Nárast počtu intelektuálnych, vzdelaných ľudí pri moci v Spojených štátoch v 60. rokoch 20. storočia bol taký výrazný, že niektorí sociológovia hovoria o vzbure vzdelanej triedy. Na tomto náraste sa podieľal radikalizmus študentstva 60. rokov, ktorého demografickou základňou bol vstup generácie baby boomu do “veľkého života”. Viac o nejednoznačnej, mierne povedané, úlohe, ktorú táto generácia zohrala v dejinách Spojených štátov (stačí uviesť názov knihy B. K. Jibneyho “Generácia sociopatov. Ako baby boomers zradili Ameriku” a prezývky, ktoré tejto generácii dali sociológovia – “generácia zmijí”, “prasa v pytónovi”), by sa malo hovoriť samostatne.
V rokoch 1955 až 1974 sa tempo rastu podielu obyvateľov USA s vysokoškolským vzdelaním vymklo z priemeru, a to nielen v prípade chlapcov, ale aj dievčat, ktoré mali zohrať významnú úlohu v “študentskej revolúcii”, v šírení subkultúry mládeže a, samozrejme, vo feministickom hnutí. Od roku 1950 do roku 1960 sa počet študentiek zvýšil o 47 % a od roku 1960 do roku 1970 o ďalších 168 %! Inými slovami, v krajine bolo zrazu veľa mladých ľudí a podľa J. Goldstona, akonáhle počet mladých ľudí prekročí 25 %, spoločnosť čaká vážny otras, konflikt medzi “deťmi” a “otcami”.
Postoje, hodnoty a, ak chcete, sociálne inštinkty rodičov “baby boomers” určili dve udalosti, dva faktory – Veľká hospodárska kríza, po ktorej nasledovali ťažké tridsiate roky a svetová vojna. Z toho vyplýva túžba po stabilite, bezpečnosti, poriadku a tvrdej práci. Naproti tomu baby boomers vyrastali v dobrých časoch, v čase “prosperujúcej”, “lenivej” atď. spoločnosti. Ako upozorňuje Fisher, boli orientovaní na spotrebu, po ktorej častejšie nenasledovalo pracovné úsilie; nepoznali prísnu školu života, ktorou prešli ich rodičia. Žiadna generácia v amerických dejinách sa nepovažovala za výnimočných, oprávnených (aj na zvýšenie bohatstva) jednotlivcov, žiadna okrem baby boomers. Medzi týmito hyperindividualistickými baby boomermi boli aj mimoriadne ambiciózne ženy.
Táto generácia odmietala väčšinu hodnôt a cieľov svojich rodičov (pričom odčerpávala, čo sa dalo), prejavovala kolektívny narcizmus, vášeň pre konzum (často v antisociálnej podobe) a podkopávala základy americkej spoločnosti. K tomu však prispela aj politická a hospodárska situácia v krajine. Ako uvádza Oakley, od polovice 60. rokov 20. storočia začala priemerná miera zisku amerických podnikov klesať, čo trvalo až do začiatku 80. rokov. V 60. rokoch sa kríza v hospodárstve prekrývala s krízami v politike (korupcia, atentáty na významné politické osobnosti vrátane prezidenta USA), v spoločnosti (študentské a černošské nepokoje) a s krízou imperiálnej moci USA (Kuba, Vietnam). V dôsledku toho sa Amerika v 60. rokoch zmenila z “veľkej spoločnosti” na chorú spoločnosť s podkopaným právom a poriadkom.
Vyvrcholilo to v roku 1968, keď študenti z obdobia baby boomu zúrili. Atentát na Martina Luthera Kinga a následné černošské nepokoje, vražda Roberta Kennedyho, útočná vojna proti Vietnamu, kedy Američania mohli v televízii sledovať, ako sa Vietkong pokúša preniknúť na americké veľvyslanectvo v Saigone – to všetko bolo faktorom a zároveň pozadím pre nepokoje mladých. To všetko aktívne podporovala tlač, ktorá, ako poznamenal Ch. Kaiser (Kaiser Ch. America in 1968. N.Y., 1988), venovala osobitnú pozornosť najradikálnejším skupinám študentov, ktorí tvorili absolútnu, hoci veľmi krikľavú a drzú menšinu. Od občianskej vojny v rokoch 1861 – 1865 nebola Amerika taká rozdelená, ako bola v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.
Toto rozdelenie bolo ostentatívne kultúrne, keďže subkultúra mládeže 60. rokov bola zmiešaná s rockom, sexom a drogami, sprevádzaná sexuálnou revolúciou, ktorá oddeľovala sex od lásky, rodiny a zodpovednosti, a drogovou revolúciou podľa príkazov Timothyho Learyho. Drogová tematika rýchlo prenikla do pop music. Ako uvádza M. Kulanský (1968, ktorý otriasol svetom. M., 2008), platňa skupiny Beatles “Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Orchestra” odrážal experimenty členov skupiny s drogami v hudbe, textoch a dokonca aj v dizajne obalu disku. Šesťdesiate roky zmenili aj obrazy mužskosti – normálnych mužov nahradili muži s dlhými vlasmi – a ženskosti: jedným z paradoxov sexuálnej revolúcie bola móda vychudnutých asexuálnych žien. Základom všetkej tejto asociálnosti však bol konzumizmus vo svojich najradikálnejších podobách – tieto “revolučné” podoby ustanovia konzumizmus ako hodnotovú a behaviorálnu dominantu a zmiznú – zatiaľ čo konzumizmus zostane a rozkvitne v 70. a 80. rokoch a neskôr ako plne sociálny, a nie asociálny fenomén.
Môžeme povedať, že kým 60. a začiatok 70. rokov boli radikálnou fázou formovania novej elity, 70. roky boli konzervatívnou fázou. Prirodzene, nie všetci rebeli šesťdesiatych rokov, ale menšia časť; nie všetci, ktorí mali dosť a upokojili sa v sedemdesiatych rokoch, ale opäť menšia časť sa stala novou vzdelanou elitou, ale práve radikálne šesťdesiate a konzervatívne sedemdesiate roky sa stali “primárnym vývarom”, v ktorom sa zrodila budúca nová vyššia trieda (NUC), ktorá vyrástla “na kostiach” tradičnej strednej triedy. Tí sa najprv vyšvihli do “horných poschodí” starej strednej triedy a potom sa zmenili na osobitnú sociálnu a demografickú kategóriu, ktorá monopolizovala a podriadila si celý rad profesií, čím vytlačila strednú triedu a vzdelanú časť robotníckej triedy na sociálnoekonomickom rebríčku. Nejde ani tak o nové zrodenie, ako skôr o veľmi špecifickú obnovu, keď si zadná a predná strana vymenia miesta. Bobo je pre buržoáziu tým istým “novým zrodením” ako pre kapitalizmus finančníctvo, t. j. degeneráciou a cestou nadol.
Zdá sa však, že buržoázia si v podobe bobo predĺžila dôchodkový vek o niekoľko desaťročí. Syntéza kontrakultúry a buržoázie dala vzniknúť novým sociálnym kódom ako prostriedku odrezania sociálnych outsiderov od spoločenského koláča, novej sociálno-politickej korektnosti a novej hierarchii, oveľa prísnejšej a dravejšej ako v 60. rokoch a spojenej s prítomnosťou/neprítomnosťou prestížnych zamestnaní, prestížnych foriem trávenia voľného času, každodennosti, inými slovami – štruktúr každodennosti budovaných s určitým vkusom a naopak tento vkus generujúcich.
“V Kórei sa čoraz častejšie stretávame s novým typom bohatého človeka – sú to mladí, vzdelaní ľudia, zvyčajne z IT sektora; to vôbec nie je to isté ako “staré peniaze”. Títo ľudia majú skvelé spôsoby, pôsobia príjemným dojmom, ale ak sa na nich začnete pozerať cez mikroskop, všimnete si, že majú tisíc spôsobov, ako demonštrovať svoju nadradenosť nad ostatnými. Emócia, ktorú očakávam od diváka pri odchode z filmu Paraziti, je strach z toho, že situáciu s obrovskou priepasťou medzi chudobnými a bohatými je takmer nemožné zmeniť. A spomeňme si na scénu, v ktorej otec rodiny hovorí: “Vedeli ste, že na každé voľné miesto bezpečnostného pracovníka reaguje 500 absolventov vysokých škôl?”. Nuž, to nie je prehnané. Tento údaj som pred niekoľkými rokmi videl v nejakých správach. V mojom filme Invázia dinosaurov bolo oveľa viac politickej satiry: pôvod príšery bol spojený s Američanmi a samotný príbeh pripomínal existenciu zbraní hromadného ničenia a skúsenosti s ich použitím v 20. storočí. V novom filme Amerika charakterizuje zmýšľanie bohatej rodiny. V jednom momente sa hrdinka zlomí a prejde na angličtinu.” – Pon Joon Ho (režisér filmu Paraziti oceneného Oscarom a Zlatou palmou).
D. Brooks podrobne opisuje každodenný život a vkus bobo elity. Začína jednoduchým postrehom: o bežnej americkej školy a potom o elitnej. V prvej popri deťoch vo veku 7–10 rokov uvidíme ženy vo veku 28–32 rokov a o niečo starších mužov. No v elitných školách to budú ženy vysoko nad 30 či dokonca 40 rokov a muži vo všeobecnosti môžu mať 50 rokov. Kým v starých bohatých rodinách ženy rodili v rovnakom veku ako bežní ľudia vtedy aj teraz, ženy z NUC rodia vo veku 30-32 rokov, prípadne aj viac. Prístup k pôrodu, ako aj k zdraviu vo všeobecnosti (hladina cholesterolu, krvný tlak, strava atď.), a teda aj k športu, je v NUC dosť zvláštny.
Noví bohatí žijú v kvalitatívne odlišnom informačnom svete v porovnaní s tým, v ktorom žili starí bohatí a dnešný americký mainstream. V nej ľudia takmer vôbec nečítajú noviny, často len slabo rozumejú tomu, čo sa v nich píše (podobne ako v Rusku Černomyrdin a ešte skôr takí členovia Brežnevovho politbyra ako Kirillenko a Podgornyj), ale veľa sledujú televíziu (35 hodín týždenne), ale nie spravodajstvo, ale diskusné relácie, v porovnaní s ktorými sa programy nejakých Korčevnikovov alebo Malachovov javia ako vrchol intelektuálnej hry.
Osobitné miesto v živote NUC zaujíma plánovanie budúcnosti detí: študujú v elitných školách medzi sebou a sú odtrhnuté od skutočného života bežnej Ameriky. Z elitných škôl odchádzajú na elitné univerzity. Ako ukázal J. Soares vo svojom diele Moc privilégií (“Power of privilege”). Soares, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia 79 % študentov z prvostupňových vysokých škôl a univerzít, t. j. najprestížnejších a najbohatších, pochádzalo z 25 % horných vrstiev americkej spoločnosti, kým len 2 % z 25 % dolných vrstiev. V elitárskych školách je horná trieda ponechaná sama na seba, jej vzdelávanie je zásadne oddelené od každodennej skúsenosti ľudí. Zo sociálno-ekonomického hľadiska sa od 60. rokov 20. storočia výrazne zmenil triedny profil vysokoškolského vzdelávania v USA. Už to nie je len o peniazoch, ale aj o niečom inom. Kvôli nízkej a slabej úrovni amerických škôl chýbajú deťom z nižších a dokonca aj nižších stredných vrstiev okrem peňazí aj určité kultúrne a intelektuálne kvality na to, aby mohli navštevovať elitné univerzity – ani abstraktné logické schopnosti na technické a prírodovedné odbory, ani rozvinutý prejav na humanitné odbory.
Keď som v roku 2007 prednášal na jednej americkej univerzite (veľmi prestížnej), stretol som profesora z katedry filozofie tejto univerzity. Keď som sa ho spýtal: “Vaša fakulta asi nie je populárna? Kto sa dnes v Amerike zaujíma o filozofiu?” Dostal som nasledujúcu odpoveď: “Naozaj, málokto sa zaujíma o filozofiu. Ale fakulta je populárna. Učí to, čo sa v škole neučí a čo je nevyhnutné pre obchodnú, administratívnu a politickú kariéru – totiž schopnosť racionálne myslieť, jasne a presvedčivo vyjadriť svoj názor a presvedčivo argumentovať.” Tu treba poznamenať, že zánik umenia argumentovať nesúvisí len so vzdelávaním, ale aj so zánikom politiky ako osobitného fenoménu na Západe vrátane Spojených štátov.
K. Lash, autor pozoruhodných prác (“Kultúra narcizmu”, “Vzostup elít” atď.), priamo hovorí, že “stratené umenie argumentovať je výsledkom depolitizácie spoločnosti vrátane zániku skutočných, vecných politických diskusií a ich nahradenia politickými talk show, t. j. nudným bazárovým žvanením, ktoré uráža ľudskú a občiansku dôstojnosť. Depolitizácia má ešte jeden dôsledok – deprofesionalizáciu žurnalistiky, ktorá sa mení buď na glosovanie, alebo na propagandu. Nie náhodou sa čoraz častejšie objavujú knihy s názvami ako Koniec žurnalistiky (ed. A. Charles), Skorumpovaní novinári (U. Ulfkotte), Sexualizácia médií (D. Merskin) a iné.
Ak sa vrátime k filozofii ako prostriedku racionálno-logickej osvety pre “strednú triedu”, kladieme si otázku, či to nie je ukazovateľ degradácie masovej školy v Spojených štátoch. Tu a teraz nehovorím o degradácii našich škôl – stredných a vysokých – v dôsledku, “bolonského systému” a mnohých ďalších – to je samostatná téma. V tejto súvislosti je pre nás dôležitá iná vec: súčasná americká škola upevňuje mentálne a komunikačné sociálne (sociobiologické) rozdiely medzi novými vyššími a nižšími triedami, a táto priepasť, táto segregácia sa zväčšuje, stáva sa takmer kastovou. Táto segregácia sa prejavuje aj v tom, ako a kde sa jednotlivé sociálne skupiny usadzujú.
Napríklad v New Yorku sa NUC sústreďuje v Upper East Side medzi 59. a 96. ulicou (tí, ktorí boli v New Yorku, vedia, že tadiaľto vedie Muzeálna míľa, kde sa nachádzajú najluxusnejšie hotely, obchody atď.) Tu žijú ľudia s vysokými príjmami a vysokou úrovňou vzdelania, zatiaľ čo severne od Central Parku žije obyvateľstvo, ktorého 67 % dospelej časti nemohlo ukončiť strednú školu (9-12 ročníkov – gymnázium) a medián ročného príjmu je 39 300 dolárov. V reálnom živote, nie čisto štatistickom, treba z toho takmer polovicu odpočítať na dane a dostaneme chudobu. Na bývanie na Manhattane je potrebný príjem od 80 000 do 160 000 dolárov. A to je viac, ako má príslušník “strednej triedy”.
Samozrejme, ukazovatele “strednej triedy” sa neredukujú len na kvantitatívne peňažné ukazovatele. “Strednú triedu” je také ťažké definovať, že si možno spomenúť na odpoveď sudcu Najvyššieho súdu USA Pottera Stewarta na otázku, ako určuje, čo je pornografia a čo nie: “Poznám to, keď to uvidím”. A predsa má “stredná trieda” kvantifikovateľnú charakteristiku. Podľa Pew Research Center “stredná trieda” zahŕňa tých dospelých, ktorých ročný príjem pre trojčlennú rodinu je od 45 000 do 90 000 dolárov (údaje z roku 2006). Inými slovami, drvivá väčšina “strednej triedy” nemá na Manhattane čo robiť. A ak vezmeme do úvahy, že takmer polovica z nich sa minie na rôzne dane, poistenie atď. situácia je ešte smutnejšia. Nie náhodou, ak je v Amerike príjem rozvádzajúceho sa páru nižší ako 80-tisíc dolárov, manželia si delia dlhy a rozvodový proces sa často mení na to, čo Jurij Trifonov nazval “bojom kostlivcov nad priepasťou”. Ak je príjem vyšší ako 80 tisíc dolárov, delia si príjmy, majetok a väčšinou je proces pokojnejší, aj keď, samozrejme, nie vždy.
“Vyššiu strednú triedu, samotné jadro novej elity odborníkov a manažérov, okrem rýchlo rastúcich príjmov nedefinuje ani tak ideológia, ako skôr životný štýl, ktorý ich čoraz jednoznačnejšie oddeľuje od zvyšku populácie. Dokonca aj ich feminizmus, teda ich záväzok k rodine, kde každý z manželov pracuje vo svojom odbore, je skôr vecou praktickej nevyhnutnosti než politického presvedčenia. Žena, ktorá je úspešná na pracovisku, poskytuje potrebný základ pre ich bohatý, honosný, slávnostný, niekedy až obscénne roztopašný životný štýl. Ten sa do veľkej miery udržiava vďaka zaužívanému manželskému vzoru známemu ako triedenie manželstiev – tendencii mužov ženiť sa so ženami s príjmami približne rovnakými ako ich vlastné. Predtým bolo bežné, že lekári si brali zdravotné sestry, právnici a šéfovia svoje sekretárky. Teraz majú muži z vyššej strednej triedy tendenciu brať si ženy z vlastného okruhu, obchodné partnerky alebo profesionálne kolegyne s vlastnými lukratívnymi podnikmi.” Christopher Lash.
Od 60. do začiatku 90. rokov 20. storočia sa príjem horných 10 % amerických rodín začínal na 200 000 dolároch. V rokoch 1994 až 1995 sa príjem spodnej časti tejto skupiny zvýšil z 233 000 na 433 000 dolárov. V roku 2010 sa príjem horných 10 % Američanov v produktívnom veku pohyboval od 199 tisíc do 441 tisíc dolárov. Pozrime sa na platy konkrétnych funkcionárov. V roku 2010 poberal radový kongresman 169 300 USD, člen vlády 191 300 USD, sudca Najvyššieho súdu 208 100 USD a predseda Snemovne reprezentantov 217 400 USD. Príjem NUC spolu so vzdelaním, konexiami a životným štýlom izoluje jej predstaviteľov (ako aj hornú časť vedcov, novinárov, šoumenov, hollywoodskych režisérov a hercov z “prvého radu”, ktorí im slúžia – a Systém) od zvyšku Ameriky. Predstaviteľ americkej NUC má bližšie k ľuďom rovnakého typu a postavenia v západnej Európe a Japonsku ako k americkej “strednej triede”, ba ešte viac k pracujúcemu človeku.
Samostatnou otázkou je špecifickosť novoburžoáznej kultúry, alebo, ako to formuluje D. Brooks, bobo-kultúry, t. j. kultúry bohémskej buržoázie. Už vyššie bolo povedané, že bohemizácia novoburžoázie a jej kultúry vyplýva z jej odtrhnutia od zmysluplného sociálno-ekonomického života. Je tu ešte jeden dôvod, na ktorý poukázal D. Duclos. Keďže normou života novoburžoázie, píše, je dravé drancovanie toho, čo bolo vytvorené pred ňou, chaotizácia a virtualizácia sveta, nepotrebuje ani klasickú kultúru, historicky spojenú s buržoáziou a aristokraciou, ani vysokú kultúru vo všeobecnosti. Tak je to v celom novoburžoáznom svete – od USA až po Ruskú federáciu. Stačí sa pozrieť na predstaviteľov “kultúry” okolo Obamu, stačí si spomenúť na popových spevákov Ruskej federácie, ktorí dostávajú ocenenia za svoj prínos “kultúre”, a všetko je jasné – “kultúra-multikultúra”.
Hyperburžoázia so svojou záľubou v okázalých hochštapleroch, pokračuje Duclos, sa stavia proti “kultúrnosti”, pretože nie je spojená len s kultúrou (hoci v zásade stačí aj to), ale aj s tradičnými hodnotami zakorenenými v európskej civilizácii, a preto je jazdcom virtuálno-globálnej apokalypsy cudzia a nebezpečná. Neoburžoázia má záujem na príleve migrantov nielen z politicko-ekonomických dôvodov (hoci aj to je veľmi dôležité – bez prílevu pracovnej sily zvonka bude potrebné stimulovať pôrodnosť v bielych rodinách, a to si vzhľadom na úroveň spotreby vyžiada sociálne reformy, zvrátenie tridsaťročného trendu a zníženie príjmov neoburžoázie, ktorá by si radšej vybrala triednu, rasovú alebo konvenčnú vojnu) a nielen samotný multikulturalizmus. Migranti aj multikulturalizmus sú okrem iného prostriedkom na zničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie vrátane občianskych a náboženských hodnôt, ktoré stoja v ceste kapitálu, ktorý sa končí, a preto sa zmieta v neoburžoáznych kŕčoch. V tomto ohľade je novoburžoázia anticivilizačnou, antieurópskou buržoáziou, onkoburžoáziou.
Niekto povie: a čo protestantská pracovná etika Západu vo všeobecnosti a Ameriky zvlášť? A čo obchodná Amerika? Biznis Amerika je výsledkom úsilia starej buržoázie a starej robotníckej triedy, ktorá jasne rozlišovala medzi prácou a zábavou. Zvláštnosťou novoburžoáznej kultúry je stieranie hraníc medzi nimi. Ako píše D. Brooks, na jednej strane sa u bobo všetko mení na hru (napríklad “kreativita”), etika hry nahrádza etiku práce, samotná práca sa vyvíja ako hra, ktorá sa však stáva činom; výsledkom nie je ani čin, ani hra, ale niečo nevýrazné, automatické, s nárokom na neoriginalitu.
Na druhej strane všetka nepracovná činnosť – domáca, hravá, sexuálna, športová atď. – formy nadobúdajú charakter seriózneho, zodpovedného, spoločensky a individuálne užitočného, vedecky zdôvodneného zamestnania: bohémska emancipácia je úzko spätá s meštianskou sebakontrolou. Najvýraznejšie sa to podľa Brooksa prejavilo v sexuálnej kultúre bohémov.
Kladie veľký dôraz na hraničné prejavy sexu. Ide o sex veľmi starých ľudí, o sex veľmi škaredých ľudí; “vysokopostavené (bobo. – A. F.) sexuálne časopisy sa dajú ľahko odlíšiť od obyčajných: nedajbože, aby sa tam objavila nahá príťažlivá príroda, na stránkach týchto časopisov sa sexom zaoberajú výlučne ľudia škaredí”. “O sexuálnych deviáciách píše toľko akademických teoretikov,” píše Brooks, “že orgie sa stávajú podobnými apačským tancovačkám na vrchole turistickej sezóny, keď sa už nevykonávajú kvôli vzrušeniu, ale preto, aby sa zapáčili skupine profesorov sociológie, ktorí prileteli, aby si navzájom citovali Derridu… Bobos nielen zušľachťuje to, čo sa kedysi považovalo za zhubné *…+ Sex v literatúre, ktorú vytvárajú, pripomína vysokú školu a opisuje sa ako proces neustáleho sebazdokonaľovania a rozširovania obzorov.
S Brooksovým verdiktom nemožno nesúhlasiť: bobo “najbestiálnejšie záľuby sa dnes podávajú pod zložitou omáčkou príručiek, videonávodov a článkov v časopisoch, ktoré napísali ľudia so serióznymi akademickými titulmi. Dnešným markízom de Sade ani nenapadne vytvárať morálne pošliapané podzemné spoločenstvá. Nepotrebujú rozvracať konvenčné normy. Naopak, snažia sa začleniť do spoločnosti normálnych ľudí” tým, že zvrátenosti a odchýlky sa stávajú normou. Toto je zvláštnosť etiky a estetiky, presnejšie povedané, antietiky a antiestetiky NUC
Andrej Fursov, Armádny magazín sk
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz