Na tému “Ako je za všetkým vzácnym ľudským – dialóg – subsumujúci chovania sa človeka nielen na jeho súkromnej, ale aj na verejnej ceste.“
Keď už raz je. A keď už raz je, tak aby sa vedel na nej orientovať v čase, keď je na to čas. Aby nebolo neskoro, keď príde jeho čas.
Sofistikovanejšie ako inokedy…
Pre lepšie porozumenie príčin a zároveň imperatívu dnešných čias, ktoré prežívame. Už nielen právom, ale už aj povinnosťou spoznať a vedieť. Lebo len tak ide zbaviť sa pôvodcu zla: ĽAHOSTAJNOSTI. Tej ničoty ľudstva, usadeného aj tu doma, na Slovensku, ktorá umožňuje plodiť zlo v jeho najpestrejšej forme a podobe.
Lebo tým najväčším, naozajstnejším a najvypuklejším hriechom, v ktorom žijeme nie je to viditeľné navonok – u nás vláda nad ľuďmi a nie vláda ľudí, vonku samotná vojna na UA, ani na území Palestíny – ale to, čo necháva ležať ľadom väčšina ľudí vo svojom vnútri.
Myseľ, srdce a ich filter – svedomie. Myseľ, ktorej nosnou úlohou je poznať a pochopiť. Srdce, ktorého funkciou je cítiť a nenechať si to iba pre seba. A svedomie, ktoré tomu všetkému dáva zmysel. A povel nemlčať. A to rovnako doma, v práci ako aj vo verejnom živote.
A keby tomu bolo tak včera – a fungovali tak ako majú – už by sme mali vtedy dialóg. Životodarnú emulziu, bez ktorej nemôže fungovať demokracia, právo, a morálka. Dialóg postavený na informačnom poznaní, na ľudskom cítení a na zodpovednosti vlastného svedomia. Lebo v tejto „kompozícií“ je najväčšia sila. Preto aj ten najväčší strach vládnej moci pred ňou, silou (s)poznania, (pre)cítenia a (spolu)zodpovednosti nielen za seba, ale za druhých. A platí to aj naopak. Z potreby vyvodenia zodpovednosti voči nezodpovednosti zodpovedných. V mene svojom a v záujme nás všetkých.
Lebo dialóg – to nie je čierno-biela optika videnia udalostí a javov vôkol seba iba v štýle hosana-ukrižuj, ako sme toho boli doteraz svedkami. A neprípustnou nepodstatnou súčasťou. Lebo dialóg je prednostne verejne formulované descartovské „prečo“, ktorého oboma rodičmi je zrodené poznanie. Z oboch strán jeho vyrasteného „preto“...
Preto ho už nejde držať v „dome“. Preto to už nejde mlčky, ticho, iba s klobúkom v ruke.
A len s dialógom s oboma „rodičmi“ príde všetko to ostatné, životodarné, ktoré sa od neho odvíja. V skratke to, čo nám bolo odopierané pomaly 4 roky…
Preto, vrátiac sa na začiatok myšlienky, nebuďme „trojjedinne-hriešni“, ak sa nechceme v tom zle zacykliť.
Dnes rovnako aktuálne, ako bolo treba už 4 roky. S potrebou mať upratané v hlave, ustlané v srdci a mať to zároveň vysporiadané vo vlastnom svedomí. Nepodľahnúť manipulatívnemu klamu. Nespoliehať sa na názory druhých. Nenechať si nanútiť ten cudzí. Nedať si ukradnúť myšlienky, vlastný softvér. A spolu s ním to najvzácnejšie v ňom, naše, nám vlastné národné a kresťanské hodnoty, povedomie, zvykoslovie, tradície. A pevne sa držať koreňov, z ktorých sme vzišli…
A to všetko už nielen v mene otca, syna i ducha svätého. Ale na počiatku v mene seba, svojich blízkych a blížnych. Najmä tých, ktorí prídu po nás…
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz
… POZNANIE podstaty tohto zla a jeho zákerného účinku na jednotlivcov aj skupiny SA JAVÍ AKO ÚČINNÝ PROTIJED …