Veľa sa toho narozprávalo o tom, čo všetko nám ukazovala konceptuálna moc prostredníctvom filmov. Malou ukážkou ako to robila je úryvok z tretej knihy trilógie VEDMA VEĎ MA s názvom INFERNO, str. 17 – 25, vydavateľstvo TORDEN, ISBN 978-80-8223-150-5 (knihy trilógie VEDMA VEĎ MA je možné objednať na https://torden.sk/autor/polacek/?gclid=CjwKCAjw5_GmBhBIEiwA5QSMxOfvYhRhyTJeQh18HQVRbHYmCrJdjR-N4GkF0kJQIj6KmDbS4OU6qRoC5ssQAvD_BwE):
„Takže pôvod obrazu pekla ako obrazu ohňa máme vysvetlený. Ide o obraz, ktorý katolícka cirkev ako falošnú predstavu zasiala do identít rozhraní fyzicky hmotných tiel, prežívajúcich svoj život v interaktívnej simulácii nášho sveta prostredníctvom simulácií tiel – simulácií rozhraní fyzicky hmotných tiel. Jednoducho ide o konceptuálny klamlivý manéver, ako hovoria Rusi, „maskirovku“, keď podsunutým falošným obrazom odpútate pozornosť od skutočného obrazu pekla, pričom necháte tvorivo pracovať obrazotvornosť dotknutých identít.
Konceptuálna moc nám prostredníctvom katolíckej cirkvi s podsunutým falošným obrazom spojila aj pravdivý obraz pekla – obraz utrpenia a bolesti. „Maskirovka“ však spôsobila to, že namiesto prítomnosti hľadáme obraz utrpenia a bolesti v ohni budúcnosti. Takýmto spôsobom sme odpútaní od utrpenia a bolesti, ktoré je v rôznej miere súčasťou každodenného prežívania života v interaktívnej simulácii nášho sveta. Úplne nám takýmto spôsobom uniklo, že nesmierne utrpenie a bolesť ako skutočná charakteristika pekla jednoznačne poukazuje na skutočnosť, že peklom – INFERNOM je interaktívna simulácia nášho sveta. V tomto kontexte úplne inak vyznie aj staršia verzia článku katolíckeho vyznania viery týkajúceho sa Syna človeka: „zostúpil do pekiel“, ktoré tak predstavuje dobrovoľné zostúpenie – narodenie sa do života v INFERNE a prežívanie života v ňom.
Majme na pamäti, že bývalá konceptuálna moc nám poskytovala dostatok poznania o týchto skutočnostiach. Bola to povinnosť predstaviteľov tejto moci. To, že sme toto poznanie považovali za sci fi, tak to už bol problém nás a našich falošných predstáv. Poznanie o existencii pekla nám sprístupňovali aj bývalí interní správcov interaktívnej simulácie nášho sveta, teda tí, čo boli nositeľmi konceptuálnej moci. Vo filmoch MATRIX (1999), TRINÁSTE POSCHODIE (1999) a MATRIX RELOADED (2003) nám konceptuálna moc predložila poznanie o tom, že svoj život prežívame v INTERAKTÍVNEJ SIMULÁCII, ktorou je náš svet. Vo filme CONSTANTINE (2005) toto poznanie doplnila o skutočnosť, že táto interaktívna simulácia predstavuje INFERNO, teda peklo.
Film CONSTANTINE nám poznanie o INFERNE sprístupňuje prostredníctvom obrazu ohňa, na ktorý sme zvyknutí. Hlavná postava filmu John Constantine má schopnosť, že na rozdiel od ostatných ľudí vidí skutočný obraz pekla, obraz identít Temnoty v realite nášho sveta. Pravda, ktorú vidí, je tak otrasná, že je pre neho zdrojom utrpenia a všetkých jeho problémov. Už ako dieťa ho Temnota privedie k spáchaniu samovraždy, následkom čoho sa na dve minúty naplno ocitá v pekle. Dostal však druhú šancu a tak celý svoj ďalší život venuje boju s identitami Temnoty – démonmi. Rovnakú schopnosť ako John Constantine má aj policajtka Angela, ktorá ju v sebe potlačila a vedie ako-tak „normálny život“. Nakoniec sa pod tlakom Temnoty naplno dostáva do pekla aj ona, kde ju ovládne mimoriadne silná identita Temnoty, pričom sa následne ocitá späť v zdanlivo normálnom svete. Takúto schopnosť má aj dvojča Angely, jej sestra Isabel (Rachel Weisz v dvojúlohe). Tá tlak Temnoty nedokáže ustáť a tá ju privádza k samovražde, následkom ktorej sa definitívne ocitá v pekle.
Bývalá konceptuálna moc nám dokonca poskytla spojenie INTERAKTÍVNEJ SIMULÁCIE a INFERNA. Týmto spojením sa stal herec (Keanu Reeves) stvárňujúci hlavnú postavu filmu MATRIX (postava Neo) a súčasne aj hlavnú postavu filmu CONSTANTINE (postava John Constantine).
Podstatu interaktívnej simulácie nášho sveta ako INFERNA v závere filmu vyjadruje identita Temnoty – anjel Gabriel v nasledovnom monológu určenom Johnovi Constantinovi: „Len tvárou v tvár hrôze dokážete nájsť svoje vznešenejšie ja. Takže zošlem na vás bolesť, zošlem na vás hrôzu, aby ste sa zase mohli povzniesť. A tí z vás, ktorí prežijú vládu pekla na zemi, budú zas hodní božej lásky.“ Presne podstatu tohto monológu opisujem a vysvetľujem v knihe SVEDECTVO PRAVDY: „Ešte významnejším počinom Calhouna bolo preukázanie skutočnosti, že jediným možným riešením, ktorým sa dá vyhnúť samodeštrukcii, je prechod z koncepcie Temnoty – koncepcie JA SOM na koncepciu Svetla – koncepciu TY SI: „Prinútil myši k záujmu o iných. Prinútil ich k interakciám a vzájomnej pomoci. Ak sa chcela myš napiť, potrebovala k tomu inú, aby jej na malú chvíľu stlačila drobnú páčku. Pokiaľ tá na páčke stála, voda tiekla a myška sa mohla napiť. Potom sa mohli vystriedať… myši si viac všímali jedna druhú, pestovali si sociálne správanie, každá z nich mala dôležitú úlohu. Populácia si udržiavala svoj počet a do chodu spoločnosti boli zapojení všetci.“ Problémom interaktívnej simulácie nášho sveta je to, že tento spôsob sa nedá aplikovať v prebiehajúcej simulácii tak, ako sa nedal aplikovať v experimente, ktorý skončil samodeštrukciou populácie myší. Bolo potrebné začať úplne od nuly, s novými podmienkami experimentu a s novou populáciou myší… Bez násilia by totiž neboli vojny a bez vojen by nebol regulačný mechanizmus. Ako nám to preukázal Milgramov experiment a potvrdili aj dva vyššie uvedené príklady, ľudia nemajú problém na podnet autority použiť násilie. Takže prítomnosť NÁSILIA v koncepcii JA SOM je nespochybniteľná, čo znamená, že aj pripravenosť na použitie NÁSILIA vo vojne je nielenže nespochybniteľná, ale je aj preukázaná. Calhoun v jednom zo svojich experimentov „prinútil myši k záujmu o iných. Prinútil ich k interakciám a vzájomnej pomoci.“ Čo je výsledkom vojny? Oblasť dotknutá vojnou sa samozrejme zbaví „krásavcov zameraných výlučne na svoje potreby”. Stanú sa potravou pre delá. Zničí sa infraštruktúra a zaužívaný spôsob života. Tí, ktorí prežijú násilie preto, aby prežili, sú takýmto spôsobom, podobne ako myši v Calhounovom experimente, prinútení „k záujmu o iných, prinútení k interakciám a vzájomnej pomoci“. Presne toto je podstatou regulačného mechanizmu temnej identity Boh.“ Násilie vždy sprevádza hrôza, utrpenie a bolesť, no a pravdivým obrazom pekla – INFERNA je práve utrpenie a bolesť.
Mimoriadnym je aj jeden zo záverečných dialógov filmu – dialóg Lucifera a Johna Constantina. Je až zarážajúce, že postava Lucifera, tak ako postavy Angely a Isabel v pekle, majú oblečené biele odevy. Výrazne sa odlišujú od identít Temnoty. Bývalá konceptuálna moc si na tomto obraznom vyjadrení dala naozaj záležať. Biela postava Lucifera dokonca pomáha. Svojou myšlienkou dostáva Isabel preč z pekla, zachraňuje Angelu s pripojenou temnou identitou pred temným anjelom Gabrielom, ktorý ju chce prebodnúť kopijou osudu, pričom ju súčasne oslobodzuje od pripojenej temnej identity. Nakoniec Johnovi Konstantinovi odstraňuje nádory z pľúc a dáva mu priestor na ďalšie prežívanie života. John Constantin sa pred peklom zachraňuje jednoduchým skutkom – obetuje sa za Angelu, aby ju mohol dostať von z pekla, čím definitívne prechádza na koncepciu TY SI – koncepciu Svetla:
Constantine: „Tá jej sestra Isabel.“
Lucifer: „Čo je s ňou?“
Constantine: „Nechaj ju odísť (pozn.: z pekla)“.
Lucifer: „Ty sa chceš vzdať svojho života, aby ona mohla skončiť v nebi?“
Constantine: Prikyvuje hlavou na znamenie súhlasu…
Lucifer: Zakloní hlavu, sústredí sa a povie: „Tak dobre, už sa stalo. Môžeme vyraziť, John.“
Lucifer: „Ty si sa obetoval. To nie…“
John Constantine sa vo filme CONSTANTINE výrazne odlišuje od okolitého prostredia INFERNA. Z tohto dôvodu sa ho identity Temnoty snažia dostať, stiahnuť ho v INFERNE medzi seba. Podobne je to aj vo filme MATRIX RELOADED, kde sa v INTERAKTÍVNEJ SIMULÁCII snaží replikovaný Smith dostať Nea, pričom svojou replikovateľnosťou dokonale zobrazuje sieť identít Satanailov, teda temnú identitu Boh. John Constantine a aj Neo s Temnotou INFERNA – INTERAKTÍVNEJ SIMULÁCIE bojuje a aj víťazí.“