Vzhľadom na sociálnu povahu kapitalizmu a jeho globálny rozsah sa kríza tohto systému stáva akýmsi spúšťačom, kaskádovým javom spúšťajúcim krízový mechanizmus, ktorý ďaleko presahuje nielen kapitalistický, ale všeobecne sociosystémový rámec. O kríze novovekej spoločnosti, pokrokových ideológií marxizmu a liberalizmu a s nimi spojených foriem organizácie vedy a vzdelávania – celej geokultúry osvietenstva -, ako aj o kríze európskej civilizácie už bolo napísaného dosť.
V druhom prípade treba zdôrazniť, že kapitalizmus, najmä po európskom svetovom systéme v “dlhých päťdesiatych rokoch” 19. stor, t. j. v rokoch 1848 – 1867 (presne medzi európskymi revolúciami v roku 1848 a obnovou Meidži v Japonsku, medzi “Manifestom komunistickej strany” a prvým zväzkom “Kapitálu”), zmenil na svetový systém, ktorého jadrom bol “atlantický Západ”, začal ničiť nielen mimoeurópske civilizácie, ale aj tú európsku, pričom už za niekoľko desaťročí dosiahol významné výsledky. Kapitalizmus navyše maximálne prehĺbil všetky rozpory tejto civilizácie, vnútorné aj s inými civilizáciami, ktoré boli pred jeho vznikom v útlme.
Hoci Huntingtonov “stret civilizácií” je typickým “konceptuálnym vírusom”, ktorého hlavnou úlohou je odvrátiť pozornosť od skutočných rozporov, kríza kapitalizmu má silný civilizačný aspekt, a to hneď trojaký:
- krízu európskej civilizácie;
- krízu mimoeurópskych civilizácií, spôsobenú vplyvom kapitalizmu na ne, predovšetkým na jeho štruktúry každodenného života a masovú kultúru;
- krízu pozemskej civilizácie ako celku, spôsobenú globálnym charakterom kapitalizmu.
V rámci krízy európskej civilizácie je okrem úpadku vysokej kultúry a zmeny samotného európskeho ľudského materiálu v dvadsiatom storočí potrebné zaznamenať predovšetkým krízu kresťanstva. To je už takmer mŕtve. Protestantizmus, ktorý nahradil Boha knihou, sa takmer zmenil na novo-judaizmus. Kresťanstvo nie je imúnne ani voči judaizmu, ani voči liberalizmu. Kombinácia kríz kapitalizmu, európskej civilizácie (a kresťanstva v nej) nachádza svoj charakteristický výraz v kríze (alebo zavsšení) “biblického projektu”.
Každý spoločenský systém je systémom hierarchie a kontroly, t. j. riešením jednoduchého problému: ako udržať malého človeka pod kontrolou a ako kontrolovať správanie vyšších tried a ich vzťahy s nižšími triedami, aby sa tento problém vyriešil. Takmer dve tisícročia kresťanstvo ako forma spoločenskej a cirkevnej organizácie, využívajúc protestno-emancipačný projekt Krista a zároveň ho tlmiac (ideologicky – pomocou Starého zákona, organizačne – pomocou Cirkvi) a transformujúc ho na biblický, poskytovalo ideologické a náboženské základy hierarchie a kontroly najprv v Stredomorí a potom v Európe (spolu s Ruskom – v Eurázii) a v Amerike; s kresťanstvom úzko spojené ďalšie abrahámovské náboženstvo – islam – plnilo funkciu biblického projektu pre zaostalejšie oblasti regiónu.
Biblický projekt začal zlyhávať pomerne skoro – počnúc odtrhnutím Ríma (katolicizmu) od pravoslávia z politických dôvodov; nuž a čiastočná nacionalizácia a čiastočná judaizácia kresťanstva v mutácii protestantizmu znamenala začiatok hlbokej krízy. V posledných dvoch storočiach museli úlohu realizácie biblického projektu vo všeobecnosti prevziať sekulárne ideológie pokrokového typu – liberalizmus a komunizmus, pričom komunizmus sa ukázal byť rovnakým systémovým obmedzením marxistického projektu ako projekt biblický – kresťanský, so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.
Systémová kríza kapitalizmu sa zhodovala s krízou sekulárnych verzií biblického projektu a s vyčerpaním tohto projektu ako celku. To, čo fungovalo v neskorej antike (t. j. až do “cisárstva” Karola Veľkého), v stredoveku a ešte horšie v starom poriadku, prestalo fungovať v novoveku. Na programe dňa je vytvorenie nového riadiaceho a organizujúceho projektu; len s jeho pomocou – za rovnakých ostatných podmienok – bude možné napraviť ” rozhárané storočie” a prekonať krízu.
Dvojaká otázka je, kto takýto projekt navrhne – vyššie alebo nižšie triedy a, zhruba povedané, kto sa s ním “vyspí”, t. j. kto ho dá do služieb svojich vlastných záujmov. Už teraz môžeme vidieť pokusy o takúto projekciu – menej uvedomelé a viac náboženské na najnižších úrovniach, viac uvedomelé a viac sekulárne na najvyšších. Radikálny islam v moslimskom svete a pentekostalizmus v Latinskej Amerike, ktorý získava črty náboženstva, ak nie oddeleného od kresťanstva, tak niečoho podobného – to je ďalšia “utópia”, ak použijeme termín K. Mannheima.
V hornej časti ide o projekt amerických neokonzervatívcov (“globofašizmus”), ktorého cieľom je prehĺbiť a navždy zachovať sociálno-ekonomickú polarizáciu neskorokapitalistickej spoločnosti (“20:80”) a preniesť túto v podstate kastovnú formu do postkapitalistického sveta. Je celkom symbolické, že mnohí neokonzervatívci sú bývalí ľavičiari a niektorí sú jednoducho trockisti, ktorí prešli “pravicovou” školou Lea Straussa a čítali Platóna. Treba pripomenúť, že z troch projektov, ktoré vygenerovala subjektívna vetva historického procesu (antika – feudalizmus – kapitalizmus), boli dva protestno-emancipačné – Kristus a Marx, a jeden, ten úplne prvý, Platón – konzervatívny, a v istom zmysle dokonca reštauratívno-reakčný.
Oba emancipačné projekty si však pomerne rýchlo privlastnili určité spoločenské sily a organizácie a začali ich využívať na celkom iné ciele, než na aké sa orientovali ich “generálni projektanti”; napriek tomu v nich zostal emancipačný potenciál a tento rozpor sa stal ústredným pre biblický aj komunistický projekt.
Platónov kastovo-aristokratický projekt bol reakciou na krízu a úpadok systému polis, na zrútenie (a čiastočne vedomé odstránenie) polis demokracie. Platónova reakcia spočívala v zastavení, zmrazení spoločenských zmien prostredníctvom rigidného zachovania spoločenskej štruktúry, jej hierarchizácie. Platónov projekt sa ako celok nerealizoval, antický svet vyšiel z krízy na základe rímskeho projektu (modifikácia staroegyptského projektu – pokus napokon zlyhal) a Kristovho projektu (transformovaný do biblického – klasická neutralizačná transformácia protestno-emancipačného projektu na kontrolno-hierarchický, pokus sa podaril); niektoré prvky Platónovho projektu sú však v obnaženej podobe prítomné v biblickom aj komunistickom projekte.
Platónov projekt, ktorého veľká časť je dnes jasne “zladená” s neskorou kapitalistickou “železnou pätou”, korporatokraciou a jej nadnárodnými štruktúrami a klubmi, neúspešne nazývanými buď “svetové zákulisie”, alebo “svetová vláda”, ktoré sa podieľajú na globálnom pretrieďovaní a vyraďovaní ľudstva v kríze/rozpade buržoáznej demokracie, ako aj politiky a štátnosti. Práve korporatokracia doviedla “biblický projekt” do logického konca, globalizovala ho (tragickým finále projektu je americké dobrodružstvo v Iraku, na Blízkom východe; projekt sa končí tam, kde sa začal) a premenila americkú republiku na “neo-impérium” (Chalmers Johnson).
Globalizácia, ktorá doviedla kapitalizmus do cieľa, sa však ukázala byť pyrrhovým víťazstvom korporatokracie – zrejme historicky poslednej, “hyperburžoáznej” frakcie buržoázie. Globalizácia je pyrrhovým víťazstvom korporatokracie, mladej a najdravšej frakcie buržoázie, ktorá sa dostala k moci vďaka poslednej svetovej vojne, prvýkrát ukázala zuby zvrhnutím Mossadeqovej vlády v Iráne v roku 1953, v roku 1981 dosadila do Bieleho domu svojho prvého prezidenta Reagana a v roku 1991 porazila ZSSR, keď “sľúbila”, že do svojich radov začlení aspoň časť nomenklatúry a ostatním dá “sud džemu a košík sušienok”. Triumf korporatokracie (“hyperburžoázie” – D. Duclos) však bude krátkodobý; s najväčšou pravdepodobnosťou nakrátko prežije triedu, ktorej šťavami sa živí – strednú triedu.
Korporatokracia je ” zaostrená” na vonkajšiu expanziu, na globálnu expanziu; globalizácia bola zároveň jej sociálnym ” zaostrením”, nástrojom a cieľom. Teraz sa cieľ dosiahol a otázka znie: je korporatokracia vhodná ako vrstva na presun sociálno-ekonomických šípov z vonkajšieho na vnútorný obrys, z vykorisťovania – ekonomickej deštrukcie Juhu na vnútorné vykorisťovanie, kde sa jej, mimochodom, protiví to isté domorodé obyvateľstvo Juhu, ale na rozdiel od bieleho sociálne atomizované obyvateľstvo, organizované do komunít a klanov a schopné reagovať na tlak moci a následne na tlak moci aj bieleho obyvateľstva. Alebo bude tento proces všemožne brzdiť?
Odpoveď na túto otázku, alebo aspoň jej náznaky, získame predovšetkým pozorovaním boja o moc v americkej vyššej triede. A, samozrejme, je potrebné vziať do úvahy vplyv na tento proces toho, čo Ch. Johnson nazval “blowback”, t. j. reakciu sveta na polstoročný tlak, ktorý naň vyvíjajú Spojené štáty (porov. situáciu Rímskej ríše po Trajánovi). Vo všeobecnosti, napriek povrchnosti historických analógií, si môžeme všimnúť, že súčasná situácia Západu (Severu) ako neo-impéria (navyše v zmysle, ktorý do tohto pojmu vkladajú T. Hardt a A. Negri na jednej strane a C. Johnson, J.-C. Rufen, E. Todd atď.) v niečom pripomína Rímsku ríšu: vnútorná sociálna a kultúrno-psychologická barbarizácia spojená s ekonomickým úpadkom a vonkajším tlakom. K. Rufen, E. Todd atď.) pripomína niečo z Rímskej ríše: vnútornú sociálnu a kultúrno-psychologickú barbarizáciu spojenú s hospodárskym úpadkom a vonkajším tlakom barbarov, ktorých sami niekoľko storočí živili (ako pri úplne inej príležitosti napísal N. Koržavin). Koržavin napísal: “oni … Ale to je v mnohých ohľadoch situácia Severu a Juhu v posledných desaťročiach, so všetkými hrami na multikulturalizmus a iné kultúrno-multikultúrne a politicky korektné, a čo sa týka vzťahov medzi “severnými” špeciálnymi službami a “južnými” islamskými fundamentalistami s teroristickým zameraním, to je jednoducho stopercentný zásah, takpovediac “choď, otrávená oceľ, do cieľa”).
Schéma A. Toynbeeho ml., podľa ktorej civilizácie zanikajú v dôsledku kombinovaného tlaku “vnútorného proletariátu” a “vonkajšieho proletariátu” je veľmi blízko k realizácii na Západe (Severe), ktorého páni a obyvateľstvo zrejme nemajú žiadnu dlhodobú stratégiu boja proti tejto hrozbe. C. Rufin uvažuje o troch stratégiách (a teda troch variantoch budúcnosti) Severu vo vzťahu k Juhu:
1) “Kleberova stratégia” – pokus o westernizáciu Juhu – neúspech;
2) “Ungernova stratégia” – pokus niektorých síl na Severe pozdvihnúť Juh proti Severu a vrátiť tak Sever k tradícii – zatiaľ nerealizovaná, stratégia je dosť chimérická, pretože v prípade jej realizácie sa najprv zničia zvyšky európskej tradície a v prípade jej realizácie sa najprv zničia zvyšky európskej tradície. V prípade jej realizácie prvou vecou, ktorá bude zničená, budú zvyšky európskej tradície, a na jej mieste sa objaví niečo ako “mešita Panny Márie v Paríži”;
3) “stratégia Marca Aurelia” – nakresliť “limes”, čiaru odrezávajúcu juh od severu; toto už nebude možné, juh je už na severe, veľké percento obyvateľstva megamiest na severe budú tvoriť ľudia z juhu – nous voila!
Medzi súčasnou situáciou na Západe (Severe) a v Rímskej ríši je však jeden podstatný rozdiel: obyvatelia Rímskej ríše a barbari patrili väčšinou k tej istej rase, bielej rase. “Impérium” a “barbari” na súčasnom Západe patria k rôznym rasám. Kríza systému, ktorá spôsobila demografickú krízu v treťom svete a masovú migráciu z juhu na sever, ktorá mení nielen etnicko-náboženské, ale aj rasové zloženie obyvateľstva Európskej únie a USA, sa mení na krízu nielen európskej civilizácie, ale aj bielej rasy. To znamená, že spoločenské boje v ére veľkého zlomu budú mať nielen civilizačné a náboženské, ale aj rasové aspekty, čo sa v predchádzajúcich megakritikách nikdy nestalo. Na jednej strane sýty, starší, sociálne atomizovaný buržoázny, kvázi kresťanský, spolitizovaný a multikulturalizovaný biely človek západnej Európy a Severnej Ameriky a na druhej strane hladný, mladý, agresívny, protiburžoázny, antiburžoázny, so silne vyjadrkolektívnymi hodnotami, nebiely, tmavý človek (často nielen doslova, ale aj obrazne) – to je skutočná “svetlá” budúcnosť Západu. To nie je len “západ slnka Európy”, ale západ slnka Európy do diery Dejín bez šance vyliezť.
Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že “Západniari” zabudli, ako pracovať – stratili pracovnú morálku a ako bojovať – stratili bojové schopnosti, perspektíva vyzerá ešte pochmúrnejšie. “Naši chamtiví európski bratia,” píše S. Chelemendik vo svojej veselej a zároveň strašidelnej (špecifikum ruskej kultúry smiechu) knihe My… oni (Bratislava, 2003), “nemajú nástroje, aby vykopali albánskych votrelcov. Na druhej strane Albánci majú nástrojov dosť – heroín, biele mäso, vydieranie. *…+ Naši dobre živení bratia sa stali tučnými. Zdá sa im nedôstojné nosiť taniere v reštauráciách a šoférovať električky. A našim čiernym a žltým bratom sa zdá umývanie tanierov vo Viedni alebo v Mníchove ako čestná vec. To je ono, to je ten zasľúbený západ slnka v Európe.” A – záver-kóda: “Naši dobre živení európski bratia už prišli o všetko! Tento záver som si viackrát zopakoval pri prechádzke po hlavnom frankfurtskom bulvári zvanom Zeil. Už skončili svoju existenciu v dejinách, už neexistujú.” Surové, ale presné.
V našich úvahách o kríze, o epoche zlomu, sme postupne zostupovali z úrovne spoločenského systému na úroveň rasy. Ale ani to ešte nie je dno priepasti, ktorá sa môže otvoriť krízou kapsystému. Tá môže na program dňa zaradiť aj otázku rodu Homo. Keďže kríza sa bude odohrávať uprostred boja rastúcej populácie o ubúdajúce zdroje; (vrátane potravín a vody), nastolí otázku poklesu populácie – sociobiologickú, ak nie biosociálnu otázku. Homo si tým už prešiel počas krízy vo vrchnom paleolite a “prešiel” (s obrovskými stratami) za 15 – 20 tisíc rokov. Vtedy však mala kríza sumárny lokálny, nie globálny charakter – neexistovalo jednotné planetárne ľudstvo. Okrem toho Zem nebola napchatá atómovými stanicami, podnikmi so škodlivou výrobou, jadrovými, biologickými, chemickými a inými zbraňami. Ako však ukazuje príklad Hutuov a Tutsiov, regionálnu genocídu možno zorganizovať aj pomocou obyčajných zbraní, vyzbrojením 12-14-ročných detí samopalmi AKM.