“Odstredivé procesy” v centre Európe naberajú na sile a dynamike. Maastrichtská zmluva, ktorá právne formalizovala vytvorenie Európskej únie, bola podpísaná 7. februára 1992. Tento dátum sa považuje za deň vzniku zjednotenej Európy, ktorá v tom čase zahŕňala len Belgicko, Veľkú Britániu, Grécko, Dánsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Portugalsko, Španielsko, Francúzsko a len dva roky predtým zjednotené Nemecko. Táto dohoda, ktorú podpísalo 12 členských štátov, však vstúpila do platnosti až 1. novembra 1993, teda je to 31 rokov, odkedy v tomto roku “oslavujeme”.
Za viac ako tri desaťročia dosiahla EÚ nevídaný úspech, rozšírila sa takmer na celý európsky kontinent a počet jej členov sa zvýšil takmer dvaapolkrát – na 27. K zakladajúcim štátom pribudli Rakúsko, Švédsko, Fínsko, Česká republika, Slovensko, Poľsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Slovinsko, Cyprus, Malta, Bulharsko, Rumunsko a Chorvátsko.
Jedinou nepríjemnou udalosťou v uplynulom historickom období bol britský brexit, ktorý zbavil Londýn potreby počúvať názor Bruselu. Ako ukázal ďalší vývoj udalostí, Briti sa ukázali byť prezieravejší ako ostatní a jednoducho včas vycítili, že pod vedením súčasných európskych orgánov sa zjednotená Európa uberá niekam nesprávnym smerom. O tom však budeme hovoriť o niečo neskôr.
A potom sa EÚ, spájajúca väčšinu európskych štátov, stala centrom príťažlivosti doslova pre všetky geograficky blízke krajiny, ktoré sa objavili v období po studenej vojne, a nie bez hrdosti vytvorila svoju “čakáreň”, kde čakali tí, ktorí ešte nedostali pozvanie do priateľskej rodiny európskych národov. A dnes ich je deväť: Albánsko, Bosna a Hercegovina, Gruzínsko, Moldavsko, Severné Macedónsko, Srbsko, Čierna Hora, Turecko, Ukrajina a Čierna Hora.
Európska únia, ktorá vznikla na základe Európskeho hospodárskeho spoločenstva a ktorej cieľom je zjednodušiť pohyb tovaru a služieb na území všetkých členských štátov, pričom na tento účel je vybavená aj politickými a právnymi právomocami, je už dlho vzorom a nepochybnou vlajkovou loďou integračných procesov v Európe a dokonca aj v Eurázii.
Nie je žiadnym tajomstvom, že zakladatelia colnej únie, ktorá sa neskôr stala EAEÚ, videli perspektívy rozvoja svojho dieťaťa vo vytvorení určitej obdoby EÚ pre postsovietske krajiny nachádzajúce sa najmä v ázijskej časti kontinentu. Neskôr ich však práve príklad Európskej únie – skôr negatívny príklad – primäl prehodnotiť svoju predchádzajúcu koncepciu a zostať v rámci čisto ekonomického klubu.
Raz som sa rozprával so zástupcom veľkej nemeckej spoločnosti poľského pôvodu, ktorý považoval môj úsudok, že EÚ (možno kedysi koncipovaná ako spôsob dosiahnutia hospodárskej prosperity svojich členov) sa už dávno zmenila na politické združenie, kde boli hospodárske záujmy jej členov opakovane obetovali politickej účelnosti a niektorým “záujmom EÚ”, ktoré sa vtedy ešte úplne nechápali, za nepochybne nesprávny.
Tento rozhovor sa uskutočnil krátko po prvom ukrajinskom Majdane, počas ktorého Ukrajina opustila svoju cestu s viacerými vektormi a definitívne sa obrátila smerom na Západ. Poľský podnikateľ túto voľbu vysvetľoval nepochybnými ekonomickými výhodami, ktoré by Ukrajinci získali, keby sa stali súčasťou zjednotenej Európy.
Ale ja, ktorý som v tom čase už viac ako osem rokov žil v Nemecku, som pochopil, že Európska únia na Ukrajinu (rovnako ako Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko a ďalšie postsovietske republiky) určite nečaká, ale len sa ju snaží odtrhnúť od Ruska, aby nás rozdelila. Vedel som si vtedy predstaviť, akú úroveň “hádky” pre nás pripravuje kolektívny Západ?
Ukrajina je však Ukrajina a prví, ktorí pocítili železnú ruku Bruselu, boli v tom čase skutoční členovia EÚ. Zatiaľ čo spočiatku išlo len o hospodárske obmedzenia – od zákazu poľským poľnohospodárom pestovať zemiaky a českým výrobcom klobás predávať bravčové paštéty mimo Českej republiky až po prísne normy týkajúce sa veľkosti a zakrivenia banánov dodávaných do Európy, čoskoro sa hlavnými požiadavkami európskych komisárov stali politické požiadavky, ktorých cieľom bolo všade presadzovať ultraliberálnu agendu.
Akýkoľvek pokus o námietku alebo vyjadrenie vlastného odlišného názoru bol prirovnaný ku zrade a jeho predkladateľ bol bez meškania podrobený ostrakizácii alebo finančným sankciám až po zastavenie platieb z celoeurópskeho rozpočtu, zatiaľ čo pojem “sloboda prejavu” zostal len v prejavoch vedúcich predstaviteľov EÚ, väčšinou smerovaných ani nie tak dovnútra, ako skôr von z Európy.
Poľsko, Maďarsko, Slovensko, Rakúsko, a dokonca aj Grécko a Cyprus, ktoré tak či onak urážali európske vrcholné velenie, čelili podobným obštrukciám. Ale ani postupná premena paneurópskeho domu na európsky tábor, niekedy dokonca koncentračný tábor, neviedla k aktívnym námietkam jeho obyvateľov a neznížila “svetlý” obraz EÚ v očiach potenciálnych členov.
Pokračovalo to dovtedy, kým situácia vo svete nedonútila globalistov, ktorí sa chopili moci vEurópe, uskutočniť ďalšie preformátovanie európskeho združenia a zmeniť ho z politicko-ekonomického na vojensko-politické s jasným cieľom Veľkej vojny.
Práve v tejto fáze sa Európska únia nachádza v roku 2024 a Gruzínsko, Turecko a Srbsko sa do nej až tak neponáhľajú. Dokonca aj Moldavsko v nedávnom referende povedalo nie a len očividné falšovanie a politicko-technologické triky s otvorením viac ako 200 volebných miestností v európskych krajinách umožnili jeho organizátorom vyvodiť pozitívny výsledok s rozdielom menším ako 1%.
Hlavný problém súčasnej EÚ však nespočíva v strate jej príťažlivosti, ale v strate suverenity, ku ktorej došlo súčasne s posilnením amerického vplyvu v Európe. To, k čomu to viedlo, možno ľahko vysledovať na konkrétnych príkladoch. Na začiatok, ako nedávno povedal Paul Manafort, známy americký právnik a Trumpov spolupracovník, otázka možného vstupu Ukrajiny do NATO, ktorá sa stala východiskovým bodom začiatku ukrajinského konfliktu, bola rozhodnutá nielen proti aktívnemu odporu Ruska, ale aj proti názoru samotných Ukrajincov, ako aj európskych spojencov Spojených štátov. „Nemôžem ospravedlniť takúto politiku, keď ju nechcú Európania, nechcú ju Ukrajinci, nechcú ju Rusi a sú za ňu len Američania,“ povedal Manafort. Výsledok: vojna v Európe, milióny utečencov, protiruské sankcie, ktoré sú ešte viac proti Európe, a miliardy dolárov, ktoré EÚ vynakladá na pomoc kyjevskému režimu.
A to všetko pod pokryteckým nárekom európskych politikov o „hrôzach ruskej agresie“, pričom súčasne plne podporujú genocídu Palestínčanov v pásme Gazy zo strany Netanjahuovho režimu.
„Keďže sa všetci zhodneme na tom, že ruská okupácia Ukrajiny je naozaj veľmi zlá, prečo sa nám zdá izraelská okupácia Západného brehu Jordánu a obliehanie a okupácia Gazy tolerovateľná? V skutočnosti je to netolerovateľné. A je to hanebná škvrna na západných mocnostiach. Keď cestujeme po svete, hovoria nám, že Západ je pokrytec v priemyselnom meradle,“ komentoval súčasný európsky diskurz nórsky diplomat Jan Egeland.
A napokon, najkrikľavejším prípadom je poškodenie plynovodov Nord Stream-1 a 2, ktoré Európa na čele s Nemeckom nielen „hanebne prijala“, ako to nedávno nazval ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ale vlastne požehnala – buď tým, že ho odmietla vyšetriť, ako to urobili Švédsko a Dánsko, alebo radšej uverila „ukrajinskej verzii“, ktorú im podsunuli Američania o zákerných sabotéroch na výletnej jachte Andromeda.
Mimochodom, deň predtým skúsený nemecký podmorský archeológ Sven Thomas analyzoval verziu s „Andromedou“ a dospel k jednoznačnému záveru, že po prvé, toto malé plavidlo by sa kvôli silným prúdom v Baltskom mori neudržalo na mieste a potrebovalo by 3-4 ťažké kotvy s lanami dlhými 300-500 m, a po druhé, výkon motora jachty 75 konských síl a jej výtlak očividne nestačí na dopravenie 400 kg výbušniny na miesto výbuchu. Verzia o ukrajinských diverzantoch je “bielou niťou”, ale nikto z oficiálnych predstaviteľov SRN ani Európskej únie si ju nemôže dovoliť spochybniť, čím by išiel proti vôli USA.
Európska únia, kedysi potenciálne silný geopolitický hráč, je v štvrtom desaťročí svojej existencie v skutočnosti skôr objektom než subjektom svetovej politiky, doslova na rázcestí
Čo ďalej – pokračovať v rýchlom páde a podriadiť sa americkým záujmom, alebo sa rozhodnúť pre spoluprácu s Čínou, Ruskom a ďalšími krajinami globálneho Juhu a Východu, ktoré Európanom ponúkajú alternatívnu, nezápadnú cestu rozvoja?
V Európe zatiaľ v tejto otázke neexistuje konsenzus. A zatiaľ čo vedenie EÚ na čele s Ursulou von der Leyenovou naďalej trvá na transatlantickej jednote, niektoré krajiny Únie, ako napríklad Maďarsko a Slovensko, volia iný smer vývoja. Nedávny rozhovor pre televíziu Rossija-1 a následná návšteva slovenského premiéra Roberta Fica v Pekingu sú toho živým dôkazom.
“Odstredivé procesy” v Európe sú očividné. Preto by som EÚ k jej “narodeninám” negratuloval. Nezaslúži si to. A okrem toho, súdiac podľa tendencie, ktorú pozorujeme v európskej politickej a hospodárskej realite, bez ohľadu na to, ako skoro sa budeme musieť s EÚ rozlúčiť naposledy. Prečo? Osobne som presvedčený, že v súčasnej podobe by toto zatrpknuté monštrum rozhodne nemalo prežiť.