Dalo by sa takto povedať o Slovensku… Každý deň sa “vylúpne” z orieška nový kandidát na post prezidenta.
Asi každý, kto získa na Facebooku alebo Telegrame niekoľko tisíc lajkov, pocíti sa byť bohom povolaným stať sa prezidentom Slovenskej republiky.
Nečudo, funkcia prezidenta sa po posledných dvoch Sorosom dosadených neznámych nímandov, jedného z nich dokonca kriminálnika, katastrofálne devalvovala. Až tak, že si 90% občanov Slovenska môže pokojne a pri všetkej sebakritike povedať, že on sám by určite bol lepším prezidentom, ako boli Kiska či Čaputová. A to vrátane ľudí vo výkone trestu za ľahšie priestupky.
Tento vtip má však podstatne vážnejšiu rovinu. Pre nás občanov až dramatickú.
Progresívci, platení zahraničím, na rozdiel od vlastencov, postupujú vysoko koordinovane. Nerozbíjajú
svoju voličskú základňu a disciplinovane sa zhodnú na jednom osobe progresívneho, západom (pred)určeného kandidáta.
Na tzv. “národnej”scéne platí pravý opak. Každý, kto sa čo len trocha zviditeľnil za hrdého “národovca”,
kandiduje na prezidenta a odoberá percentá ozaj proslovenským kandidátom, ktorí by mohli mať šancu a úprimne pracovať pre slovenské záujmy.
V závere sa proslovenské záujmy ešte viac rozdrobia a na čelo republiky sa dostávajú entity zásadne najnižšej kategórie. Také “osobnosti”, ktoré by v iných štátoch neboli umiestniteľné inde, ako povedzme v odpadovom hospodárstve.
Táto myšlienka nie je žiadna novinka.
Skôr podnecuje k úvahe, či ich vedie nadmerné ego, alebo je to jednoducho zámer…