Dňa 24.8.2023 budem od 17:00 hod. na Svobodnom vysílačí s Pavlem Hlávkom diskutovať na tému “Rozdělování jako nástroj uplatňování konceptuální moci”. V tomto kontexte je potrebné si vysvetliť niektoré okolnosti a pojmy.
Z tohto dôvodu dávam do pozornosti úryvok z prvej knihy trilógie VEDMA VEĎ MA s názvom SYN ČLOVEKA, str. 120 – 124, vydavateľstvo TORDEN, ISBN 978-80-8223-143-7 (knihy trilógie VEDMA VEĎ MA je možné objednať na https://torden.sk/autor/polacek/?gclid=CjwKCAjw5_GmBhBIEiwA5QSMxOfvYhRhyTJeQh18HQVRbHYmCrJdjR-N4GkF0kJQIj6KmDbS4OU6qRoC5ssQAvD_BwE):
“V 9. storočí prišiel na naše územie Cyril a Metod s poverením vtedajšieho centra kresťanskej duchovnej moci v Konštantínopole (opäť postaveného na siedmich pahorkoch) s cieľom vytvoriť na našom území, v slovanskom védickom prostredí, kresťanskú piatu kolónu. Piata kolóna bola vytváraná z ľudí, ktorí sa nechali pokrstiť. Urobili tak ľudia, ktorí od tohto svojho kroku očakávali získanie nejakej výhody (je to tak dodnes). Títo jednotlivci aktom krstu prešli zo správy védického nitrianskeho duchovného centra pod správu (do vlastníctva) kresťanského duchovného centra v Konštantínopole.
Vykonávaním správy (vlastníctva) v mene konštantinopolského duchovného centra moci bol poverený rímsky biskup – pápež. Uvedená piata kolóna bola z nášho územia dočasne vyhnaná v roku 886. Následne kresťania v roku 907 prehrali aj vojenský pokus o znovunastolenie kresťanstva (Bitka pri Bratislave). Do roku 991, keď zomrelo posledné védické knieža Sveulado, tak na našom védickom území vládol pokoj.
O oživenie kresťanskej piatej kolóny sa však na konci 10. storočia pričinilo knieža Gejza. Na prelome 10. a 11. storočia bola táto piata kolóna tak silná, že rozsah vlastníctva (pokrstených členov piatej kolóny) spravovaného pápežom ako rímskym biskupom dosiahol kritickú úroveň. V roku 1000 tak vtedajší rímsky biskup – pápež mohol z titulu duchovnej moci, udelenej mu kresťanským duchovným centrom v Konštantínopole, vydať rozhodnutie o vytvorení Uhorského kráľovstva a o korunovácii Gejzovho syna Štefana za prvého uhorského kráľa korunou, ktorú mu poslal on sám. Právnu subjektivitu Uhorského kráľovstva, teda Uhorské kráľovstvo, tak vytvoril pápež ako rímsky biskup z titulu práv, ktoré vykonával z poverenia konštantínopolského centra duchovnej moci. Takýmto spôsobom sa vytvorila klasická oddelená štruktúra vlastníka (konštantínopolského duchovného centra moci) zastúpeného rímskym biskupom – pápežom a jeho výkonného riadiaceho pracovníka (manažéra, riaditeľa), ktorým sa stal uhorský kráľ (opisovanú oddelenú štruktúru dnes poznáme ako štruktúru akciovej spoločnosti). Uhorský kráľ tak z poverenia rímskeho biskupa – pápeža vykonával riadenie pápežových aktív (vrstiev identít éterických tiel a identít rozhraní fyzicky hmotných tiel kresťanov, teda tých, čo boli pokrstení) spravovaných ním v prospech konštantínopolského duchovného centra moci. Kresťanská piata kolóna sa korunováciou Štefana za prvého uhorského kráľa definitívne zmenila na kresťanskú vládnucu triedu, ktorá okamžite na našom území spustila násilné pokresťančovanie. Jeho nositeľom sa stal kráľ Štefan a jeho syn, nitrianske knieža Imrich. Tí naši predkovia, ktorí sa nepodriadili a nedali pokrstiť z dôvodu, že sa nechceli stať majetkom riadeným kráľom, boli zabití. Kvôli mimoriadne veľkému odporu bol proces vyvražďovania realizovaný v extrémne veľkom rozsahu.
Dôkaz o opísanom vyvražďovaní sa zachoval v upravenom príbehu o “tatárskom vpáde“, ktorému bolo toto vyvražďovanie pripísané súčasnými dejepiscami. Úbytok obyvateľstva bol tak extrémny, že uhorský kráľ musel pristúpiť k pozvaniu osadníkov z iných krajín. V skutočnosti nešlo o žiaden “tatarský vpád” žltej rasy, ale o nedokončenú trestnú výpravu východných védických Slovanov z Veľkej Tartarie, ktorá bola odvetou za násilné pokresťančovanie našich védických predkov.
V roku 1250 sa centrom kresťanskej duchovnej moci stala Svätá stolica so sídlom v Ríme, ďalšom meste založenom na siedmich pahorkoch. Vlastníctvo právnej subjektivity Uhorského kráľovstva sa taktiež z konštantínopolského centra kresťanskej duchovnej moci presunulo do Ríma na Svätú stolicu ako nové centrum duchovnej moci. Takto aj právna subjektivita Uhorského kráľovstva zmenila vlastníka, ktorým sa v roku 1250, za panovania uhorského kráľa Bela IV., stala Svätá stolica. Právna subjektivita Uhorského kráľovstva neskôr v Rakúsko-Uhorsku splynula s právnou subjektivitou Rakúska. Vytvorila tak novú právnu subjektivitu Rakúsko-Uhorska. Pôvod právnej subjektivity Rakúska však siaha až do roku 800, keď bola z rozhodnutia pápeža ako rímskeho biskupa podliehajúceho konštantínopolskému centru duchovnej založená Rímska ríša. Celý proces, vrátane vytvorenia kresťanskej piatej kolóny, bol identický s procesom, ktorý neskôr prebehol na našom území. Kráľom, teda výkonným riadiacim pracovníkom Rímskej ríše, sa stal práve v roku 800 korunováciou za cisára Rímskej ríše Karol Veľký. Korunováciu vykonal v Ríme osobne rímsky biskup – pápež. Presunom centra kresťanskej duchovnej moci do Ríma na trust Svätá stolica sa subjekt Rímska ríša zmenil na Svätú rímsku ríšu, neskôr na Svätú rímsku ríšu nemeckého národa. Z nej sa odčlenilo Rakúsko, ktorého právna subjektivita bola od svojho vzniku taktiež majetkom Svätej stolice. Právnym nástupcom Rakúsko-Uhorska a tým aj majetkom Svätej stolice tak od roku 1918 bola aj právna subjektivita Československej republiky. Vďaka kontinuite odovzdávania právnej subjektivity o niekoľko desaťročí neskôr je majetkom Svätej stolice aj právna subjektivita Slovenskej republiky. Súčasná Slovenská republika je tak počas celého obdobia svojej 30-ročnej existencie majetkom Svätej stolice.”
