Reč a rozvoj komunikácie patrili k hlavným faktorom rozvoja človeka a ľudskej civilizácie. Je preto namieste zaoberať sa ľudskou komunikáciou a kultivovať ju.
Z viacerých dôvodov kvalita ľudskej komunikácie klesá a po epochách, ktoré priamo charakterizovali formy komunikácie – ústnej, keď celú kultúru a civilizáciu charakterizovala hovorená forma, a epoche gramotnej kultúry, v ktorej jadrom komunikácie a kultúry bola písaná (tlačená) reč – nastúpila epocha kyberkultúry, v ktorej sú obe predchádzajúce formy komunikácie potláčané a deformované.
V skoršom článku („Nič nebolo – mýtus 10“) som dokladal, že komunikácia o skutočnosti a približovanie sa pravde boli v našej spoločnosti nahradené komunikovaním toho, „čo sa hovorí“. Umožňuje to fakt, že veľkú časť populácie tvoria nepremýšľaví a konformní ľudia a opačným smerom takáto komunikácia ľudí v konformite formuje a utvrdzuje.
V dnešnom článku chcem upozorniť na inú charakteristiku komunikácie – na vzťah medzi subjektom výpovede a predmetom výpovede. Každé vyjadrenie má ambíciu vypovedať o predmete výpovede, no zároveň nechcene vypovedá aj o subjekte výpovede. Tento pomer je premenlivý, pohybuje sa na celej škále od jedného konca po druhý. Nech si to komunikujúci človek želá alebo nie, všetkým, čo hovorí, vypovedá aj o sebe.
Tak ako súčasnú spoločnosť charakterizuje komunikovanie toho, čo sa hovorí, podobne ju charakterizujú aj vyjadrenia, ktoré nemajú žiadny vecný obsah, ale sú čistou výpoveďou o človeku, ktorý ich vyslovuje.
Výsledkom je v spoločnosti permanentné táranie, ktoré nemá žiadny vecný obsah. Dokonca sa ustálila norma, že pri závažných spoločenských témach sa nesmie analyzovať, čím sa úplne poprel axióm Reného Descarta, na ktorom vznikala moderná intelektuálna Európa: „Pochybujem, teda som.“ Príkladom je konsenzus takmer všetkých politických prúdov pri celospoločenskej debate o bezpečnosti a percentách na obranu. Stovky politikov a expertov vo všetkých možných médiách celé hodiny opakujú tie isté frázy, ale ani raz som nepočul, že by sa niekto pokúsil definovať bezpečnosť. To by ich totiž mohlo usvedčiť z toho, že percentá na zbrojenie nie sú s bezpečnosťou v kauzálnom vzťahu. Nikto tiež nevysvetlil, ako by vysoké percentá na zbrojenie zabezpečili bezpečnosť Dánsku a Grónsku. Nikto sa ani neopýtal, prečo vysoké náklady na zbrojenie Československa v tridsiatych rokoch nezabezpečili Československu bezpečnosť.
Bezpečnosť štátu je do značnej miery daná jeho zahraničnou politikou a kvalitou medzinárodných vzťahov. Nie je náhoda, že tí politici, ktorí najhlasnejšie požadujú najvyššie percentá na obranu, bezpečnosť štátu v medzinárodných vzťahoch najviac ohrozujú a sú preto logicky bezpečnostnou hrozbou. Vytvárajú politiku, v ktorej zbrojenie nie je reakciou na bezpečnostnú situáciu, ale naopak – zbrojením vytvárajú rizikovú bezpečnostnú situáciu. Súvislosť medzi zbrojením a bezpečnosťou sa patologicky obrátila. Nie je náhoda, že Petr Pavel, popredný český militarista, vojnový štváč a stúpenec bezbrehého zbrojenia, zároveň obhajuje likvidáciu českej štátnosti a jej rozpustenie v Európskej federácii a reprezentuje záujmy následníkov iniciátorov nacizmu, Mníchovskej dohody a Protektorátu Böhmen und Mähren.
Ilustráciou obrátenia súvislosti medzi zbrojením a bezpečnosťou je situácia na Ukrajine po Majdane v roku 2014. Rusko, Ukrajina, Nemecko a Francúzsko podpísali Minské dohody, ktoré mali mierovou cestou riešiť vzniknuté problémy. V roku 2022 nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident François Hollande priznali, že Minské dohody neboli plnené a slúžili len ako zástierka na získanie času na vyzbrojenie ukrajinskej armády. Vyzbrojením ukrajinskej armády vznikla nová bezpečnostná situácia.
Značnú časť komunikácie v spoločnosti tvoria vyjadrenia s minimálnou vecnou informačnou hodnotou o predmete komunikácie a s prevládajúcou informáciou o autorovi vyjadrenia. Príkladom môže byť známy vládny strategický komunikátor Otakar Foltýn, vybavený na túto funkciu vojenskou kariérou. Vo svojej komunikácii tvrdil, že občania sú svine. Z hľadiska predmetu komunikácie ide o nulovú až zápornú informáciu (dezinformáciu). Svinia je samica prasaťa, čo ľudia rozhodne nie sú. Výrok je však výpoveďou o Otakarovi Foltýnovi. Dokladá jeho kognitívnu nekompetentnosť, absenciu analytického myslenia, duchovnú prázdnotu a vysokú mieru frustrácie a agresivity jeho osobnosti. Ďalším majstrom v publikovaní článkov, ktoré nemajú žiadny informačný obsah, ale sú iba výpoveďou o autorovi, je sovietsky komunistický antikomunista Mitrofanov.
Tento typ foltýnovskej komunikácie je bežný medzi politikmi, novinármi aj na sociálnych sieťach. Bežným sa stalo označovať ľudí za trollov, prípadne proruských trollov. Troll je bájna bytosť z rozprávok a nikde som nečítal definíciu proruského trolla. Toto označenie je výpoveďou o tom, že ten, kto takto niekoho označuje, vecne nemá čo povedať. Má nulovú informačnú hodnotu. Vypovedá o vzdelanostnom, intelektuálnom a informačnom deficite človeka, ktorý nie je schopný viesť polemiku alebo dialóg s človekom, s ktorým nesúhlasí. Preto pomätene a žlčovito vypľuje označenie „proruský troll“. Verejný komunikačný priestor čoraz viac pripomína ústav mentálne retardovaných.
Nikto z týchto intelektuálne nevybavených jedincov sa nepokúsil vysvetliť, že prestala platiť sloboda slova, teda myslenia, a Listina základných práv a slobôd. Štát ani politici nemajú za úlohu ani právo určovať, čo si majú ľudia myslieť. Tlak politikov na myslenie ľudí vedie k degradácii spoločnosti, pretože v centre záujmu politikov nie je myslenie, ale moc a nástroje jej udržania. Prenosom intelektuálnej úrovne a obsahu vedomia politikov na spoločnosť nevyhnutne dochádza k degradácii spoločnosti.
Za chybu považujem, že ľudia na napadnutie a osočenie týmto mentálne retardovaným výplodom reagujú a obhajujú sa, že nie sú proruskí trollovia. Vnútorne slobodný človek svoje myslenie nedegraduje na úroveň týchto primitívov.
Ďalším procesom, ktorý vytláča z verejného a mediálneho priestoru myslenie, je axiomatizácia politiky. O tomto trende som hovoril už v roku 2006 na politologickom kongrese v referáte „Mýty a axiomatizácia spoločenskej a politickej reality“.[1] Axiomatizácia politiky znamená, že politický priestor je zapĺňaný axiómami, nespochybniteľnými tvrdeniami, o ktorých je polemika neprijateľná a riskantná či priamo trestne stíhateľná (pozri štátneho zástupcu I. Stříža). Tento trend by mal až komickú podobu, keby nebol taký tragický. Ľudia sú už zatváraní aj za písmeno na tričku.
A neviem, či to, čo sa odohralo v Písku, patrí viac ku Kafkovi alebo k Haškovi. Pri výročí konca druhej svetovej vojny vyvesili na radnici sovietsku a americkú vlajku. Starostovi telefonovala polícia a vyhrážala sa mu, že vyvesenie sovietskej vlajky môže byť trestným činom. Pod týmto tlakom starosta vlajky zvesil.
Nacistická okupácia je spojená s 360-tisíc obeťami a cieľom nemeckých nacistov bola genocída českého národa – čiastočne vyvraždením, čiastočne presunom na Sibír. Pre následníkov týchto nacistov financujeme a organizujeme v Brne zjazd, zatiaľ čo vlajku, pod ktorou nás Sovietsky zväz oslobodil a pod ktorou zahynulo pri oslobodzovaní Československa 144-tisíc sovietskych vojakov, je pri výročí trestné vyvesiť. Naopak, pri posprejovaní sochy Eduarda Beneša v Brne sa polícia bude rozhodovať o kvalifikácii tohto činu. V záujme koho vlastne pracuje naša polícia? A prečo je stále policajným prezidentom káder päťkoalície a Rakušana? Potrebujeme takúto políciu?
[1] Olomouc, 8.10.2006
Petr Sak – sociológ a vysokoškolský pedagóg