Tentoraz s adventným posolstvom…
Prišiel čas, aby som na prahu nového liturgického roka…
obrátil list a s ním aj pozornosť na inú tému.
Ponúkajúc dnes iný druh zamyslenia,
iné, v živote opomínané chvíle,
iné myšlienky, iné, duchovnejšie menu..
V očakávaní na iné, nielen na zimné ročné obdobie.
Na príchod našej spásy,
na očistu, aj na vnútorné pokánie..
Pustiť k sebe dovnútra lásku.
A do príbytkov toho, ktorý sa za nás obetoval,
Mesiáša, toho pravdivého, uveriteľného proroka…
S úmyslom pripomenúť, že nadišla chvíľa na radostnejšie obdobie.
Rovnako tak dôležité pre ateistov,
ako i pre veriaceho človeka…
Všetko, s cieľom poželať si kopec svetla do duše a dobrej vôle,
s ktorou sa nám podarí lepšie prejsť týmto tŕnistým obdobím
na ceste v ústrety Adventu..
Stíšiť krok i myseľ, nie zajtra, nie neskôr,
dnes, najlepšie od tejto chvíle, od tohto momentu..
A myslieť srdcom, nerobiť v živote skratky,
tak, aby boli na nás hrdí otcovia i naše matky.
A tiež, aby bola naša cesta vždy len rovná..
Nech na nej nikdy nechýba vnútorný pokoj,
a na jej konci pocit, že život sme nežili nadarmo..
A to nejde nikdy dosiahnuť bez lásky k blížnemu
a bez osobného duchovna..
Vediac, že v ňom nič nie je drahšie,
ako to, čo máme doma, bez platenia,
lásku, priateľstvo, blížnych svojich.
A to všetko zadarmo…
Tak nech som vypočutý v prospech dobra Vášho…
Najmä tam hore, kde, ako tvrdí majster slova, Rúfus
budeme vyvolávaný každý po mene,
tam, kde už nebude nenávisť, zloba ani žiadne plamene.
U láskavého všemocného Pána nášho..
Tam, kde bude každý stáť iba sám za seba,
Tam, kde už bude neskoro na zmenu,
sľúbiť polepšenie, iný život,
jeho premenu…
Na túto dumku o ňom využime blížiaci sa čas Adventu.
Bo sú to chvíle, kde má význam pokúsiť sa ešte pozastaviť čas..
Nevediac, či nám taká ponuka príde ešte na stôl života.
A či sa v ňom ešte postretáme
opäť raz spolu, radostne, s úsmevom,
zas…
PS : (s pod-stromčekovým odkazom..)
Nuž, a aké by to bolo posolstvo,
bez tých povestných horiacich štyroch sviečok..
Čo, keď zahoria, zahrejú,
i na najzraniteľnejších miestach roztopia bôle
na duši,
a aspoň nakrátko vystavia stopku bytiu zla, pomsty a svojvôle …
Oheň otvárajúci nielen to povznášajúce nádherné obdobie roka..
Ale aj všetko to ľudské,
čo zostáva v roku navonok skryté,
to, čo navonok sa často hanbíme prejaviť.
To fluidum, ktoré, keď sme v núdzi, tak veľmi pomôže,
keď uvoľní sa najviac človeku,
ten okamih, keď vypadne nám milosrdná slza z oka…
A keď nezostanú chladné ani myšlienky, oči
ani ľudská duša..
Keď otvoria sa brány všetkých hriešnych ľudí,
a odíde to, čo nám dnes tak veľmi život kazí,
berie očiam pominuteľnú krásu,
a ľudskej duši spásonosnú spásu..
A čo každým dňom tak nástojčivo vystavuje skúške času,
a o hriech každodenný nás vytrvalo pokúša..
To je ten nádherný duchovný a mravoučný čas,
keď aj do zatvrdnutých i zatrpknutých ľudských sŕdc,
príde teplo, nádej a to, čo sa nedá nikde kúpiť..
kopec bázne a hora ľudskej nehy…
Dary, ktorými sme obdarovaní
a ktorými neviem prečo tak plytváme,
my všetci,
čo tu žijeme, na našej prenádhernej slovenskej zemi..
Dary, ktoré dostávame z božskej prozreteľnosti,
z lásky k človeku,
k večnej nesmrteľnosti..
Chrám, ktorý nám sám Boh zoslal z neba..
Do ktorého však nemôže ľudská noha vstúpiť.
Preto nám pokánia a viac pokory v sebe
tu na zemi, tak veľmi hľadať treba…
S vierou, že kto hľadá, nájde..
Zmysel života, poslanie, prečo sme tu.
Aby nám život neprešiel medzi prsty.
Aby sme nemuseli na jeho konci povedať,
že žili sme zbytočne.
Plytko, nesvojprávne, a nadobro márne..
Preto ďalej treba ísť hrdo, poctivo, blížne.
LEBO žiť treba ako káže svedomie,
ako ĽUDIA,
Tí, čo nevinia, nežalujú. A zároveň nesúdia..
A ako káže Svätoplukov odkaz našincom,
Verní sebe, odkazu svojich predkov.
Spoločne, ruka v ruke.
Navždy svorne…