Včera (29. 1.) okolo obeda sa mi rozozvučal telefón. Priatelia, Slováci z Poľska sa ma zhrozene pýtali, či slovenskej vláde preskočilo. Pýtam sa, čo sa stalo. Vraj na zasadnutí vlády v Červenom Kláštore prijala slovenská vláda uznesenie, ktorým uznala goralov (píšem zámerne s malým g) za národnostnú menšinu.
Zostal som s otvorenými ústami ako obliaty studenou vedou. To hádam nemyslíte vážne, zakoktal som neveriacky. Hneď som siahol po internete a nestačil som sa čudovať. Po stopäťdesiatich rokoch zápasu s veľkomaďarským šovinizmom a poľským územným imperializmom, v ktorom Slováci na severnej hranici Slovenska od Čadce po Lesnicu dokazovali „Urbi et Orbi“, že nie sú žiadni Poliaci, ale čistí Slováci, sa slovenská vláda pod vedením „národne orientovaného premiéra“ postaví na stranu tých, ktorí sa od rakúsko-maďarského vyrovnania (1867) snažili o dezintegráciu slovenského národa na základe nárečových rozdielov. Čistá hrôza! Pane Bože, prečo si tým ľuďom zobral rozum!
Tak, aby bolo jasné. Celé stáročia bola slovensko-poľská hranica stabilná bez akýchkoľvek väčších rektifikácií. V hore spomínanom úseku z oboch strán hraníc žili ľudia, ktorých nazývali goralmi (horalmi). Z jednej strany hranice sa považovali sami za Slovákov, z druhej strany za Poliakov. Ako na každej hranici príbuzných etník, aj na tejto sa vytvorili prechodné dialekty, ktoré vykazovali prvky jedného i druhého jazyka. Aj jazyk poľských goralov má viacero charakteristických prvkov, ktoré sú typické pre slovenský, nie poľský jazyk. Rozhodujúce však bolo národné cítenie týchto ľudí, ktorí sa cítili na severe Poliakmi a na juhu Slovákmi. Medzi významnými slovenským národnými buditeľmi i verejnými činiteľmi bolo mnoho osobností, ktoré pochádzali z tohto prostredia. Za všetkých spomeniem A. Bernoláka, prvého kodifikátora spisovného slovenského jazyka.
Celé stáročia sa obyvatelia prihraničných oblastí severného Slovenska považovali za Slovákov a za Slovákov ich považovalo aj okolie. Až prišlo rakúsko-maďarské vyrovnanie roku 1867, po ktorom si uhorská vláda vytýčila cieľ maďarizovať nemaďarské obyvateľstvo Uhorského kráľovstva. Jedným z nástrojov, ktorý mal napomáhať maďarizácii boli aj snahy o rozbitie jednoty slovenského národa na základe nárečovej rôznorodosti slovenského jazyka. Hádam najznámejšia je snaha uhorskej vlády na odpojenie Slovákov z východného Slovenska a vytvorenie samostatného slovjackého národa. Uhorská vláda vytlačila z ľudových škôl na východnom Slovensku spisovnú slovenčinu a zaviedla vyučovanie v šarišsko-zemplínskom nárečí a našla si aj platených aktivistov. Najznámejší z nich bol V. Dvorčák, ktorý v Prešove vydával aj noviny v dialekte Naša Zástava.
Tento projekt totálne zlyhal. Boli to práve Slováci z východného Slovenska, ktorí sa najviac zaslúžili o prebojovávanie slovenskej veci na pôde USA a na vytvorení nového česko-slovenského štátu (finančne i personálne). To však neznamená, že projekt na dezintegráciu slovenského národa na východe Slovenska zaspal úplne. Napriek tomu, že narazil na silný odpor tamojšieho slovenského obyvateľstva, pokúšali sa ho na okupovaných slovenských územiach obnoviť horthyovské orgány. Menej známa je už epizóda s pokusmi E. Beneša po druhej svetovej vojne obnoviť „Slovjakov“, avšak narazili na silný odpor G. Husáka, ktorý ich v pomerne veľkom štádiu rozpracovania rozprášil. Platonicky na Benešove pokusy chcel nadviazať aj „humanista“ V. Havel, ktorý aj predložil návrh rozdeliť Slovensko na dve „krajiny“.
Menej známym je projekt, ktorý sa začal na prelome 19. a 20. storočia na severnej Orave a Severnom Spiši v spolupráci uhorských úradov a Poľských šovinistov z Haliče. Medzi slovenským obyvateľstvom týchto území začali propagovať myšlienku, že nie sú Slováci, ale neuvedomelí Poliaci. Našli si a zaplatili niekoľkých aktivistov, medzi nimi aj bývalého Hlinkovho kaplána F. Machaja. Ich aktivity však nemali väčší úspech, lebo tamojšie obyvateľstvo bolo dosť silno národne uvedomelé, však na území severnej Oravy mali v uhorskom sneme v tomto období vždy slovenského národného poslanca (F. Skyčák).
Napriek silnému slovenskému národnému povedomiu Oravcov a Spišiakov, Poliaci po roku 1918 sa snažili územie obývané Slovákmi hovoriacimi goralským nárečiami pripojiť k Poľsku ako poľské územie, obývané neuvedomelými Poliakmi. To, že boli uvedomelými Poliakmi, im akosi neprekážalo. Takmer všetko obyvateľstvo severnej Oravy a severného Spiša sa postavilo aktívne proti poľským snahám. Na ich obranu vystúpili aj americkí Slováci z predmetných území a poslali Masarykovi protestný list, ktorý podpísalo viac ako 5000 Slovákov z území, na ktoré si nárokovalo Poľsko. Tešínske uhlie bolo pre Prahu dôležitejšie ako vôľa Slovákov z predmetných území. Roku 1920 s úpravami roku 1924 sa územie severnej Oravy a severného Spiša dostalo do Poľska.
V nasledujúcich rokoch si Slováci na území Poľska veľa vytrpeli. Keďže väčšinou hovorili goralskými nárečiami vláda ich tvrdo presviedčala (často aj pažbami pušiek), že sú Poliaci. Ale aj na ďalšie územia na Slovensku poľské úrady pokukovali a stále niektoré pokukujú. Slovenské povedomie tohto obyvateľstva im však bolo prekážkou. Zdá sa, že teraz našli dobrého užitočného idiota v podobe slovenskej vlády, ktorá sto päťdesiatročný zápas Slovákov o obhájenie svojej národnej identity zmietla zo stola, podrazila Slovákov na severnej Orave a Spiši, ktorí už vyše storočia odolávajú polonizačným tlakom. Pre mňa absolútne nepochopiteľné rozhodnutie.
Už niekoľko rokov som upozorňoval, že po Slovensku sa túla „národný buditeľ“ A. Ravasz asi v službách maďarských iredentistických kruhov, ktorý presviedča slovenských gréckokatolíkov, že sú nie Slováci, ale Rusíni. Rovnako presviedčal a asi aj našiel aktivistov, ktorí sa podujali na rozbitie národnej integrity Slovákov pomocou „goralov“. Uznesenie vlády o vytvorení novej národnostnej menšiny separáciou časti slovenského národa je pravdepodobne jeho „zásluhou“, pretože ho má minister Drucker medzi svojimi poradcami.
Pýtam sa slovenskej vlády a zvlášť predsedu vlády R. Fica, na základe akých sociologických, lingvistických, etnografických alebo historických kritérií sa vláda SR rozhodla oddeliť časť Slovákov od národného tela a v zmysle predchádzajúcich plánov veľkomaďarského šovinizmu a poľského expanzionizmu vytvorila na Slovensku novú národnosť? To fakt bude stačiť pár zaplatených aktivistov, túžiacich po fondoch zo štátneho rozpočtu, aby sme tu mali národnosť spišskú, gemerskú, zemplínsku alebo záhorskú?
A pýtam sa, kde sú tí idioti zo Slovenskej národnej strany, že nebránia celistvosť slovenského národného kolektívu? Načo je taká národná strana, ktorej ministri odhlasujú takéto niečo hanebné vo vzťahu k slovenskej národnej minulosti, vo vzťahu k utrpeniu Slovákov na územiach pripojených k Poľsku? Vie vôbec Danko niečo o slovenskej minulosti? Vie vôbec, kde je sever? Zostane večnou hanbou na súčasných reprezentantoch SNS, že sa pod niečo takéto hanebné podpísali!
Obraciam sa aj na predsedu vlády R. Fica. Robiť chyby nie je hanba. Hanba je ich nenapraviť! Revokujte ono hanebné uznesenie vlády SR, lebo ináč vás história zaradí medzi také osoby z našej národnej minulosti ako K. Tisza, A. Aponi, Š. Tisza alebo E. Beneš. Tí všetci sa snažili rozbiť národnú jednotu Slovákov, ale sa im to nepodarilo. Ak toto uznesenie nerevokujete, budete medzi nimi žiariť ako jediný, ktorému sa to začalo dariť!
Anton Hrnko