MAJSTER „M“ odkazuje: VYJDITE už konečne z ulity. BUĎTE sami sebou, žite, kričte, píšte, faxujte, telefonujte, mailujte. Len nebuďte TICHO decká…
KONEČNÁ, vystupovať mlčiaca väčšina! Ďalej už cesta nevedie. Ďalej je už len zamínované informačné pole, ktoré nikoho nikam nepustí bez priepustky. A ak, tak len s povinne prejaveným dobovým „normalizačným odpustkom“. Najuveriteľnejšie – prevolaním na slávu UA. Ako VTEDY, za vtedajšej normalizácie. Len vtedy sme volali inak…
Hovoriac dnes o potrebe neviditeľnej priepustky od novodobých cenzorov v roli novej mocenskej sily, v postavení hlavných mediálnych hráčov, dnes už v ani netajacej sa roli prestitútov, hromadne vyraziac do verejného priestoru pod egidou svojich „pasákov“, ktorí ich vlastnia ekonomicky, a tým aj ich „subkultúru“ prejavu.
LEBO, ak si si – TY mlčiaca väčšina nevšimla, už sme aj na Slovensku vo vojnovom stave. Už nie len mravnom, ale už v šialenom, informačne-bojovom rozpoložení, aký si iba nechceš pripustiť. Aký nechceš vidieť, aký nechceš počuť. Vlastne už vo fáze, aký si ani neuvedomuješ, kde už sme, kde sme sa už dostali. KAM až.
LEBO ľahostajnosť, nezáujem versus „dajte mi pokoj, ja sa o politiku nezaujímam“. Škodné „mŕtve“ prejavy živých živoriacich – neprejavením tých prepotrebne „živých“ činov. S hrozbou rovnakých dôsledkov na jeho konci. Na konci s praktickým priznaním, rovnakým, akého sa nám dostáva už len vtedy – tam na smrteľnej posteli.
A ten princíp je hrozivo rovnaký. Uvedomenie si krátkosti a márnosti bytia, ale hlavne rovnakého uvedomenia si, čo som mohol a mal VTEDY urobiť. A neurobil. Lebo som nechcel počuť, nechcel vedieť. Lebo VTEDY nebol čas (nakladať..).
A to NESKORO je už TU. Už sa strieľa. Nie naslepo, slepými patrónmi. Už naostro, a s nevídanou kadenciou. Len na rozdiel od UA s iným (informačným) strelivom, zato nemenej účinným, nemenej nebezpečným, krágľujúcim už na spôsob neutrónových zbraní – hardvér ponechá, softvér zničí..
Preto sa už sakramentsky míňa čas vyjsť z ulity, z tej osobnej ne/konformnej „zóny“ a prejaviť vôľu. Lebo ju prejaviť ide. A ide to pritom 3-jediným spôsobom, z ktorých si môže každý vybrať jemu bližší.
Ústami, rukami i nohami…
Hovoriť, písať, chodiť..
A v prvom rade preraziť nad nami visiacu biblickú tiaž. Tú poznanú z Evanjelia od Matúša (13:15) – „Tomuto ľudu otupelo srdce: ušami ťažko počujú a oči si zažmúrili, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom neporozumeli.
LEBO toto sú nástroje väčšiny, s ohromnou netušenou silou, ktoré môžu ešte dnes udržať kormidlo chodu dejín v našich rukách, dejín ktoré si pritom nechávame nezodpovedne a nekontrolovane vziať z vlastných rúk, prenechávajúc ich úzkej, málopočetnej, zato veľmi hlasnej a arogantnej menšine. Tej, o ktorej nechceme nič vedieť, nič počuť.
Lebo dnes je už treba priznať, že v hre je už celý bank
Nemajúc síce v rukách tromfové karty, ale niečo, čo dokáže iba sila väčšiny. A to pýta vyjsť z onej (sebeckej) ulity. Lebo ako slimáky v nej nič nezmôžeme“. Nevediac o sebe a o svojich možnostiach.
LEBO tie nástroje, ktoré máme v ústach, rukách a nohách – tie nejde podceňovať, tie všestranné, viacfunkčné, majúce rovnaký význam ako pre sedliaka motyka, sekera a pluh. Toho múdro zmýšľajúceho a konajúceho sedliaka, ktorý nedopustí nechať rolu ležať úhorom, tobôž ju ešte nechať zaplieniť inváznymi byľami, dovnútra jedovatými, navonok dobre vyzerajúcimi.
LEBO – zakiaľ je čas nenechať ich zapustiť korene. Aby neprišlo to najhoršie, čo od nich hrozí. Že prerastú, zadusia a zlikvidujú všetko pôvodné, domáce, šľachtené.
A to sa práve deje, záhradníci, záhradkári, poľnohospodári. Lebo to invázne je už tu. V dvojakom prevedení. Najprv „OPEN-aktivisti“, mimovládne organizácie. A to, o čom je reč, to čo je ďaleko invazívnejšie, životaschopnejšie, spôsobilejšie prerásť, zadusiť a zlikvidovať domácu „kultúru“ – je už u nás usadené, všadeprítomné, jedovaté.
A to sú ONI, MÉDIA, čo majú (ekonomický) potenciál koreniť, rásť a bujnieť s novými ideologickými haluzami..
A tie možnosti, ten priestor sa už naozaj zužuje pri samom hrdle. Obrazne i v reálnom živote. Či to naozaj nevidíte, nepočujete..? Spôsobom, ktorý už musí naháňať strach každému človeku, ktorý to myslí s dedovizňou vážne.
LEBO klamať sa nemá. V prvom rade seba, lebo v hodnotových veciach treba začať vždy od seba. A to prvotné človečie klamstvo začína seba-ospravedlnením, vnútením si názoru o svojej bezvýznamnosti, bez reálneho vplyvu na vonkajšie dianie. V novom duchu ich starej filozofie, tej na spôsob : „Modli sa a pracuj.“
PRETO už nie je čas sa pýtať ani prečo mlčia múzy. Na túto otázku poznáme odpoveď. Dnes, naozaj už byť na okraji priepasti je namieste iná otázka, či skôr jej iný adresát.
A tým adresátom je národ, teda každý človek bez rozdielu, bez váženia možností jeho osobného vplyvu, jeho osobných „zásluh“ každého z nich na prítomnú budúcnosť nášho štátu, na obranu našej samostatnosti, zvrchovanosti a národnej identity.
LEBO – toto Einsteinovo posolstvo šírené na spôsob urbi et orbi nie je o nič menej významné pre svet ako je ho slávna rovnica: „Svet nebude zničený zlými, ale tými, ktorí sa na nich dívajú bez toho, aby čokoľvek urobili“ (Albert Einstein).
Už len v tichu pomlčať pri strávení tohoto posolstva pre nás. A prestať sa len rezignovane dívať. Lebo zajtra, po funuse si už bude môcť iba kondolovať.
Lebo toto posolstvo je pre dnešnú ochranu a zajtrajšiu nádej, pre náš svet každodenný. Kráčať v tomto (reálnom) priestore a čase s vedomím, že možnosť otvoriť ústa, vziať „ruky do rúk“, a zdvihnúť zadky keď treba – je výsadou Človeka a nie božím trestom pre pohodlných a ľahostajných.
A pritom, vedzte dobre, že toto nemá nič spoločné s teóriou relativity. Toto je už zrazenie sa realitou dneška spôsobom, aký sme tu ešte nemali.
Pretože na rozdiel od fyziky, kde to zakrivenie okolitého priestoru v čase (aj v tom, v ktorom žijeme) spôsobuje gravitácia, v našom ľudskom nemravnom okolitom prostredí to už dnes spôsobujú v prvom až po posledný rad – hlavné MÉDIA, sediace na zdroji všetkých rozhodujúcich spravodajských informácií ako povestná žaba na prameni.
MAINSTREAM, ako si našiel na Slovensku svoj domicil pod týmto označením – už prekročil svoj tieň v úlohe prisudzujúcej mu postavenie siedmej veľmoci. Už si našiel apartnejšie miesto na slnku, dnes už v pozícií kľúčovej mocenskej sily, s dôsledkami tak vážnymi a tak zásadnými na chod štátu, ktoré už v súčasnej dobe obrátili na ruby aj známe Montesquieho trojzložkové rozdelenie moci v štáte.
A nielen to, toto dobou novo vygenerované mocenské centrum, s pákami, ktoré držia v rukách zahraniční (spolu)majitelia, je nový nebezpečný spoločenský fenomén, aký tu v histórií nikdy nebol, aký nabúrava aj doterajšie axiómy teórie štátu a práva.
Nebezpečnejšie tým, že sa už nielen infiltroval do tradičného, funkčného rozdelenia moci medzi zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc spôsobom, ktorí desí, ktorí musí desiť každého človeka bez rozdielu veku, profesie, náboženského cítenia a iných ľudu blízkych kritérií. Ale už aj s naberaním na význame pri ovplyvňovaní výberu a smerovania politík štátu a pri plnení jeho funkcií, s presadzovaním novej tzv. progresívnej ideológie. Tej, ktorá je nosnou živnou pôdou pre súčasný mainstream.
Mainstream, ktorý je už dnes v obludnej trojjedinej roli, v roli vyšetrovateľa, žalobcu a sudcu. Ba už aj s v 4. roli – v nehanebnej roli kata. S mediálnym lynčom, ktorí vyhliadnutú (názormi opozitnú) obeť dorazí. Akurát, že len nevedno – závislosti od jej psychickej odolnosti – kedy. Ale dorazí, ak nepríde pomoc, včas.
A to je už (kontra)revolučný zásah do historicky dlhodobo preživšieho systému vzájomných bŕzd a protiváh pri fungovaní štátu. A na to sa už nedá iba prizerať. Preto prvým prikázaním človeka je vedieť, (s)poznať žriedla, ktoré vychyľujú kompas správnym smerom. Ten, ktorý každý z nás nosí v sebe.
A v tomto kontexte nepiť dnes vodu z hlavných (informačných) kanálov. A čo horšie, už ani z tých „konzervatívnych“, ktorým sa dalo ešte donedávna veriť…
Lebo je prefiltrovaná, neživá, a dnes už aj povážlivo kontaminovaná, nehovoriac, že je už nadobro zbavená životodarných ingrediencií potrebných na vyvážené jedlo a pitie.
Teda nespôsobilá na normálne bytie a žitie. Ako sa Človeku žiada. Aby mohol byť a žiť slobodne dovnútra i navonok. A dôstojne.
V tejto nerovnovážne vedenej (informačnej) vojne.
LEBO v tejto fáze už nemôžeme mať privreté oči ani uši, ani zložené ruky v lone.
A najlepšie ako pomôcť dobrej veci je, ak sú vaše nohy v chode.
(ako byť na mierových pochodoch, ktoré pri plnení tohto poslania pôsobili na verejnosti ako maják, hodné nasledovania, aj v ponímaní tohto „príhovoru“ k vám, ľuďom, sťa ozajstné vlajkové lode..)
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz