Úvaha, ktorú by si mala vypočuť, silno parafrázujúc knihu Genezis (Gn 18, 28) – ešte stále váhajúca vládna moc a najmä aspoň 50 spravodlivých v dnešnej Sodome, ktorí z davu, z redakcií mainstreamu, z opozičných centrál a z (politického) mimovládneho sektora pokrytecky volajú po slobode, po demokracii a po návrate právneho štátu. Lebo v ostatnom čase nejde prehliadnuť na kilá verejných vyjadrení na túto tému, kde sa jeden pred druhým predháňa tlmočiť názory na potrebu pokoja v štáte.
A predsa v nich chýba to najpodstatnejšie z podstatného. To, čo nezostáva vo verejnom priestore iba ako „mravný étos“, iba ako chvályhodná éterická esencia, ktorá vyprchá pár hodín, nanajvýš dní po ich vypustení z úst na akokoľvek vierohodnom mieste.
Proklamácia, o ktorej by jeden z tých, o ktorých sa zvyklo vravieť, že majú zdravý sedliacky rozum, povedal, že je to v tejto fáze iba mlátenie slamy. Lebo porazená strana (v politickom zmysle) porušila neprekročiteľný princíp demokracie – uznať výsledky volieb, uznať mandát, a s ním spojené právo určiť vládne priority na volebné obdobie.
A v tom rámci uznať právo volebného víťaza na stanovenie pravidiel a spôsobov, ktorými ich mieni (s)plniť.
A neuznanie tohto princípu spôsobom, akého sme boli svedkami a zároveň už aj poškodenou stranou, demonštrovaním protivládneho odporu, aký nemal doposiaľ páru v demokratických spoločnostiach, ktorý doslova a do písmena doviedol jedného z „vyhejtovaných prívržencov“ k nekalej vražde predsedu vlády v štádiu pokusu – je toho exemplárnym dôkazom.
A platí to dvojnásobne, vediac dnes už aj o vyhlásení hlavného „duriča“, opozičného predáka, že nevylučuje opätovné zvolávanie svojich prívržencov do ulíc, ak nebude po ICH. Ak nebude prijatá legislatívna uzávera na právne akty, ktoré ich odpájajú od zdrojov moci a neúčelne vynakladaných finančných prostriedkov na ich doterajšie „minoritné“ priority. Vyhlásenie, rovnajúce sa ultimátu vládnej garnitúre, deklarujúce neochotu rešpektovať vôľu väčšiny prejavenej v parlamentných voľbách. Neochotu odstúpiť od presadzovania svojich požiadaviek – nie demokratickou a právnou cestou – ale bezprecedentným násilným „pouličným spôsobom“. Povedané jeho rétorikou – ZA KAŽDÚ CENU“..
A tu už prestávajú všetky „žarty“, aby nastúpili vážne obavy z bezpečnostnej hrozby a z bytostného marenia výkonu mocensko-správnej funkcie štátu.
A v tomto rámci je evidentné, že verejné deklarácie, volajúce po pokoji na verejnosti už aj z opozičných radov sú iba hmlou, nakrátko zastierajúcou chýbajúcu vôľu po rešpektovaní základného civilizovaného imperatívu právneho štátu – rešpektovať vôľu ústavného hegemóna štátnej moci, ktorý dal súčasnej koalícií mandát na plnenie jej predvolebných sľubov a záväzkov. Lebo bez tejto základnej „kuchynskej ingrediencie“ nejde dosiahnuť to, o čo v tej kuchyni má ísť – o prosperitu, pokoj a bezpečnosť občanov Slovenska.
Lebo tie okázalo demonštrované, aj dobre sa počúvajúce „verbálne“ vyhlásenia o potrebe pokoja v spoločnosti, ba aj názorová zhoda naprieč politickým spektrom – hoci je to cenná, dôležitá, hodnotová potreba dnešných dní – znižujú svoju „potenciu“ v reálnom, výbušnom prostredí už za dverami redakcií a centrál opozičných síl. A úplne ju „vynulúvavajú“ na demonštrujúcej ulici.
PRETO je treba dnes povedať NAHLAS to podstatné na veci. Že volať po pokoji a deklarovať ochotu rokovať preň nestačí. Že tento spôsob ako ho dosiahnuť na „ceste, ktorá je cieľ“ nerieši to, čo dnes treba urobiť v prvom rade a na prvom mieste.
Vrátiť nakrátko čas – a prijať Kolíkovej PRAVIDLÁ HRY z predchádzajúcich povolebných čias, z čias, kedy začala písať a šíriť vládne NOTY z moci „pani spravodlivej“ pod krídlami slobodných a solidárnych. Pod heslom, ktoré – keď bolo dobré a správne VTEDY – nemá dôvod nebyť také aj DNES, po prepriahnutí vládneho záprahu.
A to zadokumentované heslo znie z jej úst pri jej/ich dnešnej rétorike neskutočne. Ako zašlý vládny bumerang vtedajších krátkozrakých a načisto slepých, ktorý sa vrátil späť tým samým nahluchlým a načisto hluchým. Ako vizitka nemravnosti myšlienok, slov a činov, ktorých sme MY, občania už nielen svedkami, ale postihnutou, poškodenou stranou.
„VLÁDA určuje ľuďom ako majú ŽIŤ“. S dôvetkom k tomu: „či sa nám to páči alebo nie“
Teda ešte raz : keď bolo toto krédo vládnej moci dobré a správne VTEDY – prečo nemá relevantný dôvod nebyť také aj v prípade nového vládneho záprahu?
Ak to zoberieme z tej správnej strany, nepritiahnutej za vlasy na spôsob tých, ktorí tu chceli „vládnuť naveky“, dnes môže a má ísť o programovú vládnu požiadavku v čase, v ktorom ide o udržanie hodnôt predkov, o ktoré dnes ide (z núdze) viac, ako kedykoľvek doposiaľ v novodobej slovenskej histórií.
PRETO je nám všetkým treba – okrem každodenného chleba – na počiatok dbať na 2 prvoradé veci. Zároveň ako 2 v jednom. Mať na zreteli utekajúci čas. A potrebu prepotrebného nastolenia chýbajúceho PORIADKU v ňom. Božského i svetského zároveň.
V aplikačnej praxi to akútne pýta dotiahnuť nedotiahnuté – PRAVIDLÁ pre riadne a efektívne fungovanie ústavných orgánov a verejno-právnych inštitúcií štátu, prijaté v našom parlamentnom svätostánku demokratickým spôsobom.
A čo je podstatné, aby svojim účelom sledovali prvoradé národné a štátne záujmy. V záujme občanov Slovenska. V dnešnej rozpoltenej spoločnosti s priznaním, že v záujme tej väčšinovej, tej, na Slovensku (ešte) bývajúcej. Tej, ktorej sa snaži(la) úzka, minoritná časť „dobrovoľníkov-nevoľníkov“ nanútiť cudzie hodnotové videnia sveta, lživé podsúvanie morálne zvrátených predstáv o bytí a žití ľudí, o fungovaní ústavných orgánov štátu, o tom, ako sa tu (doma) máme vedome správať, ako tu na Slovensku máme žiť..
A s tým musí byť koniec. Koniec s presadzovaním cudzích záujmov na úkor tých domácich, všetko pod kopou frázovitého, falošného, pokryteckého pozlátka slov a činov, prázdnych „európskych“ výziev, za ktorými sa skrýva ich skutočný, prevrátený obsah, o ktorý im na konci dňa ide.
PRETO nám je treba v prvom rade VRÁTIŤ logický chod vecí verejných z hlavy na nohy
Preto nám je treba vrátiť do života občiansku morálku a dôveru v štát a jeho orgány, tie činné v trestnom konaní zvlášť. Tieto najvzácnejšie entity pre život v komunite.
PRETO nám je treba vrátiť slovám ich pravý, nefalšovaný obsah. Preto nám je treba vrátiť do verejného priestoru názorovú pluralitu, vyváženú prítomnosť ľudí poskytujúcich informácie v názorovom spektre, odrážajúcom dianie vo svete i tu, doma, uvádzať spravodajské udalosti spôsobom, pri ktorom sa budú informácie s politickým obsahom poskytovať – a nie tvoriť. Nie s nimi manipulovať na svoj (svetonázorový) obraz.
PRETO nám je treba začať STAVAŤ už nefunkčné mosty a nie ich búrať. Preto je tie pomyselné dvere do sveta otvárať na všetky svetové strany. A účelovo nezatvárať za sebou dvere. Ani smerom dovnútra domu. Preto je nám treba otvárať hlavy (všetkým) ľuďom, otvárať ich s empatiou a pocitom spolupatričnosti – a skončiť na dobro s ich vymývaním na spôsob jediného „správneho brehu“.
PRETO nám je treba nanovo stavať VZŤAH k vlastnej domovine, zemi svojich predkov, vzbudzovať a vzdávať verejne úctu a rešpekt k vlastnej histórií. Preto nám je treba nanovo sa učiť národnej hrdosti. Lebo na strome života sú najdôležitejšie korene. A bez nich nejde tie nespočítateľné listy na ňom vyživiť. Ani priniesť dobré, zdravé plody na ňom.
A to nejde začať inak ako osobným príkladom. Doma. Od „povitia až po vyletenie z hniezda“.
Lebo tam vo vnútri domácnosti sa začína tvoriť – a aj končí svet, ktorý by sme chceli a mali žiť. Lebo ľahostajnosť je pramatkou aj dnešných dní.
TOTO musí byť dnes krédo DŇA. V záujme POKOJA, mieru a bezpečnosti tých, o ktorých ide. A len odtiaľto sa dá tá cesta začať. A s možnosťou ju aj úspešne dokončiť.
Preto je už načim tam „hore“ „dokecať“ a začať tvoriť a stavať. A zároveň menej búrať a ničiť v „opozičných“ redakciách mainstreamu, straníckych centrálach a v mimovládnych (politických) sídlach spôsobom : čím horšie (pre vládnu moc) – tým lepšie pre tých, čo by sa jej chceli krvilačne, ako nenažrané supy, opätovne zmocniť. A o to horšie, že prvoplánovo nie z motívov moci a peňazí, pochádzajúcich z domácich zdrojov.
LEBO ísť úprimne s kožou na domáci trh a poctivo, nefalšovane na ňom „predávať“ ľuďom to všetko, o čom bola práve reč – je v tejto „pohnutej“ chvíli tá najžiadanejšia substancia, tak prepotrebný, prevzácny artikel, ktorý už existenčne potrebujeme pre dôstojný, pokojný a mierový, bezpečný život na Slovensku.