „právach človeka“ atď. ale mlčí o tom, na základe akej koncepcie sa tieto zákony vymýšľajú (Petrov 2023, s. 282).

Ideológia ako náhrada náboženstva v občianskej spoločnosti sa v Európe objavila ako výtvor vedeckej revolúcie a osvietenstva a hlavným tvorcom koncepcie a techník manipulácie masovým vedomím sa od samého začiatku stali SŠA. Ideológia sa sama o sebe stáva činiteľom utvárajúcim človeka a často sa stáva nepriateľom filozofie. Ňou vytvorené mýty, najmä pokiaľ sa zakoreňujú pomocou vzdelávacieho systému a masmédií, utvárajú človeka v obraze daného vzorca. Ideológia vytvára politické mýty a navyknuté spoločenské vzorce (stereotypy). Politický mýtus je súbor ideí, ktoré sú masy pripravené považovať za pravdivé bez ohľadu na to, či naozaj pravdivé sú. Jeden z najrozšírenejších politických mýtov je mýtus „demokracie“ (Dubovský 2022; Romanoff 2022). Cielené vytváranie mýtov je prostriedok manipulácie masovým vedomím pre politické účely. Filozofia nie je schopná zničiť politické mýty, tie sú necitlivé na racionálne argumenty. Stereotyp – navyknutý spoločenský vzorec je pevný súbor predstáv a skladá sa vo vedomí na základe osobných životných skúseností aj pomocou rôznych zdrojov informácií. Navyknuté spoločenské vzorce sú biľagom. Sloboda slova, a všeobecnejšie sloboda šírenia informácií, je prehlásená za kľúčový princíp občianskej spoločnosti a liberálneho poriadku života (Kara-Murza 2020, s. 115, 90, 252). Samotná deklarácia slobody a rovnosti nič neznamená, pokiaľ nie je možné tieto práva uplatniť (Šifrin 2021, s. 347). A v euro-americkom konglomeráte je prijímaná subústavná legislatíva, ktorá umožňuje trestné stíhanie za rôzne názory – sionistickí rasisti sú strojcami „hate speech“ a architektmi tzv. „hate laws“, ktoré sú moderným ekvivalentom stredovekých zákonov proti rúhániu a kacírstvu (Duke 2008a, s. 159). Ide o cieľavedomú schizofréniu práva a nedovzdelaní remeselníci v práve si to ani nevšimli.
Sú dve techniky ovládania: tvrdá sila (vojenská moc, ekonomické násilie, sociálne a ekonomické ožobračovanie), ktorá je finančne náročná a mäkká sila (školstvo, médiá, kultúra, piata kolóna tretieho sektora, ohlupovacie spolky – think tanky), ktorá je lacnejšia a vytvára indoktrináciu (Dudáš 2017, s. 104). Politika riadeného ohlupovania obyvateľstva sa deje cestou reforiem školského vzdelávacieho systému a mainscreamovými (mainstreamovými) médiami. Spiatočnícke antihumánne a anticivilizačné hnutia sionistickej „vzdelaneckej“ a politickej loby proti evolučným, biologickým a genetickým poznatkom a výdobytkom sú marxizmus – komunizmus, Frankfurtská škola neomarxizmu, de facto škola hlúposti a degenerácie, Boaská antropológia, Adornova sociológia, Freudova rozkladná psychiatria a Derridova „filozofia“ dekonštrukcie – prevracania a rozkladu tradičných významových opozícií, aby sa ich zložky uvoľnili z ich skamenelých spojení a dali sa znovu oživiť v nových súvislostiach. Predstavujú bezhraničnú intelektuálnu a morálnu tuposť (Mac Donald 2002; Makow 2012, s. 56). Pritom marxizmus vznikol ako návod na rozborenie sveta podľa jednej konkrétnej šablóny – tandemu vojny a „revolúcie“ (Martirosjan 2008, s. 284). Marx ako vnuk dvoch rabínov, splnil objednávku „svetového zákulisia“, keď vytvoril učenie, ktoré by ľudstvo nikdy nepriviedlo ku spravodlivej organizácii života spoločnosti (Petrov 2023, s. 619).
Davo-„elitárny“ spôsob riadenia spoločnosti, ktorý používa politický systém „demokracie“, vznikol v Egypte. Reálnymi vládcami starovekého Egypta boli najvyšší hierarchovia (najvyššia kasta) staroegyptského žrectva. Šlo o 22 ľudí – hierofantov (čítajúci osud, predpovedajúci budúcnosť). Ovládali tajné (hermetické) znalosti, ktoré im umožňovali manipulovať nielen negramotných otrokov, ale aj faraónov (Petrov 2023, s. 530). Staroegyptské žrectvo zatajilo pred ľuďmi objektívnu existenciu „informácie“ a „miery“, vďaka čomu sa realizuje riadenie. Žrectvo sa transformovalo do kolena Léviho“ a stalo sa neviditeľným pre drvivú väčšinu ľudí. Pritom leviti si prisvojili monopolné právo na výklad pravdy a ostatné „kolená“ „Izraela“, de facto Judska, boli povinné len vypĺňať príkazy levitov. Leviti ako následníci staroegyptského žrectva namiesto seba zverejnili pred verejnosťou jahvistov, ktorí sa stali a dodnes sú vykonávateľmi plánov levitov (svetovej vlády) (Petrov 2023, s. 232, 530 -532). Jahve je persona vynájdená tými, ktorí sa domáhajú hovoriť v jeho mene, pôvodne levitmi. Jahve je hlas seba-proklamujúcich levitov a prorokov. Jahve zakázal prístup k stromu poznania dobrého a zlého a jeho špičková kasta antihumánnych levitov je v podstate založená na násilí a terore na nimi ovládaných jahvistoch. Zmluva s Jahvem je založená na permanentnej hrozbe deštrukcie (Faulkner 2021, s. 57; Guyénot 2020, s. 8).

Manuál na organizáciu života je v Biblii. V Európe súboj koncepcie Svetla – humánnej identity Atén, vytváranej v Gréckom zázraku od 6. storočia pred n. l. a koncepcie Temnoty –genocídnej identity Jeruzalema, vznikajúcej v Babylonskom zajatí časti Kanaancov od 6. st.p. n. l., vypukol v prvých storočiach nášho letopočtu vznikom jahvistickej sekty kresťanov. Agent vplyvu rabín Šaul ako obrátený apoštol Pavel sformoval jahvisticko – kresťanský egregor cirkvi Ježiša Krista. Mohamed sformoval moslimský egregor (Petrov 2023, s. 502; Ravage 1928). Pojem egregor znamená spojenie niekoľkých častí do jedného celku. Egregor je ľudský výtvor, je to kolektívny duch (Petrov 2023, s. 486,502, 523). Po víťazstve protoortodoxnej vetvy kresťanstva nastala zmena paradigmy kresťanstva v 4. storočí, kedy prijatím genocídneho Starého zákona do kresťanskej Biblie sa kresťanstvo stalo schizofrénnym a nekresťanským (Kűng 2003), stalo sa jahvizovaným kresťanstvom, žido-kresťanstvom. Konceptuálna moc levitov je stručne obsiahnutá vo výrokoch: „A budeš panovať nad mnohými národmi a oni nad tebou panovať nebudú“ (Deuteronómium-Izaiáš). „Je dovolené požičať si od pohana alebo od cudzinca a jemu požičať s úrokom, pretože je napísané: svojmu bratovi nebudeš požičiavať na úrok“ (Deut. 23:20). Starý zákon sa stal trójskym koňom jahvizmu, svätým hákom, na ktorom je kresťanstvo zavesené na jahvizme/talmudizme. Biblická starozákonná konceptuálna moc nastolila jednotný nemravný, nespravodlivý a protiľudský „svetový poriadok“. Satanská biblická koncepcia moci „svetového zákulisia“ a plány „svetového zákulisia“ sa plnia presne. Židovský autor uviedol: „Jahvistický rebel-prorok Pavol z Tarzu alebo Saul je ústrednou figúrou v kresťanstve, ktorý chcel očistiť a revitalizovať starú vieru. Dokázal pokoriť rímsku moc zničiac morálku vojenskej doktríny doktrínou lásky a neodporu v malej sekte jahvistických kresťanov, stal sa apoštolom gentilov a bol ich najaktívnejším prenasledovateľom. V priebehu štyroch storočí bola podrobená veľká ríša a polovicu sveta Palestínou. Zákon zo Sionu stal sa oficiálnym náboženstvom Ríma. To bol začiatok našej dominancie vo svete. My sme odmietli kresťanstvo, ktorým sme vás oklamali“ (Ravage 1928).

Americký psychológ K. Mac Donald v diele „A PEOPLE THAT SHALL DWELL ALONE“ (Ľud, ktorý chce byť/vládnuť sám) analyzuje spoločenstvá v diaspóre (Mac Donald 2002). Podľa neho sú židia rozpoltení, majú dvojitú morálku, jednu pre židov a druhú pre nežidov, tzv. gójov. Je to kultúrno-civilizačný rozvrat podľa ideológie a návodu Talmudu, ktorý dôkladne analyzoval kritický americký vzdelanec M. Hoffman (2008). Predchádzajúce podrobné odhaľujúce dielo luteránskeho profesora „Entdecktes Judenthum“ (Odhalené židovstvo, presnejšie Odhalené judejstvo – J. A. Eisenmenger, Frankfurt, Deutschland, 1700) dala vatikánska cirkev a cisár Lepold na popud židovských predstaviteľov zničiť (Hoffman 2008). Mac Donald nazval na základe úspešného deformovania ľudstva talmudskou morálkou a politikou s dvomi štandardmi morálky 20. storočie židovským storočím (Mac Donald, 2002, Lina 2004, s. 550 – 563).
A historiografia ako kaleidoskop historických mýtov o tom mlčí napriek tomu, že už Kant odhalil, že Talmud a talmudizmus/judaizmus je politické hnutie (Kant in Hoffman 2008). A mlčí aj kresťanská talárová šľachta i napriek tomu, že Eisenmenger dešifroval Talmud, odhalil lži a fantázie farizejov a rabínov (Eisenmenger 1 700 in Hoffman 2008). Bez poznania účinkovania tejto politickej sily v Európe nemožno objektívne hodnotiť jej históriu. Dôkladnú analýzu Talmudu, ktorý nulifikuje Tóru, prezentovali Hoffman a Duke (Hoffman 2008; Duke 2008; Duke 2008a).

Európa je založená na antickej civilizácii, kresťanstve a osvietenstve. Kresťanstvo však bojovalo proti výdobytkom antiky už od 4. storočia, v ktorom zmenilo svoju kresťanskú paradigmu a stalo sa nekresťanským zahrnutím najgenocídnejšej knihy, aká kedy bola napísaná, do svojej Biblie, a to Starý zákon (Kűng 2002; Chomsky). Civilizácia bielych bola porazená v informačnej vojne, ktorú skryté sily architektov rozvratu začali jahvizovaním cirkvi. Tá na čele s pápežom Gregorom I. porazila definitívne v roku 600 humánnu identitu Atén odsúdením antiky a nastolila antihumánnu a anticivilizačnú identitu genocídneho Jeruzalema s ideológiou nadradenosti jahvistického ľudu, ktorá ideológia je vo svojej podstate odporná, zločinná a smrtonosná.

Stredoveké dianie v Európe výrazne ovplyvňovala vatikánska cirkev, po celý stredovek vládla nad intelektuálnym myslením Európy teológia. Právo v stredoveku bolo podriadené cirkvi. Vatikánska cirkev nasedlala na expanzívnu politiku Rímskej ríše. Korunováciou uctievaného banditu cisára Karola za sprostý obchod – za prísľub desiatkov cirkvi – začala pochod proti Slovanom „Drang nach Osten“. Kresťanstvo spáchalo najťažšie zločiny proti humánnemu bytiu človeka (Kuhn 1949, s. 409; Deschner 1986). Európa sa začala prebúdzať až v renesancii, iniciovanej byzantskými vzdelancami v Taliansku a prebudila sa v osvietenstve, ktoré znamenalo návrat ku kritickému mysleniu, avšak vytrhlo človeka z vesmírneho usporiadania. Osvietenstvo, nech vystupovalo akokoľvek otvorene, slobodne, racionálne, antikonšpiračne, sa zrodilo nie vo vlastnej réžii, ale v réžii slobodomurárskej sekty (filozof J. Sivák, 2022). Extrémni osvietenci, najmä z okruhu sluhov skrytých síl, vytrhli človeka z univerza ako pána nad prírodou, čo má dnes katastrofálne následky pre životné prostredie. V posledných troch storočiach žezlo páchania najťažších zločinov proti ľudskosti prevzal sionizmus (pozri napríklad Makow 2012; Drábik 2018; Guyénot 2018; Hoffman 2008; Lina 2004; Lina 2014; Mac Donald 2002; Saleh 2001; Saleh 2002; Sand 2015; Shahak 2002).

* prvá časť, pokračovanie…

Doc. Ján Dudáš, DrSc.,

prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz