Spoločenský život je zložitá sústava funkcií smerujúcich na uspokojovanie potrieb hmotných a duchovných. Funkcia inteligencie v ľudskej spoločnosti je obdobná funkcii rozumu v individuálnom ja. Hlavnou funkciou skutočnej inteligencie, najmä jej špičiek – skutočných elít, je duchovná tvorba a aktívne uskutočňovanie nových foriem a ideálov, smerujúcich k fyzickému a psychickému, individuálnemu a spoločenskému oslobodeniu. Čo objektívne existuje, je subjektívne poznateľné. Vedomie človeka je prvotná duša.
Inteligencia je vrstva ľudí zaštiťujúcich sa väčšinou formálnym dokladom o vzdelaní a hlásiacich sa na základe toho ku spoločenským špičkám. Inteligencia je sociálna vrstva spoločnosti a ako spoločenská vrstva by mala byť duchovnou hlavou národa. Jej podstatným znakom je duševná činnosť, podmienená vzdelaním a súvisiaca s potrebou tohto vzdelania v jednotlivých odvetviach fungovania spoločnosti. Jej úloha v spoločnosti je služobná, má slúžiť civilizačnému napredovaniu spoločnosti. A táto hlava má zabezpečovať humánne napredovanie spoločnosti v zmysle pokroku, pričom pokrok je prekračovanie predchádzajúcich štádií vývoja k vývojovo vyšším stupňom.
Opakom je regres. Pokrok je jeden zo základných pojmov našej myšlienkovej výbavy (Komárková 1990). Pokrok nespočíva v prostom zbúraní včerajška, ale v zachovaní jeho pozitív, ktoré majú silu stvoriť lepší dnešok. Pokrok možno definovať ako hromadenie vedomostí, ktoré umožňuje lepšiu kontrolu prírody, zvýšenie produktivity práce a väčšie zásoby ekonomických zdrojov, ktoré sú k dispozícii na uspokojenie ľudských potrieb. Pokrok bol v starých civilizáciách zablokovaný, lebo sa nepodporovali žiadne nové sily schopné dostať ľudstvo von zo slepej uličky. Energia histórie bola premrhaná na otáčanie kolesa imperiálneho vzostupu a pádu. Obrovské prebytky, získané zdieraním, sa premrhali na vojny, monumenty a okázalý luxus (Faulkner 2021). Samotný technický pokrok nevedie, žiaľ, k zvýšeniu mravnosti. Mení sa len technológia nemravnosti. Spoločenstvo bez morálky politický kanál nevyčistí, speje k zániku. Už v antickom Grécku prišli na to, že morálka je nad všetkým (Aristoteles 2006). Humanitné spoločenské disciplíny nezabezpečujú ten istý pokrok, ako zabezpečujú prírodné a technické vedy, ktoré sú chrbticou civilizačného vývoja. Navyše humanitné disciplíny pôsobia proti prírodovednej a technickej inteligencii (Žantovský 2019), teda proti spoločnosti.
Inteligencia je teda veľmi dôležitá sociálna vrstva, od ktorej v mnohom závisí kvalita základnej štruktúry spoločnosti, najmä politická činnosť, akademická a vedecká činnosť, technologický pokrok, ekonomický rozvoj, výchovno-vzdelávacia činnosť, finančníctvo, štátny a samosprávny aparát, zdravotnícka starostlivosť a podobne – to všetko si vyžaduje odborne zdatných a humánnych ľudí. Inteligencia má byť obhajkyňou humánnych zásad, má byť predstaviteľkou vlády ducha, bez ktorej nemožno žiť. Má mať funkčnú schopnosť povzniesť sa k celistvému videniu všetkých častí, k univerzálnemu pohľadu v súlade s duchovno-tvorivou, duchovno-organizačnou a sceľovaco-unifikačnou činnosťou. Úlohou inteligencie je okrem iného zachovávať si schopnosť sebareflexie a byť tým potrebným korektívom spoločenstva. V tom je inteligencia nezastupiteľná. Skutočná inteligencia nemôže existovať bez mravných kvalít (Bláha 1937). Inteligencia ako sociálna vrstva nie je homogénna, ale z hľadiska svojich ekonomických možností či triedno-politických záujmov má svoje vlastné vnútorné rozčlenenie, ktoré ju uspôsobuje k tomu, že jej časť je spätá s námedzne pracujúcimi.
Inteligencia, i tá socialistická, podľahnúc zbrani hromadného ničenia Frankfurtskej škole neomarxizmu (Buchanan 2020), sa našla v liberalizme a ani v najmenšom nepochopila alternatívu k liberálnemu modelu, ani jej idey. Zakladateľ talianskej komunistickej strany A. Gramsci nadviazal na Machiavelliho a v svojom učení o nadvláde tvrdil, že moc vládnucej triedy spočíva nielen v násilí, ale aj na súhlase. Podľa neho hlavnou úlohou inteligencie nie sú funkcie profesionálne (inžinier, vedec…), ale má vytvárať a rozširovať ideológie v službe panujúcej konceptuálnej moci. Predávajúc svoju prácu inteligencia ide tam, kde sú peniaze. Je ťažké chcieť od človeka, aby čokoľvek chápal, keď jeho mzda závisí na tom, ako ďaleko to nepochopil (Kara-Murza 2020). Inteligencia je teda sluhom vládnucej skupiny a využíva sa na vykonávanie funkcií, podriadených úlohám spoločenskej nadvlády a politického riadenia. Liberálna spoločnosť zaviedla techniku ovládania ľudí založenú na manipulácii vedomím, čo je liberálny primitivizmus. Liberálne predstavy sú nezmyselné, liberálna ideológia a inteligencia podkopala nadvládu socialistických síl v socialistickom tábore. Klasické to klapky na očiach inteligencie.
Veľká časť inteligencie pod vplyvom liberálnej ideológie celkom stratila schopnosť rozumného pohľadu a akejkoľvek sebakritiky. Namiesto toho, aby identifikovala skutočné ťažkosti, ktorých príčinou je väčšinou ňou samotnou presadzovaný liberalizmus, stavia pieskové hradby a očierňuje ľudí, ktorí sa snažia ťažkosti riešiť. Veľká časť inteligencie sa zapája do vyslovene protispoločenskej činnosti (Šifrin 2021, s. 352). V tejto súvislosti je význačné hodnotenie inteligencie Leninom po slobodomurárskom februárovom prevrate v Rusku v roku 1917, keď ruská inteligencia neponúkla žiadne riešenie vývoja, že „inteligencia nie je mozgom národa, ale jeho ho.no“ (Kara-Murza 2020). Užívame si antropocentrizmus, ktorý má korene v osvietenstve, v racionálnom humanizme, no zvrhol sa – vyústil do anticivilizačrnej absolutizácie s následkami ničenia prírodného prostredia chemickým, svetelným, zvukovým, elektromagnetickým smogom a všeličím iným a to vydávame za civilizačný posun.
Na plnenie svojej sociálnej úlohy v spoločnosti inteligencia musí byť na potrebnej kvalitatívnej úrovni – odbornej i morálnej a musí byť sociálne vyškolená. Pokiaľ sa vzdelanci zaujímajú o kvalitu výrobkov, ktoré si kupujú, to je pochopiteľné, no kvalita inteligencie samotnú inteligenciu nezaujíma, čo je nepochopiteľné, a to predovšetkým u vzdelancov v humanitných disciplínach. V prvom priblížení ide o sociálnu nevyškolenosť inteligencie. Dôsledkom sociálnej nevyškolenosti, ako aj absencie pevných humánnych i odborných morálnych kritérií je, že inteligencia nemá pevnú názorovú sústavu o sociálnej skutočnosti, bezradne kolíše medzi rôznymi iracionálnymi a simplicistickými interpretáciami a je vítaným štítom a pavézou v rukách rôznych politických a sociálnych dobrodruhov. Neuvedomuje si zrejme ani existenciu a ani nutnosť svojej sociálnej funkcie, čo je katastrofálny pád jej úrovne. To vyvoláva krízu, ktorá predstavuje poruchu základných funkcií spoločnosti.
Kríza inteligencie znamená, že inteligencia si neplní svoje základné funkcie, ktoré sú jej spoločenskou deľbou práce určené. Kríza môže byť krízou jej duchovno-tvorivej funkcie, spotrebnej funkcie a distributívnej funkcie, krízou rozumovosti, krízou odbornej morálky a krízou humánnej morálky. V inteligencii sa stratila intraprofesionálna solidarita, interprofesionálna solidarita, ako aj solidarita medzi povolaním a spoločnosťou, pretože politické a sociálne presvedčenie inteligencie závisí existenčne na mocenských a hospodárskych činiteľoch, je vo sfére mocenských vplyvov a slúži politickej a sociálnej protireformácii (Bláha 1937).
Ďalšou objektívnou príčinou jej zlyhávania je nedostatočný vzdelávací systém (Bláha 1937), ktorý je navyše indoktrinačný.
Keďže inteligencia je duchovnou hlavou národa, je účelné nasmerovať introspektívny pohľad na jej činnosť ako vrstvy spoločnosti, ktorá má svoje sociálne určenie v spoločenskej deľbe práce (Bláha 1937). Z hľadiska civilizačného vývoja je účelné sa zamerať na to, ako je to v najnovšej dobe s rešpektovaním, dodržiavaním a kultiváciou najvyšších kultúrno-civilizačných hodnôt humánneho bytia a poznania spoločenskou vrstvou inteligencie. Spoločenské vedomie najviac formuje a ovplyvňuje najmä vzdelávací systém a masmédiá, kde pôsobí inteligencia z humanitných disciplín ako sú historiografia, sociológia, filozofia, psychológia, pedagogika, politológia, právo, žurnalistika i lingvistika. Politici sa grupujú v drvivej časti z týchto humanitných disciplín.
Otázku úrovne humanitnej inteligencie v euro-americkom konglomeráte reflektoval už v 50-tych rokoch dvadsiateho storočia žiak Rutheforda a úspešný novelista Angličan C. P. Snow v svojej prednáške „The Two Cultures“ (Dve kultúry) pred senátom univerzity v Cambridge v roku 1959, ktorá vyšla knižne pod názvom „The Two Cultures and Scientific Revolution“ (Dve kultúry a vedecká revolúcia) a vzbudila živú diskusiu na oboch brehoch Atlantiku (http:/en.wikipedia.org/wiki/The-Two-Cultures). Snow diagnostikoval priepasť medzi vedcami (scienses – prírodné a technické vedy) a humanitnou inteligenciou (humanities), ktorá bola nielen prekážkou vo vedeckom pokroku, ale dokonca predstavovala a predstavuje hrozbu prežitia západnej civilizácie. Uviedol, že typické vládnuce triedy západných spoločností pozostávajú z absolventov humanitných disciplín a tieto kruhy sú neefektívne a veľmi zle vybavené na to, aby vedeli, čo veda ponúka na riešenie problémov spoločnosti. Prirovnal ich k luditom v anglickom textilnom priemysle, ktorí ničili stroje, mysliac si, že ony sú príčinou ich nezamestnanosti. Poukázal na kľúčové hrozby vyplývajúce z existencie jadrových zbraní a z rozdielov medzi bohatými a chudobnými štátmi i na zlyhanie humanitných vzdelancov pri hľadaní riešení, ktoré môžu ponúknuť prírodovedci a technici. Následne boli prezentované názory, že namiesto skutočných osobností sa z absolventov rôznych škôl vytvárajú tri kategórie: nekultivovaní vzdelanci (prírodovedci a technickí vedci), kultivovaní nevzdelanci (absolventi humanitného vzdelávania, umelci) a nekultivovaní nevzdelanci (určití administratívni pracovníci).
Doc. Ján Dudáš, DrSc.