Ako sa dejiny, ktoré žijeme stávajú svedkom času, svetlom pravdy, živou pamäťou, učiteľkou života a dnes už aj aktuálnym poslom minulosti
Zostaňme v myšlienkach na manuál, ako chápať prítomné dejiny. Ako je bytostné vnímať dôsledky dnešnej prítomnosti cez včerajšie príčinné súvislosti. Ako je v záujme nášho zajtrajška ich odkrývať, spoznať a vyvodiť z toho poučenie. Na konci dňa. Tak po „cicerovsky“…
Lebo ide primárne o tie príčinné súvislosti s presahom do alarmujúceho dneška. Lebo oni stáli na (novom) začiatku dnes poznaného všetkého zlého. Lebo oni sa zapíšu do našich novodobých dejín ako biely DECEMBER 2022 a čierny JANUÁR 2023.
Písal sa 15.december 2022, nádejný čas na zmenu azimutu Slovenska, čas kedy Národná rada SR vyslovila nedôveru „Hegerovej vláde“. Čas, ktorý treba chápať v širších a správnejších dôsledkoch ako bol a je prezentovaný na verejnosti dodnes. V jeho ústavno-právnej podstate, spočívajúcej v tom, že čas po tejto kľúčovej udalosti doby nemal pre dovtedajšiu vládnu moc charakter vládnutia v režime demisie.
A tiež preto, že 15.december 2022 nebol len štartér zmien, ktoré vyvolal, ale východisko pre nový spomínaný azimut pre ďalší (možný) chod štátu a pre ďalší (možný) postup ústavných činiteľov. Na vláde i v paláci.
LEBO to, čo bolo treba mať na zreteli pri rozlišovaní charakteru udalosti, ku ktorej došlo, teda nie k demisii vlády, ale k vysloveniu jej nedôvery – nemalo v tomto ústavno-právnom rámci význam iba „slovnej hračky“. A už vôbec nie iba ich „sémantickú“ rozdielnosť. Lebo vláda v demisii by bola oprávnená konať a rozhodovať o všetkých zásadných veciach pri správe a riadení štátu dovnútra i navonok. Legitímne. Čo nemožno povedať o vláde s vyslovenou nedôverou. Preto všetky jej zásadné rozhodnutia v tomto postavení – vrátane rozhodnutí o vojenskej pomoci UA boli nelegitímne.
December 2022 mal však iný „historický“ význam. Rola „povereníkov“ v ich novom ústavnom postavení bol iba „vedľajší produkt“ tejto udalosti doby. December 2022 generoval postup, ktorý už „projektovala“ Ústava. Nosný smerovník, ktorý nebol kľúčový tým, že vystavil definitívnu stopku dovtedajšej vláde, ale tým, že sa zapísal ako historická udalosť majúca pre Slovensko po 3 ťažkých rokoch „biblický“ význam „bielej soboty“. Vrátane očakávania, ktoré sa s týmto dňom spája.
Očakávanie „vzkriesenia“
V slovenských podmienkach očakávania „revitalizácie“ odumretého štátu, očakávanie obnovenia jeho základných životných funkcií. So všetkým, čo si obnovenie „štátneho organizmu“ žiadalo. Nastaviť „správnu prax“ s potrebnou liečbou. Vrátane výmeny nefungujúcich orgánov. Operačne. V lehote minimalizujúcej prejavy zhoršujúceho sa zdravotného stavu chorého pacienta.
A ako ukázala „nesprávna prax“ hlavného ústavného činiteľa v januári 2023 – očakávania od človeka, ktorý mohol a mal v ústavno-právnom rámci kľúčovým spôsobom rozhodnúť o možnosti obnovenia životných funkcií štátu zlyhali. Na celej čiare. Spôsobom, ktorý predurčil zákonitosť anarchických, neovládateľných procesov v chorom štátnom organizme. Stratu schopnosti ovládať sám seba. Preto „čierny január 2023“.
I.
JANUÁR 2023 je kľúč od dverí dneška, ktoré treba otvoriť a spoznať
LEBO toto bol čas rozhodnutia, ktoré predurčovala Ústava SR. Toto bola dobová križovatka, na ktorej sa Slovensko ocitlo. S právom voľby „regulovčíka“ sediaceho v paláci. S právom i povinnosťou určiť jeho ďalší azimut. Smer cesty. A nastaviť nie menej dôležitú rýchlosť na ceste do volebného cieľa.
A palác sa rozhodol pre cestu s obchádzkou, urobiac tak s plným vedomým, ale aj plnou zodpovednosťou za hroziace nebezpečenstvo a za vzniknuté škody. Lebo toto je leitmotív čierneho januára 2023 pre Slovensko. Lebo tu je treba hľadať a nájsť príčinu dnešného dôsledku udalostí, napáchaných škôd na štáte a jeho „osadenstva“.
LEBO Čaputová pri povinnom (ústavnom) práve voľby urobila vstupné (po)chybné rozhodnutie – vymenovaním „povereníkov“ s dočasným a nič neriešiacim rezortným mandátom, legitimizovaním kolektívneho „Zboru povereníkov“ nespôsobilých urobiť žiadne zásadné štátno-právne rozhodnutia. Legitimizovaním Zboru bezmocných rezortných figúr, neschopných konať rovnako z profesijných ako i z ústavno-právnych dôvodov.
A bolo to rozhodnutie s poslaním, nesúcim v sebe jeden jediný smerodajný motív – oddialiť predčasné voľby.
Lebo Čaputová urobila rozhodnutie, ktoré nemožno v kontexte faktov ležiacich v tom čase na prezidentskom stolci vnímať inak, ako zištné a účelové rozhodnutie, prvoplánovo sledujúce partikulárne stranícke a nie štátne záujmy. O štátnickej múdrosti hovoriť v tejto súvislosti by bolo ozaj nemúdre…
LEBO (vtedy v januári 2023) bolo nadovšetko a všetkým „príčetným“ profesionálom i amatérom jasné, že v tom čase bolo nielen možné, ale aj jediné – potrebné vymenovať „správcov štátu“ na spôsob, aké pozná civilizované spoločenstvo. Cez inštitút „správcu“ – menovaného na najnevyhnutnejšie potrebné (krízové) prechodné obdobie , ktorého cieľom je v záujme dotknutého vykonávať iba opatrenia na jeho ochranu. Opatrenia na udržanie chodu a prevádzky zastupovaného z úradnej moci.
V štátno-právnych podmienkach Slovenska – vymenovaním „správcu“ vystupujúceho pod známejším (zjednodušujúcim) označením – „úradnícka vláda“. Vymenovaním vlády nielen s legitímnym postavením plniť úlohy v celom rozsahu, ale vtedy, v januári 2023 aj s možnosťou vyššieho stupňa dôvery ako je tomu dnes. Ba i (s nezabudnuteľnou) možnosťou – primäť koaličných partnerov zahlasovať z vlastnej iniciatívy za skorší termín konania predčasných volieb.
II.
A v tejto súvislosti treba mať na zreteli, že tento „štátno-právny inštitút“ nebol, teda nemal byť prirodzene cieľový stav, ale len prostriedok na jeho dosiahnutie.
LEBO meritum veci, to kľúčové jadro rovnako včerajšieho ako aj dnešného problému tkvelo v určení času konania predčasných volieb, v požiadavke konať voľby v JÚNI 2023 – teda v čase, ako ich deklarovala nielen opozícia, ale (pôvodne) aj samotná Z. Čaputová.
TEDA v čase, ktorý bol logický, ktorý bol racionálny, ktorý bol „štátnickou“ povinnosťou mravného politika, s cieľom maximálne-minimalizovať čas na eskaláciu napätia a chaosu v štáte.
VTEDY, ešte v čase bez zohľadnenia „faktorov vplyvu“, ktoré ju viedli k neskoršej „zmene presvedčenia“ o čase konania predčasných volieb, o ich presune na koniec septembra 2023
Vediac pritom, že vymenovať „povereníkov“ na nehorázne dlhú dobu bolo škodlivé, farizejské rozhodnutie vytvárajúce živnú pôdu pre zvyšovanie napätia a chaosu.
A vedeli to všetci na Slovensku. Všetci, mentálne pri zmysloch, všetci „príčetní muži a ženy“, všetci bez rozdielu „rasy, národnosti, farby pleti“. S výnimkou straníckej príslušnosti.
Preto umývať si na verejnosti ruky ako Pilát, hovoriac, že to bola vôľa „vládnych strán“ – to už aj Piláta si ide viacej vážiť..
PRETO je reč o čiernom januári 2023..
PRETO je dôvod si myslieť, že v takejto rozviklanej, chaotickej spoločensko-politickej situácií vystaviť v januári 2023 BIACO-ŠEK ľuďom, tým istým, ktorí rozvracali a „úspešne“ rozvrátili za 3 roky štát – na dobu celých predlhých 9/10 (slovom „deväť – desať) mesiacov – to už budí „trestný čin rozvracania republiky“. A poznajúc suitu v paláci, aj s domnelou priťažujúcou kvalifikáciou, už ako „organizovaná (progresívna) skupina.“
S bodkou, dovršujúcou toto dielo skazy – keď v máji 2023 dochádza k politickému resetu. A k rozdaniu nových kariet na stôl. Spôsobom „pokus – omyl“. Akoby sa nič nestalo…
III.
A to je tá čierna škvrna, ktorá dnes už ide na vrub histórie. LEBO sa stalo…
S dôsledkami, ktoré štát, teda nás, nepripravili iba o ilúzie z „bieleho decembra 2022“, ale o úctu, rešpekt a o dôveru k predstaviteľom moci na všetkých vrcholových úrovniach. A čo horšie, dnes už aj jeden k druhému..
PRETO je taká potrebná zmena. Predčasné voľby ako soľ. Aby to bolo konečne opäť o Slovensku a o jeho občanoch a o ich záujmoch a potrebách.
Hoci, ak je reč o predčasných voľbách – je tu ešte pokušenie dať si kacírsku otázku:
A čo sa nimi vlastne zmení?
Odpoveď, tá správna, je ukrytá v každom poctivom človeku, čo koná s rozumom a myslí srdcom. A to je vždy o jeho koreňoch, z ktorých vyšiel, a z ktorých čerpá po celý život.
Ale správne položená otázka by mohla, či skôr mala znieť inak: Môže byť ešte v tomto štáte väčší bordel po voľbách ako dnes?
PS :
Tento príbeh vyhlásením novej tzv. úradníckej vlády ešte nekončí. Bude mať pokračovanie. S predpokladanou nie menej trpkou pointou.
Preto je namieste záverečná otázka, smerovaná tentoraz na hlavnú postavu príbehu
Možno pripustiť, že jej súčasné konanie – založené na dvojakom chápaní morálky, na dvojakom hodnotení javov, udalostí, vecí i ľudí na Slovensku a v cudzine, na predstieraní slušnosti, empatie, záujmu o domáceho človeka a jeho potreby – vychádza z vlastného, originálne osobného presvedčenia?
A či ide len o to, že už nejde vystúpiť z rozbehnutého vlaku?
pridajte sa k nám do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz
** súvisiace články