V Slávienskej krajine bolo absolútne neprípustné používanie akékoľvek násilia. Po nedovolenej likvidácii nezávislosti a neutrality posvätnej Slávienskej krajiny konceptuálnou mocou pred 6 000 rokmi však násilie ovládlo aj územie tejto krajiny a realita nášho sveta sa definitívne zmenila na INFERNO.

Na absolútny zákaz používania násilia, ako aj na jeho nezmyselnosť poukazuje úryvok z tretej knihy trilógie VEDMA VEĎ MA s názvom INFERNO, str. 207 – 254, vydavateľstvo TORDEN, ISBN 978-80-8223-150-5 (knihy trilógie VEDMA VEĎ MA je možné objednať na https://torden.sk/autor/polacek/?gclid=CjwKCAjw5_GmBhBIEiwA5QSMxOfvYhRhyTJeQh18HQVRbHYmCrJdjR-N4GkF0kJQIj6KmDbS4OU6qRoC5ssQAvD_BwE):

V rozprávaní „O Jasnom sokolovi“, ktoré sa nachádza medzi prílohami v knihe SVEDECTVO PRAVDY, som uviedol: „Ľúto bolo otcovi pustiť nevedno kam najmladšiu milovanú dcéru. Ale držať ju násilím, aby v lesnej osade žila, nebolo možné, to Svarog nedopustí. Vedel otec: sama si vybrala ženícha, milujúce srdce dievčiny je silnejšie než moc otca a matky, podriadi sa iba Lade a Mokoši. A tak sa rozlúčil s milovanou dcérou, požehnal jej na cestu ďalekú a pustil ju pod záštitou svetlých bohov.“

Už v citovanom rozprávaní o Jasnom sokolovi sa nám zachovala veľmi známa pravda, že používanie násilia je niečo, čo je z pohľadu koncepcie Svetla absolútne neprípustné. Platí to nielen pre samotné používanie násilia, ale aj pre jeho nepriame podporovanie. Už použitie hrozby násilia predstavuje samotné násilie. Taktiež absolútne neprípustné je odpovedať násilím na násilie.

Z pozorovania INFERNA interaktívnej simulácie nášho sveta je zrejmé, že temné identity získavajú absolútnu toxickú, opojnú a deštruktívnu EMÓCIU MOCI prostredníctvom napĺňania svojich predstáv v rozsahu JA CHCEM MAŤ NIEKOHO väčšinou práve za použitia násilia alebo hrozby jeho použitia. Častokrát pritom používajú to najbrutálnejšie NÁSILIE, lebo len pohľad na ponižovanie, utrpenie a bolesť vyvolanú použitím brutálneho násilia ich napĺňa doslova extázou EMÓCIE MOCI.

V prvej kapitole knihy SVEDECTVO PRAVDY som k problematike násilia napísal: „„Medzitým sa kráľ pokúsil násilím zmocniť Fedotovej manželky, tá sa však premieňa späť na hrdličku a lietajúc po lesoch očakáva návrat svojho manžela. Vedenie Fedota na jeho ceste v jednom kroku nakoniec preberá starenka, matka jeho manželky…“ Za hlavný nástroj svojho prejavovania sa (pozn: temná identita Boh) považuje podnecovanie násilia, presadzovaním pohodlia a užívania si života navádza na vývojovú stagnáciu, plne podporuje kresťanstvo ako formu surového otrokárstva. Podporovanie a podnecovanie násilia tak predstavuje podporovanie zneužívania, týrania, zraňovania a zabíjania. Formy môžu byť dve. Prvá zameraná priamo na identitu – spôsobuje duševnú bolesť; a druhá zameraná na softvér vytvárajúci simuláciu fyzicky hmotného tela – ničí softvér simulácie fyzicky hmotného tela, pričom vytvára bolesť. Pokiaľ sa akákoľvek identita prejavuje prostredníctvom simulácie svojho fyzicky hmotného tela cez zneužívanie, týranie, zraňovanie a zabíjanie, tak toto konanie má za následok okamžitú vývojovú degradáciu takejto identity… Súčasne temná identita Boh používala podporovanie a podnecovanie násilia ako svoj ďalší regulačný mechanizmus v prostredí interaktívnej simulácie nášho sveta, či už individuálne medzi jednotlivcami, alebo vo väčšej miere prostredníctvom vojen. Cez násilie konané inými, tam, kde potrebovala vytvárať tlak, ktorému väčšina identít prežívajúca svoj život v interaktívnej simulácii nášho sveta prostredníctvom simulácií fyzicky hmotných tiel nedokázala v snahe zachovať si svoje postavenie, výhody, vyhnúť sa bolesti alebo zachovať si život tohto tela vzdorovať. Prispôsobila sa mu, išla tam, kam ju smerovala temná identita Boh, a popritom ona opäť pokúšala a navádzala. Stačí sa pozrieť na štatistiky násilných trestných činov alebo na dejiny vojen… Pri uplatňovaní koncepcie JA SOM to vôbec nebolo ťažké. Vždy bolo niečo, čo jednotlivec mohol stratiť a nechcel to stratiť, a to aj vtedy, ak to niečo existovalo iba na úrovni predstáv. Na násilie sa tak odpovedalo ďalším násilím. Jedno násilie tak vytvorilo iné násilie. Vojna vyvolala ako odpoveď novú vojnu. Na násilie je naozaj potrebné reagovať. Ako teda? Najskôr si treba pripomenúť, že za každým násilím stojí rozhodnutie a následné konanie identity. Na jeho vykonanie v interaktívnej simulácii nášho sveta však identita potrebuje použiť softvér vytvárajúci v ňom simuláciu fyzicky hmotného tela, prostredníctvom ktorej v nej prežíva svoj život. Toto telo je iba nástroj. Za vraždu nie je zodpovedný nôž, ale ten, čo ju nožom vykoná. Rovnako za násilie nie je zodpovedná simuláciu fyzicky hmotného tela, ale identita, ktorá prostredníctvom neho prežíva svoj život v interaktívnej simulácii nášho sveta. Odpovedať násilím vykonaným napr. na simulácii môjho fyzicky hmotného tela, teda na softvéri, ktorý ju vytvára, je tak neprípustné, a z tohto dôvodu takúto odpoveď vždy sprevádzala vývojová degradácia takto odpovedajúcej identity. V takomto prípade platia slová novozákonnej knihy Evanjelium podľa Matúša: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Mt 16, 25-26) Veľmi dobre to vedeli aj katari – Deti Svetla, ktorí radšej nechali zaživa upáliť simulácie svojich fyzicky hmotných tiel, ako by sa nechali pokrstiť. Život simulácie svojich fyzicky hmotných tiel by si síce zachránili, ale ako identity by vývojovo degradovali. Vedel to aj posledný templársky veľmajster Jacques de Molay, ktorý taktiež radšej nechal zaživa upáliť simuláciu svojho fyzicky hmotného tela (Pozn.: Templári nezabíjali, templári poznali právo na odpoveď a používali ho. To im dávalo duchovnú moc, pre ktorú sa ich násile páchajúci križiaci báli.), ako by mal zradiť sám seba ako identitu. Všetci vedeli, že v rámci takto postavenej voľby je smrť, teda zničenie softvéru vytvárajúceho simuláciu fyzicky hmotného tela akceptovateľnou voľbou, ktorá umožní nielen záchranu identity, ale má za následok aj jej vývojový skok. V celej problematike násilia je potrebné si uvedomiť jednu mimoriadne dôležitú vec – aj pasca odpovedania násilím na násilie je vlastne opäť iba o uplatňovaní princípu voľby. Túto charakteristiku ako násilie – základnú charakteristiku temnej identity Boh – je možné vysledovať už v spomínanom článku z roku 2016. Nadradený postoj otrokára k otrokom, maximalizovaný egoizmus a mesiášstvo, plošné vyvražďovanie všetkých odporcov… Je to výslovne hnus. Ako metóda a hlavná charakteristická črta temnej identity Boh a aj tých, ktorí uplatňovali túto metódu v praxi v mene temnej identity Boh, bola zaznamenaná práve samotnými KRESŤANMI – HEBREJMI práve v spomínaných starozákonných knihách v polovici 16. storočia.“

Absolútna toxická, opojná a deštruktívna EMÓCIA MOCI získavaná za použitia toho najbrutálnejšieho násilia alebo hrozby jeho použitia je to najtemnejšie, najhnusnejšie a najodpornejšie, čo je možné pozorovať v INFERNE interaktívnej simulácie nášho sveta.

Dante Alighieri vo svojom epose Božská komédia – Peklo upozorňuje na skutočnosť, že počiatky použitia násilia majú často svoj základ v hneve: „A majster riekol: „Synu, z oných davov / sem každá duša v hroznom hneve vbŕdla, / jak iste zhliadaš mysľou predvídavou.“ Je to naozaj veľmi jednoduché. Ak väčšine identít akákoľvek iná identita bráni alebo odopiera naplnenie ich konkrétnych predstáv JA CHCEM MAŤ NIEČO alebo NIEKOHO, teda ak im niekto kladie akékoľvek prekážky alebo odpor v naplnení ich predstáv, nech sa týkajú čohokoľvek a kohokoľvek, tak takáto identita sa stáva prekážkou – vinníkom ich nespokojnosti. V takomto prípade k siahnutiu po hrozbe použitia násilia alebo k jeho priamemu použitiu je už iba kúsok. Identity sú veľmi učenlivé, aj tie temné. Stačí, ak raz hrozbou použitia násilia alebo jeho priamym použitím získajú absolútne toxickú, opojnú a deštruktívnu EMÓCIU MOCI, tak ich pred zopakovaním jeho použitia už nič nezastaví.

Použitie násilia je taktiež súčasťou Goetheho drámy Faust: „Já jsem svou matku utratila, / já jsem své dítě utopila… / unesu tě, není cesty jiné… / To umučení! Hrozí snad? / Ten panák má nás polekat?“

Goethe sa vo svojej dráme Faust nevyhýba ani opisu použitia organizovanej formy násilia – vojny: „Ať bylo jakkoli! nám bitva vyhrána je, / a vojsko nepřátel už prchá, mizí, taje… / tys v chvíli nejvyšší boj rozhod silou zbraní.“

Existencia násilia v INFERNE interaktívnej simulácie nášho sveta sa automaticky premietla do slovenských ľudových rozprávok. Považujem to za totálne alarmujúce varovanie.

V slovenskej ľudovej rozprávke „O dvanástich mesiačkoch“1 Holena trikrát používa voči Maruške hrozbu použitia násilia: „„Ty švandro, ty gryňo, ty, čože máš vravieť, keď ti ja rozkážem?“ obkríkla sa na ňu Holena. „Choď mi zo dverí, a ak nedonesieš z hory fialiek, zabijem ťa!“ hrozila ešte k tomu… „Ej, veď ja viem; ale mi sestra Holena a macocha prikázali doniesť fialiek z hory. Keď ich nedonesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, báčikovia moji, povedzteže mi, kde by som ich nazbierala?“… „Eh, ty švandro, ty gryňo, ty, čo máš vravieť, keď ti ja rozkážem? Chytro choď, a ak mi nedonesieš jahôd, zabijem ťa!“ hrozila Holena. Macocha vystrčila Marušu von, dvere za ňou zachlopila a zámyk zatisla… „Ej, veď ja viem,“ vraví smutne Maruška. „Ale sestra Holena a macocha prikázali mi nazbierať jahôd; ak im nenazbieram, zabijú ma. Pekne vás prosím, báčikovia moji, povedzteže mi, kde by som ich nazbierala?“… „Eh, ty švandro, ty gryňo, ty, čo máš vravieť, keď ti ja rozkážem! Chytro idi do hory, a ak mi nedonesieš červených jabĺk, veruže ťa zabijem!“ hrozila Holena. Macocha vystrčila Marušu von, dvere za ňou zachlopila a zámyk zatisla… „Veď ja viem,“ vraví smutne Maruška. „Ale Holena a macocha prihrozili mi, že ak nedonesiem červené jablká z hory, zabijú ma. Pekne vás prosím, báčikovia moji, pomôžteže mi ešte len raz.““

V slovenskej ľudovej rozprávke „Pravda“2 dvaja starší bratia používajú násilie voči tomu najmladšiemu len preto, že si chcú privlastniť to, čo vytvoril a dosiahol on: „Šiel s batohom, prišiel s hotovým grošom najmladší brat a vystavil si nový novučičký dom aj s komorou. Len akoby to bolo za deň a za noc zo zeme vyrástlo! Aj kravu si kúpil z toho zárobku a tamtým prichodilo otcovské turáčiky načať, keď chceli kravy mať. Závideli mu a len, že „kde on to všetko vypriadol?“ „Hja, kdeže páni zámky berú?“ odpovedal im. „To mi dohnala tá pravda, čo ste mi nadelili. A veď vy to ani neviete, ako tam za horou nájde sa hlúpy, čo kúpi. Za pletku, nie to ešte za pravdu, dobre zaplatia, len treba rozumu užiť.“ Títo neleniví, pobili svoje kravy; mäso pohádzali psom, že načo im bude, keď i tak zbohatnú; kože vystreli na slnce, a keď muchy duchy doleteli, pozašívali, vzali na plecia a poď ho do toho mlyna: „Či si nekúpite pravdu?“ „Ej, veď si ho vy kúpite odo mňa!“ zahrmel oklamaný mlynár a letel s drúkom na nich. A za mlynárom čo len ruky a nohy malo a kto čo kde pochytil, s tým do nich. Odhúdli im tú pravdu na chrbtoch; ešte aj psov zahuckali za nimi. „No, veď sme my prešli pri tebe!“ oborili sa títo dodrvení a dohryzení na najmladšieho, keď domov doliezli. „Nože no, či to dakto slýchal, takú škodu, taký posmech! Aj o kravy prísť, aj takto na kožu si utŕžiť!“ „Aj, veď ja z toho nemôžem,“ rečie najmladší, „keď ste vy hlúpejší od hlúpych, že ani hotový tovar predať neviete.“ „Nuž ale ty nám ešte nadávať budeš?““ Z reči do reči, tam by ho boli zabili, keby nebol pobral nohy na plecia. Ale sa aj vyvŕšili; roztrepali všetko v dome na márne kúsky: obloky, sklenice, hrnce, misy, rajnice, čo len roztrepať sa dalo. Nenechali iba hromadu črepov z celého nábytku.“

Súčasťou slovenskej ľudovej rozprávky „Zlatovláska“3 je mučenie a brutálne násilie: „Kráľovi sa náramne zapáčila — ihneď ju nahováral a nahováral a nasľuboval jej všakových vecí, kýmkoľvek mu neprisľúbila, že pôjde zaňho. Uradovaný kráľ dal jej hneď tie krásne šaty obliecť, čo sebou doniesli, a v nich ešte raz krajšia bola; posadil ju do hintova ku tej panej a šli. Kráľ si zase vysadol na koňa a bežal popri hintove. Ako tak bežia, raz kráľ zavolá: „Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krásy nestratilo!“ A tá zlatovláska sa spýtala: „Čo povedá môj pán, čo?“ A tá jendžibaba: „Aby som ti ruky po lakte odrezala.“ A zlatovláska: „Jak môj pán káže, nech sa tak stane.“ Naraz jej ruky po lakte odrezala. Jáchymko to všetko počul, ale sa bál dačo povedať. Zase len kráľ okolo toho hintova čo bežal: „Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krásy nestratilo!“ A zlatovláska: „Čo to povedá môj pán, čo?“ A jendžibaba: „Aby som ti nohy po kolená odrezala.“ A zlatovláska zase: „Jak môj pán káže, nech sa tak stane.“ Hneď jej nohy po kolená odrezala — a jej brat, čo kone poháňal, všetko vedel, ale len nič nepovedal, bo sa bál. I po tretí raz, keď pobehli, kráľ spoza hintova: „Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krásy nestratilo!“ Dievča sa opýta: „Čo to povedá môj pán, čo?“ A jendžibaba odpovie: „Aby som ťa zo šiat zvliekla a do mora hodila.“ Zlatovláska i teraz: „Jak môj pán káže, nech sa tak stane.“ Jendžibaba ju vyzliekla, svoju dcéru do tých krásnych šiat obliekla, a práve šli popri mori, nuž zlatovlásku do mora hodila. Jej brat všetko vedel, ale nič neriekol… „Jaj,“ povie druhá, „čo by ešte len to! Ale teraz neboráka Jáchymka dala po pás do zeme zakopať a slúžkam prikázala, aby pomyje naň vylievali.“… „Nášmu Jáchymkovi sa dnes horšie vodí,“ prerečie jedna. „Veru horšie,“ povie druhá, „stará jendžibaba ho dala až po pazuchy do zeme zakopať, aby tým skoršie zahynul.“… „Škoda nášho Jáchymka!“ prerečie jedna. „Veru škoda,“ vraví druhá; „dnes ho dala stará jendžibaba po samé uši do zeme zakopať, aby tým skorej zhynul, a zajtra mu budú už vriacou vodou hlavu obárať.““

Realita rozsahu používania násilia v INFERNE interaktívnej simulácie nášho sveta je naozaj nechutná. Moje znechutenie z tohto stavu je o to väčšie, že som si vedomý, aké veľmi jednoduché, ba až triviálne je riešenie. Najskôr si však pripomeňme súvislosti.“

1 Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, Zväzok II., Tatran, Bratislava 1973, str. 381.

2 Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, Zväzok III., Tatran, Bratislava 1973, str. 483.

3 Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, Zväzok I., Tatran, Bratislava 1974, str. 195.

Secured By miniOrange