1 – Zamyslenie sa nad absurditami dneška, Darina Havrlentová
„Ľudia ničomu neveria tak pevne, ako tomu, o čom vedia zo všetkého najmenej.“ – Michel de Montaigne
Touto myšlienkou začína prof. Šafin svoju knihu Chazarský golem l. Je to myšlienka, ktorá z veľkej
časti vysvetľuje duševné pochody ľudského pokolenia po stáročia, či tisícročia jeho existencie. Na
hlbokú pravdu odrážajúcu sa v tomto tvrdení nemá vplyv ani pokrok, ani technológie, ani poznatková
databáza, ani ľahký prístup k informáciám, je to prejav ľudskej podstaty hľadať a nachádzať ľahšiu
cestu odporu.
Žijeme absurdnú dobu, v ktorej sa naplno odhalila pravda o fungovaní ľudskej rasy ako živočíšneho
druhu, ktorý sa akoby vymyká z pravidiel a logiky prírody, kde má všetko svoj zmysel, poriadok a
nepísané zákony, zaručujúce jej zmysluplnosť a funkčnosť. Zvieratám to nikto nepovedal a predsa
vedia, že ak chcú prežiť, musia si zachovávať zdroje potravy, a tak migrujú a neničia prírodu. A hľa,
človek, „tvor mysliaci“ to vie tiež a predsa ide na doraz, ničiac si zdroje okolo seba, dokonca aj
s vedomím, že si sám pod sebou píli konár.
Každý človek spĺňajúci kritériá normality do svojho procesu rozhodovania sa zahŕňa aj prvok
anticipácie do budúcnosti. Ako je teda možné, že počas celých dlhých dejín ľudstva sa ľudia rozhodujú
krátkozrako, dokonca s výhľadom na sebazničenie sa?
Od prvopočiatkov vzniku ľudskej rasy sa človek správal v súlade s prírodou, rešpektoval jej zákonitosti
a bral si len toľko, koľko potreboval na prežitie. Postupne, keď sa počet ľudí rozrastal, vznikla potreba
určitého usporiadania a určitých pravidiel. Vznikli prvé komunity, prvé občiny, kde ľudia chápali
potrebu jeden druhého, využívanie vedomostí a schopností každého z nich a uvedomovali si
vzájomnú súdržnosť a potrebnosť každého jednotlivca. Podmienky na prežitie boli tak drsné, že
nemali priestor na vzájomnú rivalitu a nevraživosť, od ich spolupráce záviselo prežitie celého kmeňa.
Kmeň viedli najmúdrejší, najschopnejší z nich a vládli tam nepísané pravidlá. Postupným
zahusťovaním planéty sa ich teritóriá postupne približovali a tak postupne dochádzalo k stretom.
Začali prvé boje o teritórium a o zdroje nachádzajúce sa na jeho území. Tu možno nájsť prvopočiatky
vzniku výbojnosti a vojnovej agresie ľudstva.
Postupne vznikali veľké ríše s chúťkami zaberania ďalších území a podrobenia si ich obyvateľov. S tým
išlo ruka v ruke vysávanie daných území a parazitovanie na ich zdrojoch. Veľké zhromažďovanie
materiálnych statkov spôsobilo dekadenciu v spoločnosti a ríše sa postupne rozkladali a zanikali.
Vznikali síce nové, no neboli o nič lepšie, ako tie predtým. Tento modus operandi sa teda tiahne
celými dejinami ľudstva s neschopnosťou poučenia sa a tvorenia prosperujúcich podmienok a hodnôt
pre dôstojný život človeka.
*****
Myšlienky staré niekoľko tisícročí… (celý článok tu)
Výsledkom prevládnutia materiálnosti nad kultúrnosťou je primitívny človek, výsledkom prevládnutia kultúrnosti nad materiálnosťou je nepraktický človek!
Len vtedy, keď je materiálnosť a kultúrnosť v dokonalej harmónii, len vtedy vzniká ušľachtilý človek!
*****
Čo za tým teda je? Čo sa za tým skrýva? Človek dostal do vienka schopnosť myslieť, čomu ustúpil rozsah pudov a inštinktov, ktoré dostávajú priestor iba v situáciách náhleho ohrozenia, krízy, či nedostatku poznania. Má tak možnosť vytvárať myšlienkové konštrukty na báze vstupných informácií, ktorými disponuje. Tie boli vždy v dispozícii na úrovni poznania tej ktorej doby. Vždy bral do úvahy tie informácie, čo mu aktuálne podmienky a hĺbka poznania poskytovala. Doteraz je to v poriadku. Čo však v poriadku nie je, je spôsob uvažovania nielen v mene dobra, ale žiaľ aj v mene zla.
2 Každá akcia vyvoláva odpovedajúcu reakciu
Človek mal vždy možnosť voľby konať v súlade so svojím okolím a s ohľadom na ostatných alebo na úkor okolia a na úkor ostatných. Každá akcia má aj svoju reakciu. To znamená, že každé rozhodnutie a následné konanie človeka nesie v sebe aj následky, čiže človek dostáva zo svojho okolia spätnú väzbu. Z nej vyvodzuje závery a koriguje svoje ďalšie konanie. To je mechanizmus, ktorý sa odohráva vždy, bez ohľadu na jeho vhodnosť, mravnosť, či prospešnosť. Keďže poznaním fungovania tohto mechanizmu ľudia postupne začali vnímať dopady takýchto myšlienkových pochodov, začali vznikať prvé pravidlá spolunažívania, prerastajúce do zákonov regulujúcich správanie jednotlivých členov spoločnosti. Už tento počin je v zásade zamysleniahodný. Konanie dobra by malo byť podstatou a samozrejmosťou zmysluplnosti vzniku ľudstva, malo to byť vložené do vienka jeho zrodu, no žiaľ, okrem dobra sa do toho vienka vkradlo aj zlo, ako permanentný provokatér dobra. Ak by prameňom zla bola iba nevedomosť, či ľudská naivita, ba dokonca aj hlúposť, rýchlo sa odhalí pozadie takého konania a ľahko sa s tým spoločnosť vyrovná. Ak je tam vedomý zámer, to už predstavuje ozajstné nebezpečenstvo a ohrozenie ľudstva a práve tomu dnes čelíme.
V skutočnosti tento fenomén tu bol vždy, no nie v takej vypuklej, v takej rozsiahlej a v takej obludnej podobe, ako v súčasnosti. Napriek ohromnému pokroku, aké ľudstvo dosiahlo, sa v podstate v spôsobe fungovania ľudského jedinca vôbec nič nezmenilo. Disponujeme obrovským kvantom poznatkov v exaktných vedách, no podstatu ľudskej duše nepoznáme. Dokonca netušíme, či by to bolo v prospech nás alebo by sme to opäť zneužili sami proti sebe. Vždy, keď človek vymyslí niečo nové, čo uľahčí život ostatným, nájdu sa takí, ktorí to vedia zneužiť na nekalú vec. Príklady z čias nedávnych: Ľudia prišli na spôsob klonovania. Úžasná vec na oživenie vyhynutých druhov zvierat (taký mamut by bol fantastickým príspevkom oživenia fauny na planéte Zem, čo poviete?). No našli sa aj takí, ktorí by chceli oživiť zločincov a vrahov z minulosti. Objavili sme jadrovú energiu, no nestačí iba na výrobu elektriny, my musíme jadro zneužiť na výrobu jadrových zbraní. A najposlednejší, najčerstvejší príklad – na svet sa derie umelá inteligencia a už je tu množstvo zneužití na tvorbu lživých komunikácií, obrazov, videí, napodobenín tvárí, hlasov, možnosti zásahov do života každého z nás, ba až do intímnych sfér (dokonca si myslím, že sú tu ešte omnoho strašnejšie možnosti, ktoré v tejto chvíli nevie moja fantázia obsiahnuť). A nedá nám nespomenúť tie nešťastné vakcíny. Na jednej strane sú mnohé prospešné a zachraňujú život, no na druhej strane boli zneužité na depopuláciu ľudstva na celom svete.
V tejto súvislosti sa dotknem psychológie, ako odboru humanitných, tzv. mäkkých vedných disciplín. Mnohí ju zatracujú (dokonca zo samotných radov psychológov), no poväčšine je to uznávaný vedný odbor, ktorý priniesol obrovské penzum vedomostí prospešných pre všetkých. Objasnila mechanizmy fungovania ľudskej mysle, od vnímania po myslenie, odhalila zákonitosti nevyhnutného biologického základu ľudskej bytosti, cez sociálne fungovanie každého z nás, až po transcendentno, najvyšší stupeň ľudskej mysle, ktorým však už nemusí oplývať každý. Nie je to nič negatívne, človek môže a aj funguje plnohodnotne, je pre spoločnosť prospešný a dokonca nenahraditeľný.
Psychológia je veda neutrálna, nemá konotát dobra, či zla, iba opisuje a objasňuje psychické javy. Psychológia však ešte nedosiahla taký stupeň poznania, ktorý by odhalil, prečo sa človek správa buď v prospech ostatných alebo na úkor ostatných. Je ťažké povedať, či je to tak dobre. Podľa nášho názoru to tak dobre je, pretože by sme nakoniec zahynuli vo vojne psychologickej, nie v jadrovej. Ak by sme prepli do módu niekoho iného bez možnosti konfrontácie so sebou samým, nič by sa nestalo. No ak by sme mali šancu porovnávať medzi sebou a cudzou identitou, nemuselo by to mať šťastný koniec. Veda, a to akákoľvek, však limity nemá, tak iba budúcnosť ukáže, aké horizonty ešte dosiahne.
3
Takže, vychádzajme zo súčasnej úrovne poznania. Človek sa rodí ako tvor biologický, vybavený základnými predpokladmi pre život, ktoré mu umožňujú časom, vplyvmi, najmä sociálnymi stať sa raz fungujúcim členom spoločnosti. Vo výbave má dedičné faktory, difúznu informáciu zozbieranú pokoleniami pred ním. Tie sú východiskovým bodom pre budúcu socializáciu. Je na prostredí, do ktorého prichádza, akým človekom sa raz stane. Čiže človek pôvodne biologicky determinovaný, postupne vrastá do society a naberá tak kontúry ľudského jedinca schopného samostatnej existencie. Je teda na výchove a sociálnom formovaní, aký človek z neho vyrastie, či sa využije jeho vrodený potenciál alebo sa, obrazne povedané, zničí, či dokonca zabije. Ak sa formovanie nesie v duchu dobra, prospešnosti, ochrany a lásky, je predpoklad, že takým bude aj vychovávaný jedinec. Ak je vychovávaný v atmosfére zla, ľahostajnosti, nevšímavosti, zaznávania, ponižovania, nebodaj násilia a týrania, nemožno očakávať, že bude iným.
Všeobecne platí úzus, že ak má dieťa počas detstva aspoň jeden pozitívny vzor (teta, starý otec, učiteľ, sused), dáva to predpoklad, že bude stavať na tomto príklade a stane sa z neho dobrý človek. Nie je to však pravidlo. Dieťa, ktoré vyrastá v negatívnom prostredí, cíti sa byť zaznávané, utláčané, nehodné a nehodnotné, až zbytočné. Také dieťa sa utieka do ríše fantázie, falošného pocitu hrdinstva, nadvlády nad ostatnými a naučí sa nie BYŤ, ale JAVIŤ SA. Naučí sa všetkým (alebo takmer všetkým) „finesám“ sociálnej obratnosti v dospelosti uspieť za každú cenu. Takto sa sa postupne „rodí“ osobnosť s poruchami správania sa, pre verejnosť známejší pojem psychopat. Sú aj teórie sčasti dedičných predpokladov psychopatom sa stať, no podľa nášho názoru treba s touto hypotézou nakladať veľmi opatrne. Nie je ani vyskúmané, čo má na zrenie väčší vplyv, či dedičnosť, či proces socializácie. My staviame na staré dobré 50% na 50%, hladiny sa však môžu v malom rozpätí líšiť u každého z nás.
V tejto súvislosti nám nedá nedotknúť sa tak často omieľaného ega. Zdravá dávka sebavedomia, osobnej integrity, ukotvenosti a pevného miesta na zemi je nielen pre život prospešná, ale aj nevyhnutná. Problém nastáva vtedy, ak má jedinec pocit, že je niečo viac, keď sa vyvyšuje nad ostatnými, pohŕda svojím okolím a stavia sa do roly všeznalca, ktorého treba počúvať a poslúchať. Paradoxne je, že takýmto egom disponujú ľudia, ktorí naopak trpia pocitmi menejcennosti, nedostatočnosti a neistoty a takto sa prezentujú navonok. Ľudia, ktorí sú sebaistí, sebavedomí a vnútorne ukotvení, nemajú potrebu oháňať sa vlastným egom. Je pozoruhodné, že zvýšené ego majú aj ľudia vysoko vzdelaní (nemáme na mysli formálne vzdelanie, ale skutočné znalosti), rozhľadení a zorientovaní. Zrejme však trpia nejakou malosťou, či pocitom neuznania. Je skutočne smutné a poľutovaniahodné, že ide o tak častý jav v spoločnosti, pričom by stačilo tak málo, ubrať z tej nafúkanosti a pocitu nadradenosti a veci by sa javili a odohrávali úplne inak. Jedinec by stúpol v očiach okolia a deje by nabrali úplne inú kvalitu a to tak pre nositeľa neprimeraného ega, ako aj pre jeho okolie. Častejšie však je, že nositeľom zväčšeného ega sú ľudia skôr málo vzdelaní a mdlého rozumu.
S uvedeným úzko súvisia pojmy egoizmus a egocentrizmus. Tu chceme poukázať na rozdiel medzi nimi. Egoizmus je zdravý a primeraný k potrebám človeka v zmysle prospešnosti pre svoje okolie, ale aj pre seba. My nekonáme dobro iba pre iných, ale aj pre seba. Máme pocit užitočnosti, hrejivého pocitu za dobrý skutok, pozitívne spätné väzby a zvyšovanie sociálneho kreditu. Potom aj my sami môžeme očakávať, že sa k nám okolie zachová podobne, ako my k nemu (priama rovnica to samozrejme nie je). Takže dobro konáme aj pre seba. Ak niekto tvrdí, že to tak nie je, je pokrytec a aj s tým jeho dobrom to až tak úprimné nie je. Naopak, egocentrik všetko, čo urobí, robí výlučne iba pre seba, pre svoj prospech, pre svoj benefit a zisk, či už sociálny alebo materiálny (ukázať sa „dobrým“, keď som na očiach okolia alebo tomuto teraz pomôžem a v budúcnosti od neho zato vyinkasujem omnoho viac…).
A teraz teda k súčasnosti, k tomu, čo sa deje
Žijeme dobu absurdnú, nepochopiteľnú a neuveriteľnú, v ktorej je všetko naruby, biele je čierne a naopak, dobro sa vydáva za zlo a zlo za dobro, čo je prospešné a zdravé sa označuje za niečo škodlivé a choré, čo funguje je nebezpečné a treba to zničiť a naopak, čo škodí a rozkladá, to treba velebiť a dať tomu priestor. Potierajú sa tradície a zakazujú sa vekmi osvedčené a zdravé praktiky bežného žitia a naopak vnucujú sa perverznosti a zvrátenosti, ktoré odjakživa patrili k okrajovým, či dokonca chorým javom v spoločnosti a označujú sa ako pokrok a obohatenie nášho bytia. Bezostyšne sa prekrúca história a vnucuje sa nový naratív normality. Vieme, že za tým sú globálne sily sveta, tzv. Deep State tvorený desiatkami rodín profilujúcich sa od francúzskej revolúcie, ktoré rozprávkovo zbohatli na zločinoch, podvodoch, rabovaní a vraždení. Vieme aj to, že na základe tohto bohatstva majú pocit, ba dokonca právo vlastniť svet (pritom sa od nás paradoxne ničím nelíšia, rovnako im funguje tráviaci trakt ako nám). Zaráža nás však (a to s ťažko ukontrolovateľným údivom), ako sa im svet ľahko a naivne podriadil.
A tu sme pri koreni veci
Ako je možné, že sa ľudia nechali tak ľahko oklamať, ako sa mohli nechať tak ľahko zmanipulovať? Čo to v ľuďoch je, že bez zaváhania veria nejakým rozhodnutiam a nariadeniam zhora, bez zdôvodnenia, bez vysvetlenia, bez racionálnej argumentácie o čo vlastne ide? Rozkladné procesy „bežia“ už dlhodobo, no spomenieme iba ten posledný, najvypuklejší a najničivejší. Bežná chrípka sa zneužila na jej démonizovanie premenovaním na akýsi Covid 19. Ľudia razom uverili, nasadili si rúška a dobrovoľne sa išli dať testovať a očkovať. Čo to v ľuďoch je, že tak ľahko naletia?
Nezaujímajú sa, nepreveria si, ba ani len nezapochybujú o tom? Jedno vysvetlenie je, no tiež tak trochu sporné. STRACH! Ale veď práve, keď mám strach, tak si preverím, pozisťujem a poinformujem sa. Nie, hneď uverím nejakej pochybnej autorite (a pritom vieme, kto to u nás pretláčal. Že by to práve boli autority, ktoré treba rešpektovať?). K tomu sa pridružili lacné, ba až trápne heslá, ako „Vakcína je sloboda!“ a ajhľa, ľudia šli ako ovce. Tu sa práve obraciam na myšlienku na začiatku článku, že ľudia uveria najskôr tomu, čomu najmenej rozumejú.
4
Človek má rád istoty. Vďačne sa uzavrie do bubliny s jemu podobnými, práve s tými, ktorí zdieľajú podobný názor a čím je ich viac, tým lepšie. Nemá rád zmeny, nemá rád vyjsť z komfortnej zóny, pretože mu to narúša doterajšie presvedčenie, núti ho to o sebe pochybovať, nebodaj si priznať, že sa mýlil (ešte to tak). Nútilo by ho to premýšľať, nútilo by ho to meniť celé alebo časť jeho vnútorného nastavenia a to navodzuje pocit neistoty, žiada si to premýšľať, žiada si to pracovať na sebe, je to namáhavé a žiada si to ZMENU! A to nikdy neurobia. Boja sa vylúčenia zo society, v ktorej sú ukotvení a boja sa society, kam by po novom mali patriť. Je to začarovaný kruh a všetci vieme, že kruh nemá ani začiatok, ani koniec a tak sa v ňom mocú v objatí svojho vnútorného presvedčenia a možno aj strachu z neho vystúpiť. A tak na námestiach podporujú progresívnu agendu, agresívne skandujú plytké a povrchné heslá a vo voľbách dajú hlas progresivizmu (aj keď, ako sa dnes ukazuje, je celkom jedno, kto v súčasnosti bude zvolený, všetci tlačia rovnaký naratív).
Ešte chceme upozorniť na tých, ktorí pretláčajú chorú agendu v spoločnosti v mocenských, mimovládnych a v mediálnych štruktúrach. Sú za to platení ľudia a to práve dáva tomu psychologickú logiku, prečo to robia. Je to síce bezcharakterné, ale psychologicky vysvetliteľné. Aby sami s tým mohli žiť, prijmú tento naratív. Používajú k tomu „Ňúspík“ (novoreč) a sociálne inžinierstvo (príklad
5
Zneužitia poznatkov psychológie a sociológie a kým? No predsa samotnými psychológmi a sociológmi). Ľahšie sa im s tým žije a ešte to majú zaplatené. No nekúp to! A tak sa nám tu vkráda (ba by sme povedali, že už tu je), falošná, zvrátená ideológia korporátneho fašizmu, kde nielen globálne, ale aj na úrovni národných štátov (zatiaľ ešte existujúcich) riadi spoločnosť hŕstka oligarchov, ktorí cez politikov presadzujú svoje záujmy a idú proti bežnému obyvateľstvu, proti jeho záujmom, proti zdravému rozumu, už nehovoriac o flagrantnom porušovaní ústavy. Pri podpore zvonka, pri nezmyselnom ovládaní európskych štátov chorou Európskou úniou sa tu potláča právo na slobodu a svojbytnosť, presadzujú sa nezmyselné nariadenia a ohrozujú sa základné materiálne hodnoty nášho štátu, ako je naša zem a naša voda. Ak nám to rovno neukradnú, tak aspoň znehodnotia, čo v konečnom dôsledku vyjde na rovnako.
Napriek očividným, ba priam hmatateľným dôkazom o dlhodobom a systematickom ničení nášho štátu a to v celoplošnom meradle, sa ešte vždy nájdu zorientovaní, čestní, priami a neoblomní ľudia, ktorí sú rozhľadení, vnímajú tento rozkladný proces a vyvíjajú aktivity na záchranu posledných zvyškov hodnôt, ktoré nám ešte zostávajú. Zmena prišla vždy zdola a vždy šlo o menšinu. Postupne sa však prebúdza čoraz viac ľudí a začínajú chápať deje, ktoré sa u nás odohrávajú. Cestu vidíme v stálej, neutíchajúcej práce spomínanej menšiny, ktorá svojimi činmi postupne osloví a strhne mlčiacu väčšinu, lebo len tak máme nádej ukončiť nastúpený trend skazy s znova sa vrátiť k pôvodným funkčným mechanizmom spoločnosti. Takým je napr. kopné právo ako opozitum voči v súčasnosti pretláčanému liberalizmu (pojem, ktorý už dávno stratil svoj pôvodný význam v zmysle po a/ zhovievavosti, zmierlivosti a tolerancie voči iným názorom či ideológiám, po b/sústavy politických a/alebo ekonomických a/alebo spoločenských názorov snažiacich sa presadiť slobodu a práva jednotlivca a bol nahradený opakom pôvodného významu). Oba trendy pritom spája pojem sloboda.
V kopnom práve sa sloboda spája s pojmami, akými sú altruizmus, vnímavosť, sociálna citlivosť, náklonnosť, ohľad na druhých a ochota pracovať na veciach verejných. Liberalizmus naopak vychádza z pojmov, akými sú individualizmus, ľahostajnosť, sebectvo, parazitizmus, bezohľadnosť voči druhým, ignorácia spoločných záujmov a neochota pracovať na veciach verejných. To je to, o čom sme už písali vyššie – buď žiť v súlade so svojím okolím alebo žiť na jeho úkor!
Na záver si dovolíme predostrieť ešte jednu odvážnu teóriu o fenoméne očkovanie. To, či je jedinec zaočkovaný alebo nie, vplýva aj na jeho psychiku, na jeho nastavenie, na jeho názory a postoje. Zaočkovaní jedinci zväčša zastávajú „liberálne“ a „progresívne“ (v preklade fašizujúce) postoje a naopak, nezaočkovaní jedinci sú na strane zdravých názorov a zdravého rozumu. Tento náš postreh nie je osamotený, je doložený mnohými rozhovormi s ľuďmi tak zaočkovanými, ako aj nezaočkovanými. S tým súvisí aj nasledovná úvaha. Očkovaní jedinci, aby mohli sami so sebou žiť a nezblázniť sa, musia zastávať názor o správnosti rozhodnutia dať sa zaočkovať a to dokonca aj vtedy, keď majú vážne zdravotné problémy, tie však pripisujú iným príčinám. Existujú však aj výnimky! Čím ďalej tým viac sa ozývajú aj očkovaní jedinci, ktorí precitli, uvedomili si fatálnu chybu, neboja sa s tým vyjsť na verejnosť a otvorene o tom hovoriť. Zaslúžia si našu úctu a ocenenie za prejavenú odvahu. Na Slovensku, ak sa nemýlim, je zaočkovanej približne 50% populácie, čo je menej oproti iným štátom Európskej únie. Je na úvahu, či je to veľa alebo málo, avšak ak sa postupne budú k nám pridávať aj prebudení, predstavuje to silu, ktorá už dáva nádej na zvrátenie rozkladných dejov na Slovensku a uskutočnenie zmien k lepšiemu.
Poďme teda spolu zachrániť našu zem, našu vlasť!
Darina Havrlentová