UŽ (opäť) vyliezajú. Už (opäť) zvolávajú do ulíc.. (cvičný pokus „užitočných idiotov“ o to isté nenechal na seba dlho čakať..)
Naposledy som prisľúbil pokračovanie v skutočnom rozprávkovom príbehu, v ktorom, ako v správnej Dobšinského rozprávke vystupujú bytosti, ktoré si nezískali našu priazeň. Bytosti, ktoré svojím nečistým charakterom plodia zlo, ktoré prináša obete. Aj krvavé, ako to už u „Dobšinského“ chodí. A pokračovanie tohto príbehu malo priniesť na „scénu“ novú bytosť, ktorá si nezaslúži priazeň a pochopenie dospelého čitateľa..
Dnes však ešte urobme „núdzovú pauzu“, výnimku, ktorá ide „mimo misu“ iba zdanlivo. Lebo naopak, ide v predstihu – ako žurnál – pred hlavným predstavením, ktoré práve začalo. Žurnál o tom, ako to príznačne pomenoval politický komentátor:
- o dnešnom vystúpení tých najatých klaunoch, ktorí sa mlčky celé 3 roky prizerali na devastáciu KULTÚRY. A čuduj sa svete, až teraz, po voľbách začali nepríčetne jačať.
Aby sme v predstihu pochopili, že ide o opäť o to isté, čo sme už na Slovensku zažili.
Ako vyvolať verejné nepokoje – a zvrátiť výsledky demokratických volieb
Ako VTEDY – keď to začalo rovnako – rovnakým spôsobom, s rovnakým zámerom. Vygenerovať falošný motív, vybičovať vášne ľudí – a dostať ich do ulíc. S rovnakou podprahovou demagógiou, od rovnako ujačaných, dnes len viac prestarnutých tvárí – na čele s tými samými ženskými úderkami, Pauhofovou, Tormovou, Hrycovou – vydávajúcimi sa opäť raz za falošný „kultúrny predvoj“.
NIČ sa nezmenilo. Vrátilo sa nám to samé – rovnako nepoctivé, rovnako nechutné repete na „paviánske“ spôsoby a la Stanke, s pridávanými štipľavými ingredienciami na spôsob falošne hraného „intelektuála“ a la Havran.
To isté. Navonok. Niečo sa predsa len zmenilo. A zásadne. Slovenskí džihádisti pritvrdili, odhodiac maskota slušnosti slovník zhrubol, zvulgárnel. A súc poučený z predchádzajúceho, nedokončeného „verejného vystúpenia“ nabral už odmaskovaný, otvorený, militantný kurz.
A nie náhodou. LEBO na príležitosť „a la Kuciak“ sa už dnes nedá spoľahnúť.
PRETO sa už treba mať dnes na pozore. Dnes viac ako kedykoľvek predtým. Lebo ak sa nepoučí dnes, tá mlčiaca väčšina – zajtra už nedostane šancu. Lebo smerovku na ceste už bude mať definitívne pod kontrolou nadobro cudzí pán.
Na to však potrebujeme informácie, vedomosť. Lebo poznaním všetko vitálne začína. Lebo len ich poznaním sa dá pochopiť život okolo nás. Nenáhodné dianie, nenáhodné udalosti, nenáhodná, šialená jednostranná a účelová propaganda. Tá, s jediným cieľom – ovládať a usmerňovať naše myšlienky, pocity, názory i činy. S nenáhodným zámerom.
Preto je potrebné najprv vedieť, o čo dnes ide. Preto sú potrebné nefalšované informácie. Informácie uvádzané nie ako osobný postoj, ale ako fakty, ktoré nejde prejsť mlčaním. Fakty, ktoré nie je možné považovať za „hoaxy“, ako sa nepoctivo znižuje ich vypovedacia schopnosť tými, ktorí sa nezmierili s volebnou porážkou.
A najmä si nenechať nanútiť falošné, úmyselné podprahové vyvolávanie emócií strachu a obáv. Nečisto, nemravne, pokrytecky. Vedome, účelovo zamieňajúc biele za čierne. ..
„My sme za posledné roky videli, čo pán Taraba dokáže. Dokáže urážať, šikanovať, vie mať veľmi agresívny slovník voči menšinám, vie sa vysmievať, vie zdieľať konšpiračné teórie, a tak ďalej šíriť strach a nenávisť. Zároveň je to signál pre všetkých umelcov, ktorým nie je ľahostajné smerovanie Slovenska, aby sme neboli ticho.“
Toto napísala Katka Koščová na margo verejných úvah o menovaní Tarabu za ministra kultúry. Tá, ktorej sme tak fandili na počiatočnej speváckej súťaži „Superstar“. Aby sa dnes „prihlásila“ do novej súťaže, s výrokom, v ktorom je všetko, čo traumatizuje dnešok, čo obracia na Slovensku veci naruby. Výrok, vypovedaný pri plných zmysloch tejto dámy spevu. Výrok, ktorý nejde vnímať inak, ako iba výrok traumatizovanej ženy, ktorá tu nežila za ostatné 3 roky.
LEBO ten výrok, to je už prihláška do novej „reality-show“ „farmárskeho“ typu, nového verejného predstavenia „kultúrnej obce“. Bez osobnej a kolektívnej cti. Bez pamäti. Bez štipky súdnosti. Zato s poriadnou dávkou blenu a (ako by povedala pani z paláca) „nenávisti“ z kolektívnej povolebnej frustrácie.
Lebo ako sa ukázalo – premnohí z nich sa unúvali nadarmo v politickej súťaži – v roli prískočných, vždy pripravených šašov pomôcť „našim (progresívnym) ľuďom“. Šašov, ktorým doposiaľ nevadili urážky, šikany ani agresívny slovník. Stačilo eném vypľúvať ich z tej „správnej strany brehu“. A bolo im odpustené.
A ako sa ukázalo tie predchádzajúce „urážky, šikany a agresívny slovník“ nevadili ani našej prvej súťažiacej Katke. Neboli to pritom urážky, šikana a agresívny slovník hocijaké. Ani voči hocikomu. Lebo boli smerované priamo voči svojej „kolegyni“, speváčke.
Na ilustráciu pripomeniem výrečnú, dobre známu hádam všetkým, len im nie, šašom.
Púšťam „zvuk“ od Rada Ondřejíčka na margo Simy Magušinovej, ktorý varuje a ktorý musí ohromovať do špiku kostí každého mravného človeka. Pravdaže okrem Koščovej:
„Ona je kresťanka. Nemal by si sa vysmievať postihnutým“. Tá tvorba, ktorú ona produkuje je povrchný gýč obmedzený práve jej kresťanstvom. Ona je taký Heger medzi speváčkami. Ale áno, každá náboženská viera je z môjho pohľadu mentálna diagnóza“. „Za čo sa mám ospravedlniť..? Povedal som, že jej tvorba je sračka a že tá tvorba je postihnutá jej karikatúrnym kresťanstvom. Za oboma vecami si stojím a nevidím v tom problém.“
Bolo by ju treba zašiť, aspoň by sa zastavila nová produkcia, kontroval Tkačensko zo SME.
Halloó Koščová, kde si bola VTEDY? Kde bola tvoja osobná i kolegiálna česť, charakter?
LEBO sa nedá pritom nespýtať – prečo táto žena, dnes v roli morálneho sudcu, bola pri tomto skazenom, neľudskom počine hluchá a slepá, keď mala vidieť a počuť. Prečo vtedy tak vehementne a odvážne nehorlila za morálku, za etiku, za česť, ba už aj za tú „povinnú“, kolegiálnu, keď už tá vlastná jej chýba? Prečo tak nahlucho a neslepo vajatá dnes a s ňou aj tí ostatní? Nevedomosť, svätá prostota, a či mentálny problém?
A kde bola táto žena, ktorej mravnosť a slušný slovník tak dnes leží na srdci, keď sa zatriaslo nebo od toľkej ľudskej špinavosti druhý raz. Napokon, nech si vypočuje, tiež len ilustratívne – tú „včerajšiu“ kultúrnu vložku od tých, na tej „správnej strane brehu“…
„Henta pani Santusová je taká zvláštna … prij*baná …Teraz tam je p*ča v robote … Zapálime jej auto kanistrom … Ja som chcel tam dať na výstrahu štyroch ježkov, no ale tak, keď to chceš poňať hneď takto z ostra… Lebo nemyslím si že je cesta ju takto uj*bať po procesnej stránke, ale ju jednoducho zdiskreditovať…
Len ju treba, ako keby ju normálne spraviť a do väzby j*bnúť… ju treba j*bnúť toto dobre neskončí.. A zrazu keby bola v putách ona sa zlomí hneď… že ju treba kopnúť do p*če…”
Halloó, Koščová, PREČO (opäť) nebolo počuť do svedomia?
A keď sme už pri tých (vytýkaných) „urážkach, šikane a veľmi agresívnom slovníku“, ktoré vraj dokáže pán Taraba – TY, pani z Marsu, maj toľko osobnej cti a charakteru – na oplátku dolož svoje tvrdenie rovnakým spôsobom ako si sa práve dočítala. Verím, že zhnusená. Pouč nás neznalých, Vasilisa Premúdra, kedy tento, mimochodom vzdelaný a rozvážny človek, urážal a šikanoval..? A kedy požíval agresívny slovník?
Kým si rozmyslíš – zatiaľ poprosím ďalších súťažiacich o vystúpenie
Ako prvého prosím o vystúpenie pána Juraja Červenáka (pre dostatočne nezorientovaných, tých, ktorí by neverili, že toto môže napísať – „ spisovateľ“ historických detektívok – potvrdzujem, že toto nie je hoax, najmä tá info, že je „spisovateľ“)
„Totálne peklo. Každý z nich je absolútne zle, ale ten sk*rvený neonacistický retardér Taraba ako minister kultúry, tak to je… ja už fakt neviem. Tento národ… ach, do p*čnej p*či!!!“
Ďalšieho „(ne)kultúrneho pracovníka“, Jakuba Petraníka poprosím na (verejné) javisko:
„Taraba ako minister kultúry. To by bolo, ako keď sa pes vys**ie do záhonu kvetov. Nevie ich rozoznať od trávy, došliape ich a ešte aj zasmradí”
A teraz sa prihlásil o slovo Michal Horecký, toho hádam nie je treba predstavovať. Človeka, ktorý toľko toho chcel ľuďom vypovedať, a ktorý nenašiel v nich toľko očakávaný obdiv.
„Tomáš Taraba ako minister kultúry??? To si absolútne neviem predstaviť. Bol by to medzinárodný škandál a najhorší minister kultúry v Európe. Taraba je obdivovateľ tyranov, nepriateľ slobody, notorický klamár a šíriteľ bludov“.
A keď by sa už zdalo, že slovník slovenského pravopisu vyčerpal jedovaté „nálepky“ súťažiacich, tak je po ruke ešte niečo „akčné“, burcujúce, aby zasurmili surmity, tie volajúce do zbroja.
Za všetkých „prezlečených revolucionárov“ to bude teraz od toho, ktorý sa práve prebral (buď z opice – alebo z upadajúcich spomienok na Kuciaka), s horúcim slovníkom, za to s pamäťou spoza polárneho kruhu – od divadelného režiséra Eduarda Kudláča:
„Ak by sa fašista stal ministrom kultúry, divadlá, galérie, múzeá, celá kultúrna obec do štrajku! Verím, že hovorím za mnohých v kultúrnej obci aj slovenskej spoločnosti, ale znova pôjdeme do ulíc” (už chýbalo len zvolanie 3x urá)
A na koniec tejto referenčnej vzorky už len „chuťovku“ na záver
O čo slušnejšie povedanú (oproti predchádzajúcemu repertoáru), o to „čarovnejšiu“, stráviteľnú však len pre senilných a im podobným. Od Zory Jaurovej. Netreba predstavovať. Hádam. Tú, ktorá už bola s postom ministerky kultúry „zmierená“. Ba hádam (pred voľbami) už aj mysľou v budove ministerstva kultúry.
„Cap záhradníkom, Taraba ministrom? Človek s preukázateľne fašistickými názormi, ktorý sa netají tým, že chce obmedzovať ľudské práva.“
Teraz mi ozaj odpustite impertinentnú poznámku. Ale len preto, lebo obyčajným slovom nejde vyjadriť toľkú ľudskú nečistotu. Ba už nevypovedateľnú drzosť.
Nespadla náhodou táto dáma z koňa..? ALEBO inak, priamejšie – nezrazila sa s tým koňom..? Aby tak stratila načisto pamäť. LEBO ono by sa dalo týmto vysvetliť.
LEBO nebol to práve pán Taraba, čo trpezlivo, ale legitímne nástojčivo upozorňoval vyše 3 roky na nehorázne, bezprecedentné neústavné a nezákonné porušovanie ľudských a občianskych práv? Spôsobom nehorázneho, bohorovného, vo svete nevídaného a neslýchaného, navyše klamlivého celonárodného experimentu pri Covide, svojvoľným umlčiavaním alternatívnych médií (bez predchádzajúceho súhlasu súdu), zneužívaním orgánov trestného konania, nepripúšťaním a nerešpektovaním pluralitného zastúpenia vo verejnom priestore, kedy stal udomácnil na Slovensku „dvojaký meter“ na stíhanie, žalovanie i súdenie. Atď., atď…
So záverom, ktorý už volá nie do ulíc, ale po doktora. Lebo „kultúra“ nám pred očami očividne chradne. A ako „vidieť“ – už nielen na TV-obrazovke.
Lebo FARMA ako FARMA. Len dekadentné obrazy, slovník a mená „súťažiacich“ sa menia...
A pred takýmito „špeciálne chorými“ sa už tentokrát ozaj, ale ozaj treba báť. Lebo správanie sa tejto vzory ľudí už veľmi pripomína tých na Cajle, v Pinelovej nemocnici v PK. Tých, pre ktorých je každý iný normálny – blázon. Tých, ktorí z bieleho robia čierne na počkanie. A na pokyn.
A to je – na rozdiel od optimistických záverov rozprávkových príbehov od Dobšinského – zlá správa nielen pre dospelých, ale aj pre ich deti, ktoré na takejto reality-show vyrastajú.
Preto treba vedieť, poznať a poučiť sa. Lebo voľbami to zďaleka neskončilo. Lebo demokracia voľbami skončila.
Lebo koho už len zaujíma, že Taraba ten vypustený balónik o jeho menovaní za ministra kultúry – dementoval verejne.
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz