Logiku založil Aristoteles ako čelnú časť filozofie a chápal ju ako náuku o formách myslenia. Za jej úlohu považoval nájsť princípy vedeckého myslenia.
Logika predstavuje jeden z najcennejších prínosov k európskemu mysleniu, ktoré umožnilo vede a technike dospieť tam, kam v iných kultúrach a civilizáciách nedospeli.
Aristoteles vniesol do vedeckej práce systematickosť, presné vymedzenie predmetu vedných odborov a určil tiež základné metódy práce – metódy empirického skúmania a metódu logického spracovania (po grécky met – hodos – tou cestou). Venoval sa logike, matematike, fyzike, astronómii, zoológii, botanike, ekonómii, právu, etike, poézii a hudbe. Bol systematický a encyklopedický bádateľ, vytvoril klasifikáciu vied a usporiadal spisy na spisy logické, filozofické, etické, fyzikálne a politické. Jeho metódou bolo pozorovanie, klasifikovanie a dedukovanie dôsledkov a následne použitie dedukcie na nové pozorovanie. Táto metodológia spolu s logikou je zrejme jeho najväčším prínosom, ktorý otvoril cestu vedeckému poznávaniu, aké pestujeme dodnes.
Galileo Galilei ako prvý vedec vykonal objav vedeckého zdôvodňovania, ktorý bol jeden z najdôležitejších výdobytkov v histórii ľudského myslenia. Jeho objav nás učí, že „intuitívne závery založené na bezprostrednom pozorovaní nie sú vždy dôveryhodné a niekedy vedú ku falošným záverom a že treba zničiť – rozbúrať tento intuitívny pohľad a nahradiť ho novým – vedeckým“, teda argumentáciou na základe overiteľných faktov (pozri napr. Einstein, A., Infeld, L., The Evolution of Physics, 2007, s. 6-9).
Logika je spôsob ako na základe argumentov spájať myšlienky pri vysvetľovaní vecí a javov.
Logika je analýza procesov myslenia s cieľom pochopiť ich štruktúru a zákony v rôznych časoch.
Logika (gréc.) je v najvšeobecnejšom zmysle štúdiou o štruktúre a princípoch zdôvodňovania, teóriou o štruktúre a princípoch zdôvodňovania (Flew A. et al., A Dictionary of Philosophy, 1980).
Logika je teória o všeobecne platných zákonitostiach myslenia a zákonitostiach poznávania; v zásade špecifikácia foriem platnej argumentácie, to jest tej, ktorej závery musia byť pravdivé, ak ich premisy sú pravdivé (Summerscale, J., The Penguin Encyclopedia, 1965).
Logika je veda o zákonoch a formách správneho myslenia, t. j. veda ako hodnotiť argumenty a uvažovanie. Nie je to vec názoru, je to veda o tom, ako treba tvoriť argumenty, aby boli rozumné a správne. Lepšie porozumenie je, samozrejme, rozhodujúce, aby nám pomohlo lepšie uvažovať a myslieť.
Každé logické poznanie sa realizuje myslením – rozmýšľaním. Rozmýšľanie je sprostredkovaný a zovšeobecnený odraz skutočnosti. Je to odraz podstatných vlastností príčinných vzťahov a zákonitých súvislostí v mozgu človeka.
Logika je veda o tom, ako hodnotiť argumenty a uvažovanie. Kritické myslenie je proces hodnotenia, ktorý používa logiku na oddelenie pravdy od klamstva, rozumného od nerozumných presvedčení.
Podstatou logického myslenia – rozmýšľania je racionálna sumarizácia faktov, ich nadväznosť, súvislosť a konzistentnosť pri ich hodnotení, kontext a perspektíva, vyvážené rozhodnutia.
Logické a rozumné uvažovanie dalo antickému Grécku civilizáciu, ktorej kultúra má pre ľudstvo význam všeobecnej paradigmy, pretože sa sústredila na človeka s princípom kalos kai agathos (po grécky dobrý a cnostný človek) a reprezentuje stále intelektuálny zdroj našej doby.
Loga otvára cestu ku všetkým vedám.
Duševný zrak je bez logiky slepý.
Bez logiky je môžeme príliš ľahko upadnúť do omylu.
Zrieknutie sa používania logiky vedie k atrofii rozumu, predominancii paleokortexu, víťazstvu predstavivosti a fantazírovania, čo je forma myslenia, ktorá je typická pre limbický mozog, ktorý sme zdedili po našich predkoch – stavovcoch.
Každé správanie sa človeka je produktom jeho informačného zabezpečenia.
Ak človeka budú udržiavať v istej paradigme, môže sa z neho stať otrok z Platónovej jaskyne, ba dokonca zombie.
Ideologické moduly vymývajú mozgy
Existujú aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí sa jednoducho nenaučili a nedokážu samostatne myslieť. Ich vzdelanie vysoko prekračuje ich schopnosť analytickej úvahy (Johnson, P., Nepřátelé společnosti, 1999, s. 119).
Formálna logika je založená na 4 zákonoch
Vedomie človeka je prvotná duša, je súborom vedomostí, hodnôt, pocitov, citov, či vôle človeka. Existujú tri prejavy vedomia – myšlienky, pocity a činy.
Myšlienka je z ontologického hľadiska materiálna a z gnozeologického ideálna.
Myslenie je duševná činnosť spojená s druhou signálnou sústavou, najvyšší produkt zvláštnym spôsobom organizovanej hmoty – mozgu (Afanasjev, A. A. V. a kol., Filozofický slovník, 1972).
Myslenie je významový proces (dianie, činnosť), ktorý spočíva v metamorfózach kognitívnych významových útvarov, najmä pojmoch.
Myslenie znamená rozoberanie informácií na ich najmenšie jednotky a schopnosť tvoriť nové zoskupenia, rozoznať rozdiely a podobnosti a z vlastnej základne prvkov, tvoriť ideové koncepty, ktoré zatiaľ nemajú paralelu v materiálnom svete.
Rozum je ľudská schopnosť myslieť inteligentným spôsobom, robiť rozumné rozhodnutia a formulovať jasné argumenty (Macmillan, English Dictionary for Advanced Learners, 2006, s. 1176).
Inteligencia je to schopnosť a určitý prostriedok, ako sa niečo rýchlejšie naučiť, pochopiť alebo nájsť riešenie.
Inteligencia je všeobecná výkonová schopnosť orgánu mozog. Je merateľná inteligenčnými testami. Primárne je determinovaná geneticky a nedá sa ovplyvniť ani výchovou ani sociálnou vrstvou (Weiss, V., DIE IQ-FALLE: INTELIGENZ, SOCIALSTRUKTUR UND POLITIK, 2002).
Rozloženie/zastúpenie inteligencie (IQ) mv spoločnosti reprezentuje krivka s tromi vrcholmi pri 94, 112 a 130 a nie Gaussova krivka s maximom pri hodnote 100 (Weiss 2002).
Weiss vyvinul model dedičnosti inteligencie. Stupeň všeobecnej inteligencie závisí od autosomálnej recesívnej alleoly M1. Ak sa vyskytuje v homozygotnej forme (M1M1), potom jedinec je vysokointeligentný (priemerné IQ 130) a patrí k cca 5 % populácie. Ak táto alleola chýba a vyskytuje sa genotyp (M2M2), potom jedinec patrí do dvoch tretín obyvateľstva s podpriemernou inteligenciou (IQ okolo 94). Ak má niekto heterozygot (M1M2), bude patriť do strednej skupiny s IQ cca 112, kam patrí štvrtina obyvateľstva (Weiss 2002).
Rozdelenie inteligencie v spoločnosti bielych je ťažko meniteľná konštanta. Dedenie inteligencie sleduje jednoduchý mendelovský model dedičnosti, ktorý vedie ku genetickej dynamike, a tá vedie ku sociálnej zmene spoločnosti a jej genetickému potenciálu (Weiss 2002).
Rozum je najvyššou formou intelektu v živej prírode. Prostredníctvom rozvoja individuálneho rozumu sa formuje všeľudský kolektívny rozum
Rozmýšľanie – je logické myslenie, je rozoberanie v mysli, preberanie v mysli z rozličných strán, uvažovanie, premýšľanie. Z psychologického hľadiska patrí rozmýšľanie (psychológia používa pojem myslenie) medzi vyššie kognitívne funkcie osobnosti a stavia na nižších kognitívnych /funkciách, akými sú vnímanie a predstavovanie.
Kritické myslenie znamená vyvinúť spoľahlivé racionálne hodnotenia argumentu alebo myšlienky. Kritické myslenie je prostriedkom na oddelenie pravdy od nepravdy, rozumných od nerozumných presvedčení. V rozpore s logikou a kritickým myslením je propaganda ako akékoľvek organizované, koordinované úsilie presvedčiť masy ľudí, aby prijali nejakú konkrétnu myšlienku.
Múdrosť je maximálna dokonalosť vo vedení, poznaní svojho života ako výsledku pochopenia zmyslu života a poznania prostriedkov na to, ako dosiahnuť zmysel života.
Celá dôstojnosť človeka je v logickom myslení, teda rozmýšľaní.
Každý myslí, no nie každý rozmýšľa
Prostredníctvom rozmýšľania sa tvoria pojmy, termíny, súdy, úsudky. Sú to základné formy myšlienkových procesov. Elementy rozmýšľania sú predstavy, pojmy, súdy a úsudky.
Správne používanie slov má zásadnú dôležitosť.
Predstava je názorný obraz predmetov a javov.
Atribút (lat.) je podstatný, základný, charakteristický znak.
Podstata je zmysel danej veci, to jest čím je daná vec sama o sebe na rozdiel od všetkých ostatných vecí a premenlivých stavov veci, vyvolávaných určitými okolnosťami
Pojem je vyjadrením všeobecných a podstatných znakov nejakého predmetu alebo javu. Je jednou z foriem odrazu sveta v myslení, pomocou ktorého sa poznáva podstata javov a procesov, zovšeobecňujú sa ich podstatné stránky a znaky.
Hlavná logická funkcia pojmov je v myšlienkovom vydeľovaní predmetov, javov, ktoré nás zaujímajú v praxi a v poznávaní podľa určitých znakov. Vďaka tejto funkcii pojmu sú slová spájané s určitými predmetmi, čo umožňuje stanoviť presný význam slov a používať ich v rozmýšľaní.
Termín (lat. medza, hranica) je jednoznačné slovo, ktoré fixuje určitý pojem vedy, techniky, umenia a podobne.
Termín je takým prvkom vedeckého jazyka, ktorého zavedenie je podmienené nutnosťou označiť presne a jednoznačne vedecké dáta, najmä tie, pre ktoré chýba v bežnom jazyku odpovedajúci názov. Na rozdiel od bežného jazyka termíny nemajú emocionálne zafarbenie.
Súd je pochopenie vzťahu medzi pojmami. Je to taká forma myšlienky, ktorá prostredníctvom vzťahov medzi pojmami potvrdzuje alebo vyvracia niečo o niečom. Súd je myšlienka vyjadrená oznamovacou vetou, v ktorej sa niečo tvrdí o objektoch a ktorá je objektívne pravdivá alebo nepravdivá.
Premisa (lat.) je prvá časť logického súdu, východisková téza pri uvažovaní/usudzovaní.
Usudzovanie vyjadruje vzťah medzi dvomi alebo viacerými súdmi. Je to myšlienkový proces, pri ktorom z dvoch alebo viacerých súdov sa vyvodzuje nový súd. Poznanie vychádza z pocitov a vnemov, prechádza k logickému mysleniu a tvorí tak jednotný proces (https://sk.wikipedia. org/wiki/Myslenie).
Kognitívna kompetencia je miera poznávacej schopnosti človeka. Je kombináciou najmenej štyroch vplyvov: formálneho vzdelania (stupeň školského vzdelania), vplyvu rodiny, sociálneho prostredia a napokon individuálnej schopnosti poznávania, ktorá je dedičným, genetickým faktorom.
Opakom je kognitívnej kompetencie je kognitívna inkompetencia, jej limitom je kognitívna impotencia.
Schopnosť poznávania je determinovaná inteligenciou – inteligenčným kvocientom.
Paradigma doslova znamená vzor, model, jednotný spôsob rozmýšľania, nazerania určitého vedeckého spoločenstva na javy, s ktorými vedec pracuje. Paradigma môže diktovať, aký typ vysvetlenia je akceptovateľný. Napríklad vedeckou paradigmou vzniku života je evolučný vývin. Kresťanskou paradigmou vzniku života a sveta je stvorenie. V obdobiach krízy vedy sa paradigma môže meniť.
Konverzácia je rozhovor medzi dvomi alebo viacerými osobami nezáväzná výmena názorov, fakty nie sú požadované, skôr to smeruje k citovým vyjadreniam.
Diskusia (lat.) je výmena názorov určitého počtu ľudí na tú istú tému na základe faktov.
Ak absentuje diskusia, ide o politický problém.
Dialóg (gréc.) je proces, pri ktorom dvaja ľudia alebo dve skupiny vedú diskusiu za účelom vyriešenia problému na základe faktov.
Dialóg je to vedenie rozpravy podľa istých pravidiel, nie nezáväzná komunikácia, nejde v ňom o obyčajnú konverzáciu, výmenu informácií, názorov a pocitov. Dialóg sa musí začínať počúvaním s následným rozmýšľaním a úsilím o všeobecné dobro. Je nutné rozlišovať medzi komunikáciou a konverzáciou, dialóg je komunikáciou.
Polylóg je diskusia viacerých ľudí.
Kritika sa veľmi často používa v hanlivom slova zmysle, odsudzujúco. Preto je nutné si spresniť význam týchto slov v súlade s odbornou domácou i zahraničnou literatúrou, aby nevznikalo nedorozumenie, mätenie, logické spory.
Kritika (gréc.) je odborné hodnotiace posudzovanie; odborný hodnotiaci, kritický posudok, objektívny rozbor odborného (vedeckého) alebo umeleckého názoru, diela. Kritika plní funkciu osvetlenia, preskúmania, vymedzenia.
Kritika ma analogickú úlohu ako zrkadlo. Ako by sme vyzerali, nepozrúc sa doň? Mnohokrát strapatí, špinaví, neupravení, podobali by sme sa skôr prvotnopospolnému necivilizovanému človeku z pralesa. Pre koho by bol takýto stav telesnej schránky prospešný, lákavý a príťažlivý? Aj v duševnej oblasti ako jednotlivca tak aj kolektívov, ba i celej spoločnosti je potrebné obdobné zrkadlo (Dudáš 2011).
Bez permanentnej kritiky všetko stojí, nehýbe sa, opakuje sa, hnije a rozkladá sa.
Polemika (gréc.) je ostrý názorový spor, diskusia, názor proti názoru na základe argumentov.
Kritika i polemika sa v prevažujúcom počte prípadov stále považujú skôr za osobné útoky, než za vecné odzrkadlenie negatív a pozitív jednotlivcov a kolektívov. Odlišný odborný alebo iný názor u nás často prerastá osobnú nevraživosť až nepriateľstvo.
Prevažuje pudovo-inštinktívny prístup. Tak je to v celej spoločnosti, tak je to aj v akademickom prostredí. My nemáme skutočnú inteligenciu. Pritom treba zdôrazniť, že ekvivalentné kategórie pre diskusiu a hľadanie pravdy, cesty a nápravy sú len argument proti argumentu, a fakt proti faktu (Dudáš, J., Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku – Z vývoja európskych vysokých škôl, vedy a inteligencie, 2011).
Spoločnosť na Slovensku –a to ani akademická komunita –ešte nedospela do stavu akceptovania kritiky a polemiky ako pracovných nástrojov (Dudáš 2011). Vidlácka úroveň. Dôsledok genocídy slovenskej inteligencie po roku 1944, komunistickej diktatúry po roku 1948 a degenerácie „demokraciou“ po roku 1989.
Pseudo (gréc.) je nepravý, lživý, pseudointeligent – nepravý inteligent, pseudovedecká práca – nevedecká práca „tváriaca sa“ ako vedecká.
Plagiátorstvo (lat.) – kópia pôvodiny vydávaná za originál, odpisovanie z literatúry, pričom sa necituje pôvodný zdroj a čitateľ je v domnení, že sú to vlastné myšlienky plagiátora. Je to vlastne intelektuálny incest.
Objav – je vedecký poznatok kľúčového významu. Objav je odhalenie neznámych, objektívne existujúcich javov, vlastností alebo zákonitosť, dokázaných vedeckou metódou.
Vynález – je výrobok alebo technický postup, ktorý predstavuje po prvý raz prakticky realizovanú novú myšlienku, ktorá buď zlepšuje súčasný stav, alebo poskytuje úplne nové možnosti. Za určitých podmienok môže býť na vynález udelený patent. Vynálezom nemôže byť objav, vedecká teória, matematická metóda, vzorec, vonkajšia úprava výrobku, plán, počítačový program. Vynález je vyriešenie technického problému, ktoré je nové a znamená v porovnaní so svetovým stavom techniky pokrok, prejavujúci sa novým alebo vyšším účinkom (Dudáš, J., LEXIKÓN MENEJ ZNÁMYCH A MÄTÚCICH SEKULÁRNYCH A NÁBOŽENSKÝCH POJMOV – NETRADIČNÝ OBJEKTIVIZUJÚCI NÁHĽAD DO SVETOVÝCH DEJÍN A CELKOVÉHO DIANIA, 2017).
Doc. Ján Dudáš, DrSc.,
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz