Zažili sme Studenú vojnu, ale veľa ľudí ju ani necítilo, ani si neuvedomovalo všetky jej dôsledky a prejavy. Bežne si žili svoje životy v minulom režime. Niečo podobné sa deje pri aktuálnej ideologickej vojne v tomto režime. Tiež existuje Kultúrna vojna, ale masa ľudí ju nemá čas vnímať, ani si uvedomovať jej prejavy a ničivé dôsledky.
Vo vnútri štátu bývalý režim dbal, aby sa ľudia báli vystúpiť z radu alebo ísť proti prúdu a oficiálnej verzii diania o podstate Studenej vojny.
Súčasné vojnové ťaženie kultúrnych komunistov Západu (progresívcov) sa už transformovalo aj na vojnu ideologickú – podobne ako počas Studenej vojny. Dnes sa vnucujú ideologické naratívy neomarxizmu, multikulturalizmu, liberalizmu či gender agendy ako najúčinnejšie zbrane hromadného ničenia pôvodnej kultúry, národných štátov a aj pôvodnej podstaty civilizácie Európanov.
Tak ako mala Studená vojna svoje naratívy a aktérov, má ju aj vojna kultúrna. Obe vojny majú spoločné faktory – ideologické podhubie, vplyv na vnútornú politiku, aj geopolitiku.
Kultúrna vojna je vedená nielen navonok, globálne – tichým, dlhým pochodom neomarxistov s obsadením kľúčových pozícií v medzinárodných organizáciách, ale aj vnútri štátov a spoločnosti
Aktuálna ofenzíva jej aktivistov, ale aj angažovaných aktérov sa presunula, či skôr zviditeľnila žoldnierov už aj na slovenských uliciach a námestiach. Je to logické: Opatrenia ministerstva kultúry zasiahli achillovu pätu progresívcov a ich hlavnej, kultúrnej armády.
Ako každá vojna, aj táto si našla dosť naivných dobrovoľníkov, ktorí sú ochotní bojovať akože za „správnu vec“ – aj keď nevedia presne, o čo ide, ale je predsa vojna, vtedy sa nerozmýšľa, ale „koná“. Ideálny stav pre tzv.občiansky aktivizmus, čiže výcvik nováčikov na barikády Kultúrnej vojny.
Ideologickí pracovníci v mainstreamových médiách a politickí politruci im len povedia, že je ohrozená naša kultúra a masa ľudí ju ide akože „brániť“.
Neriešia nezmyselný charakter vojny, ani kto ju v skutočnosti vyvolal, ani že bojujú proti „svojim“ a „svojmu“; rinčia zbrane, burcujú nimi emócie hnevu, nemajú čas riešiť, kto reálne ničí autentickú, hodnotovú, inšpirujúcu a povznášajúcu, teda slovenskú národnú kultúru.
V bývalom režime, v ére studenej vojny a vyhrotenej polarizácie na dva nezmieriteľné tábory stačilo len angažovane zaujať správy postoj – byť na správnej, akože „pokrokovej“ strane svetového a ideologického vývoja.
Dnes, v realite kultúrno-ideologickou vojnou polarizovanej slovenskej spoločnosti, stačí aktérom aj zverbovaným rovnako zaujať len „správy postoj“ alebo opäť byť „na správnej strane dejín“… Hm, a že história sa neopakuje…
Práve naopak a je to ešte horšie, lebo kultúrno-ideologická vojna má charakter vojny občianskej – bojujú navzájom medzi sebou Slováci o cudzie -izmy a -ológie, ktoré si vymyslelo zopár uletených a frustrovaných západných intelektuálov (kultúrnych komunistov), aby infikovali svojimi neototalitnými predstavami o jednom správnom modely a spoločnosti už veľkú časť euroatlantickej civilizácie, ktorá speje k vlastnému zániku.
Bratovražedný boj vidieť nielen vo vnútri Slovenska a iných štátov v rámci „studenej“ občianskej – kultúrnej – vojny, ale má aj dosah na sebazničenie celej európskej civilizácie, keďže má od začiatku revolučný charakter poraziť a zničiť pôvodnú európsku civilizáciu „bieleho muža“. A že kto je tu ešte aj rasista…
Na jej zrútenie sa v jednotlivých štátov vedú podobné kultúrne vojny proti tradičnej, pôvodnej kultúre, tradičnému zväzku muža a ženy, tradičnej identite, tradičnému národnému štátu, atď. ako to vidíme momentálne u nás.
Stratégia boja má takmer totožnú taktiku a bojovú metódu: bojuje sa o “slobodu“ či „otvorenosť“. Nakoniec aj hranice sú už otvorené ako ementálsky syr… Lebo tiež „bratský“ multikulturalizmus, ktorý rozvracia národ, spoločnosť a aj civilizáciu.
Aj u nás údajne za „otvorenú kultúru“, skutočný zámer je však úplne opačný – cieľom je nastoliť len jeden, unisex model liberálnej „kultúry“, ktorý v konečnom dôsledku bude ako burina ničiť pôvodnú a hodnotovú kultúru. Konečným riešením Kultúrnej vojny je udusiť nielen kultúru, ale aj politiku a spoločnosť ideológiou.
Vojnová lesť na spôsob Trójskeho koňa
Deje sa to vojnovou ľsťou na spôsob trójskeho koňa. Neomarxisti a ich súčasní najagresívnejší pluk progresívcov vedú Kultúrnu vojnu už viac ako polstoročie, ale národy sa stále ako tak bránia.
Keď trójska vojna trvala desať rokov a Gréci nedokázali dobyť Tróju, Odyseus navrhol, aby postavili mohutnú sochu dreveného koňa. Oklamanie vošlo do dejín pod pojmom Trójsky kôň, keďže Trójania nepočúvli varovanie Kassandy, ani kňaza Laokoóna. Dôsledok vojnovej ľsti poznáme – zničenie slávnej Tróje.
Teraz je na nás, či sa poučíme a prekukneme lesť progresívcov a ich „kultúrneho“, opäť ako v minulom režime angažovaného komparzu – bojujúcich akože za „otvorenú kultúru“ – v skutočnosti za zničenie pôvodnej kultúry.
Čaká Slovensko a úniu osud Tróje? Nezabúdajte: Kultúrna vojna stále zúri, stále má dostatok zdrojov, kultúrno-ideologických, rozvratno-ničivých zbraní, mocenského a medzinárodného krytia, mainstreamovej propagandy a aj naivných „dobrovoľníkov“ v uliciach, ktorí chcú otvoriť brány mesta pre nového „trójskeho koňa“.
Boli ste varovaní. Je to na každom z nás
P.S. pre menej chápavých: Aby mohli Trójania vtiahnuť koňa, nastraženého Grékmi dovnútra mesta, nestačilo otvoriť bránu – museli ju zbúrať a potom len provizórne opraviť. V noci z brucha dreveného koňa vyskočili ozbrojení Gréci vedení Achileom, ktorí premohli stráž pri bráne a do Tróje vpustili grécke vojsko, ktoré sa medzitým vrátilo. Tak sa podarilo Tróju po desiatkach rokoch dobyť, mužov pozabíjali a zo žien urobili otrokyne. História sa naozaj zvykne opakovať. Trójsky kôň dnes môže mať inú podobu, ale dôsledok na štát a spoločnosť môže mať totožný osud Trójanov.
AUTOR: Rafael Rafaj, ZDROJ