Integrita inteligencie znamená, či pracuje v spoločnosti v súlade s jej sociálnou úlohou.
Dehumanizace humanitních věd
Vracel jsem se domů s ukončeným primárním univerzitním 4letým cyklem studia humanitních věd v Paříži, který jsem absolvoval v letech 1993-97. V té době nás bylo z polistopadové generace 1989 pravdu málo, kdo uměl dobře francouzsky a měl vystudovaný celý vysokoškolský cyklus ve Francii. Hitem devadesátek byla filosofická dekonstrukce jakéhokoliv smyslu (J. Derrida) a post-strukturální antropologie, která člověka redukuje na systém sémantických diferencí (M. Foucault). Takže z oficiálních trollích farem určených pro pěstování nenávisti, jsou čtyři (!) přímo na státních fakultách. Tyto humanistické veřejnoprávní instituce platíme z našich daní, tak je citujme:
- Filozofická fakulta UK, Praha
- Fakulta sociálních věd UK, Praha
- Fakulta humanitních studií UK, Praha
- Fakulta sociálních studií, MU, Brnhttps://cz24.news/, 23.12.2023
- V. Umlauf: Šílený střelec a šílené humanitní vědy jeden z „elitníc“ studentů „prestižní“ liberální fakulty.
Keďže inteligencia je duchovnou hlavou národa, je účelné nasmerovať introspektívny pohľad na jej činnosť
Vážny nedostatok takýchto charakteristík je absencia schopnosti odhaliť podstatu javu, veci, ako aj absencia etického rozmeru vzdelancov v humánnej oblasti a v odbornej oblasti.
Pokiaľ budeme mať taký systém národného vzdelávania, ktorý vlastne odnárodňuje a vzďaľuje občanov od vzdelania (nie od jalových informácií) a kým si historici opisujúci naše dejiny neuvedomia potrebu hlbokého prehodnotenia a následného ustálenia toho skutočného nie oficiálnych (účelovo dodaných) deformujúcich nánosov, naozaj zostaneme iba na úrovni „post-sedliakov“, lebo na úroveň „úri-ember“ takto nikdy nebudeme môcť dosiahnuť. Latinská skúsenosť – veď aj tej sme boli jej nespornou súčasťou- dáva otázku : komu taký pretrvávajúci stav prospieva“?
No, ruku na srdce: koľko našich spoluobčanov je dokonca ešte horších, veď sa tu miešajú vplyvy majetkové, mocenské, egoisticko-psychopatické, politické, náboženské, vzdelanostné, sociálne, kultúrne i historické a tomu všetkému dominuje naša neodmysliteľná povrchnosť, nízky stupeň poznania/vedomostí nielen o súčasnosti, ale aj zastieranej minulosti (krátkej i vzdialenej), nezáujem o národné povedomie trvalo ostrakizované určitými záujmovými skupinami, až k snahe „v pokoji prežiť”?
Ale to nie je iba problém „prostého ľudu“, je to závažný defekt aj našej početnej (akože)inteligencie, ktorá by mala tvoriť vzory správania i konania, no mýli si informácie s vedomosťami, chová sa oportunisticky až prospechársky a zabúda na buditeľský odkaz: „ak chcete ďalej zájsť ako my dôjdeme, musíte viac vedieť ako čo my vieme“.
Je také poučenie: na vec, text, názor, čin, je možné dívať sa z rôznych uhlov pohľadu a ja si myslím, že mnohé (akože)dotknuté reakcie sú dôkazom, že šidlo pichlo, alebo až „trafená hus“?
Z hľadiska civilizačného vývoja je účelné sa zamerať na to, ako je to v najnovšej dobe s rešpektovaním, dodržiavaním a kultiváciou najvyšších kultúrno-civilizačných hodnôt humánneho bytia a poznania spoločenskou vrstvou inteligencie. Spoločenské vedomie najviac formuje a ovplyvňuje najmä vzdelávací systém a masmédiá, kde pôsobí inteligencia z humanitných disciplín ako sú žurnalistika, historiografia, sociológia, filozofia, psychológia, pedagogika, politológia a právo. Politici sa grupujú v drvivej časti z týchto humanitných disciplín.
Otázku úrovne humanitnej inteligencie v euro-americkom konglomeráte reflektoval už v 50-tych rokoch dvadsiateho storočia žiak Rutheforda a úspešný novelista Angličan C. P. Snow v svojej prednáške „The Two Cultures“ (Dve kultúry) pred senátom univerzity v Cambridge v roku 1959, ktorá vyšla knižne pod názvom „The Two Cultures and Scientific Revolution“ (Dve kultúry a vedecká revolúcia) a vzbudila živú diskusiu na oboch brehoch Atlantiku (http:/en.wikipedia.org/wiki/The-Two-Cultures).
Snow diagnostikoval priepasť medzi vedcami (scienses – prírodné a technické vedy) a humanitnou inteligenciou (humanities), ktorá bola nielen prekážkou vo vedeckom pokroku, ale dokonca predstavovala a predstavuje hrozbu prežitia západnej civilizácie. Uviedol, že typické vládnuce triedy západných spoločností pozostávajú z absolventov humanitných disciplín a tieto kruhy sú neefektívne a veľmi zle vybavené na to, aby vedeli, čo veda ponúka na riešenie problémov spoločnosti. Prirovnal ich k luditom v anglickom textilnom priemysle, ktorí ničili stroje, mysliac si, že ony sú príčinou ich nezamestnanosti. Poukázal na kľúčové hrozby vyplývajúce z existencie jadrových zbraní a z rozdielov medzi bohatými a chudobnými štátmi i na zlyhanie humanitných vzdelancov pri hľadaní riešení, ktoré môžu ponúknuť prírodovedci a technici. Následne boli prezentované názory, že namiesto skutočných osobností sa z absolventov rôznych škôl vytvárajú tri kategórie: nekultivovaní vzdelanci (prírodovedci a technickí vedci), kultivovaní nevzdelanci (absolventi humanitného vzdelávania, umelci) a nekultivovaní nevzdelanci (určití administratívni pracovníci).
Dichotómia inteligencie
S rozvojom poznatkov prírodných a technických vied a s úsilím ich technického využitia vznikli technické odbory štúdia na stredných odborných školách a na univerzitách. Vznikli technické vysoké školy
a technické univerzity. Špecializácia výučby a výskumu sa rozšírila a prehĺbila, nastala dichotómia inteligencie – vznikli dva rozdielne druhy inteligencie: prírodovedná a technická na jednej strane a humanitná na strane druhej.
Existuje temer absolútna technická negramotnosť vačšiny ľudí z humanitných disciplín (Sarnovský, 2006). Pritom takzvaní intelektuáli z humanitných disciplín automaticky predpokladajú, že človek má byť vzdelaný v literatúre, dejinách a podobne, ale sami považujú za samozrejmé, že nevedia nič o prírodných a technických vedách. Napríklad basnik J. W. Goethe písal o „patológii experimentálnej fyziky“ alebo o „Newtonovej empiricko-mechanickej mučiarni“. Nemecká tradícia pod pojem vzdelania, a teda intelektuálov, zahŕňala len oblasť obmedzene na literatúru, históriu, kultúru a spoločenské náuky (Liessmann, 2010).
K ozrejmeniu tohto problému prispela diskusia na Západe iniciovaná britským fyzikom a prominentným novelistom Charlesom P. Snowom (1905 – 1980), študentom fyziky u Rutheforda, v jeho vplyvnej prednáške The Two Cultures, ktorú prezentoval v roku 1959 pred senátom Univerzity v Cambridge:
“For the sake of the intellectual life, for the sake of this country’s special danger, for the sake of the western society living precariously rich among the poor, for the sake of the poor who needn’t be poor there is intelligence in the world, it is obligatory for us and the Americans and the whole West to look at our educa(on with fresh eyes. The intellectual life of the whole of western society is increasingly being split into two polar groups… literary intellectuals at one pole – at the other scien(sts, and as the most representa(ve, the physical scien(sts. Between the two a gulf of incomprehension“.
Snow uviedol, že napríklad vedecká inteligencia nečítala Charlesa Dickensa a rovnako inteligencia z humanitných disciplín nebola oboznámená s technikou. Diagnostikoval priepasť medzi vedcami a humanitnou inteligenciou, ktorá bola nielen prekážkou vo vedeckom pokroku, ale dokonca predstavovala hrozbu prežitia západnej civilizácie. Uviedol, že typické vládnuce triedy západných spoločností pozostávajú z absolventov humanitných disciplín a tieto kruhy sú neefektívne a veľmi zle vybavené na to, aby vedeli, čo veda ponúka na riešenie problémov spoločnosti.
Snowove slová sa dotýkali desiatok debát o dvoch kultúrach a možnej tretej kultúre, ktorú Snow charakterizoval ako skupinu ne-vedcov, ktorí môžu preklenúť priepasť medzi obomi skupinami. Ak prvá skupina je za sociálnu reformu a pokrok pomocou vedy, techniky a priemyslu, potom humanitní vzdelanci sú podľa neho luddites (luditi bolo sociálne hnutie britského textilného priemyslu v 19. storočí, ktoré bojovalo proti pokrokovým zmenám vyvolaným priemyselnou revolúciou a ničili stroje). Tvrdil, že hlavnou prekážkou pokroku je pretrhnutie (breakdown) komunikácie medzi sciences and humanities (vedou a humanitnými disciplínami). Ako skúsený vedec a úspešný novelista bol jedným z najkompetentnejších vysloviť toto tvrdenie. Skonštatoval, že je rovnako dôležité, aby študenti humanitných disciplín ovládali druhý princíp termodynamiky, a študenti vedeckých smerov aby poznali diela Williama Shakespeara.
Výsledok snahy humanitnej inteligencie prekonať svoj handicap prírodovednej a technickej nevzdelanosti prezentoval nedávno vedecký riaditeľ Max Planckovho Ústavu plazmovej fyziky v Nemecku Angličan profesor A. Bradshaw konštatovaním: „…celá generácia osobností z humanitných disciplín, prinajmenšom v anglosaskom svete, sa snažila nasledovať radu Snowa, no zostali frustrovaní a rozčarovaní pri svojej snahe zvládnuť druhý princíp termodynamiky“ (Bradshaw, 2008).
Prezentované boli aj názory, že namiesto skutočných osobností sa z absolventov rôznych škôl začínajú vytvárať tri kategórie:
- nekultivovaní vzdelanci (prírodovedci a technici),
- kultivovaní nevzdelanci (absolventi humanitného vzdelávania, umelci) a
- nekultivovaní nevzdelanci (určití administratívni pracovníci).
Humanitné disciplíny neposkytujú humanitné vzdelanie typu ako požadoval Henry Newman či zakladateľ sekulárnej univerzity a sekulárneho gymnázia Humbold, ale v súlade so súčasnou optikou novej zbrane hromadného ničenia Frankfurtskej školy degenerácie a hlúposti, tzv. neomarxizmu, rozkladajúcu spoločnosť rôznymi úchylkami predostieranými ako ideológie.
V Prahe zabíjal študent z filozofickej fakulty. Najprv zabil svojho vlastného otca a potom ešte 15 spolužiakov. To je naozaj veľmi zlé vysvedčenie dnešného liberálneho systému výchovy a vzdelávania. A vôbec, to vysvedčenie sa týka celej dnešnej, po západnom liberalizme sa opičiacej spoločnosti. Prejav krízy hodnôt, strata úcty k životu v dnešných konzumom, bezduchou elektronizáciou a umelou inteligenciou dehumaniziovaných západných spoločnostiach. A v neposlednom rade je to kríza úcty k autoritám, keď na školách rastie agresivita, arogancia, neúctivosť a neprístojné správanie študentov, ktorí niekedy doslova terorizujú učiteľov. A to isté sa deje v našich rodinách, kde deti v tom najmiernejšom prejave aspoň kritizujú svojich rodičov za staromódnosť… Vidno, že sú úspešne huckané aktivistami z USA platených mimovládok, ktoré majú často charakter priam náboženských siekt. Tento jav pred viac ako tridsiatimi rokmi, teda za socializmu, ani v rodine, ani v školstve vôbec neexistoval. Medzi rodičmi a deťmi, medzi učiteľmi a žiakmi panovala prirodzená hierarchia s patričným prežívaním úcty a vážnosti, ale aj lásky a porozumenia.
Žiaľ, pokles autority mnohých učiteľov je dnes často oprávnený. Ako si možno vážiť napríklad takých, ako je profesorka Iveta Radičová, ktorej najlepší študenti píšu oslavné články o Banderovi?
Ďalším príkladom sú učitelia, režimoví aparátčici, ktorí vnucovali deťom nariadenia vyšinutých kovid fašistov.
Doc. Ján Dudáš, DrSc.