VOĽNÉ POKRAČOVANIE na tému : Hĺbková sondáž do duší falošných „DEMOKRATOV“ a „ochrancov práv“ – 1 (2. časť, na tému „3-ročná tŕnistá CESTA“)
Vráťme sa domov. Najprv s otázkou pre „úradníkov“, tentoraz tých „našich“
Nemalo by byť “psou” povinnosťou, „náplňou“ práce každého štátneho zamestnanca bez rozdielu, politika, prezidenta zvlášť – starať v prvom rade o svoju krajinu – a nie sa starať o vlastné záujmy, o vlastný imidž, presúšaním a pretŕčaním sa pred kamerami, vetrať šatník, nafocovaním sa ležmo na koberci, byť na titulkoch módnych časopisov, zbierať politické a vraj ľudsko-právne body upozorňovaním na nedostatky za vlastným chotárom?
A toť tuto doma – byť hluchí, slepí policajnej svojvôli, ohýbaniu práva, zneužívaním účelových, najmä kolúznych väzieb aj na bezdôvodné, nepreukázané zatváranie nepohodlných ľudí prichádzajúcich už aj o životy, nadužívaním a nedostatočným overením výpovedí kajúcnikov, vytváraním a fabulovaním skutkových podstát, ba už čoraz viac opúšťajúc a obracajúc na ruby zásadu prevencie neviny v prospech prevencie viny.
LEBO účel svätí prostriedky. Lebo, ak tí kajúcnici, logicky osobne motivovaní – onen účel sa splní. Hodí sa kosť verejnosti, ako v starom Ríme. Zatočí sa ako s kresťanmi. S (raňajším) hrmotom. I s burácaním davu. Ba už aj s krvou za nechtami.
A tie praktiky na slovenský spôsob – to je už prekračovanie Rubikonu. Toho z onoho spomínaného starého Ríma. Lebo ešte raz – účel svätí (použité mocenské) prostriedky. „Neprispôsobivého“ označkuje, verejne znemožní, pripraví o česť, najmä však o dôveru. V predvolebnom čase už aj s úmyslom vylúčiť ho z verejnej (volebnej) súťaže. Tak ako „ukážkovo“ chceli hodiť na krk „kantár“ tomu, čo irituje najviac.
Najnebezpečnejšiemu „neprispôsobivému“. Len jeden hlas (s malým h) chýbal. Ten od Romany Tabak. A bolo by „po voľbách“. Presne ako velil ÚČEL. Aby už nebolo o čom.
Koho bude už zaujímať, že by ho neskôr prepustili ako tých predtým? Kto sa doteraz pýtal na právnu (ne)zodpovednosť zodpovedných? Koho dnes zaujíma, že NIEKTO musí ten prečin proti ľudskosti zaplatiť, keď sa ten účel splnil?
Už dnes vieme že ich je vyše 20, ktorých musel „rehabilitovať“ Najvyšší alebo Ústavný súd. A ten v Štrasburgu, na ktorý treba počkať, lebo ten trvá dlhšie, ten bude ešte „drahší“. Pre toho „NIEKOHO“, teda aj pre Teba milý čitateľ, čo to zaplatíš. Neviditeľne. Zo spoločného..
A ešte jedno pripomenutie. Ešte vážnejšie.
Že tie väzobné podmienky, tie majú okrem „prevýchovnej“ funkcie, aj iný motív. Neľudský, ako nehumánne sú podmienky v tej väzbe. Podmienky, fyzické i psychické, pri ktorých pobyt v base samej je oproti pobytu vo väzbe – ako pobyt v hotelovom zariadení. Kto má pochybnosti o „stredovekej kultúre“ hygieny a stolovania – stačí mu oboznámiť sa so zverejnenou informáciou (už prepusteného) Rudolfa Kusého, bývalého starostu mestskej časti BA III. Lebo sa „neprispôsobil“ (on developerom…).
A otvoril by oči všetkým tým, ktorí nás poúčajú o slobode, demokracii a ľudských právach – iba 24 hodinový pobyt tam. Aby zistili, aby na vlastnej koži precítili ako vyzerá väzobný pobyt na Slovensku v 3.tisícročí s asociáciou na neľudský stredovek. S možnosťou predlžovať ho. Aj lepšie chápať doposiaľ nedošetrené a nevysvetlené okolnosti úmrtí generála Lučanského, advokáta Krivočenka, a ďalších.
To ICH/JU netrápi?
Aspoň tak ako JEJ starosť o osud aktivistu Navaľného v Rusku, ktorý si sťažoval na pobyt aj z dôvodu, že nemal prístup k informáciám, k tlači (to vážne nie je vtip..). A rovnako tak otierajúc si jazyk o spomínaného bieloruského „diktátora“ v spojení s ronením krokodílích sĺz ohľadom tamojšej aktivistky Cichanovskej.
Zatiaľ čo okolnosti smrti Lučanského, Krivočenka a ďalších – JU, čuduj sa svete – nezaujímali. Ani po nehoráznej lži Kolíkovej o „puknutej žilke“ v oku, ktorá, nevieme prečo si vyžiadala (v utajenom režime) viac ako hodinovú operáciu. Ani po prevalení informácie, ako Lučanského zviazali – neľudsky, ako nebezpečného multi-vraha – „na medveďa“ – a vyložili ho na vozík, z ktorého náhodou spadol. V nemocnici. Nie do piesku. Ani na trávu.
Už dnes – NIE mimochodom – vie niekto o právnych a mravných konzekvenciách tohto sadistického činu, a im podobným..? O do-vyšetrení príčin ich smrti ani nehovoriac.
TOTO nikoho na Slovensku netrápi?
Rovnako ako osud slovenského občana (Jozefa Chovanca) , ktorého – doslovne v priamom prenose – pripravili o život v na letisku v Belgicku. Ba ešte aj pritom hajlujúc. Policajtkou. Nie okoloidúcim „extrémistom“.
Takže ešte raz – prečo ju primárne trápi ruský občan v zahraničí, ku ktorému sa vraj neľudsky správajú – a nie primárne ten, koho pripravili v zahraničí o život..? Domnelá vražda a okolnosti jej spáchania by ju mal trápiť nielen ľudsky, mravne, ale aj obligatórne, z titulu štátneho mandátu, z postavenia najvyššieho ústavného činiteľa na Slovensku. Ba i s osobitnou (prezidentskou) pôsobnosťou k zahraničiu.
Prečo tam mlčí? Prečo je doposiaľ ticho – ako voš pod chrastou. Veľmi dlhú dobu. Lebo ide (len) o slovenského občana..? Lebo z toho nejdú žiadne zahraničné ocenenia?
Ako sa preto dá tejto „politickej figúre“ v reálnom živote veriť?
Najmä ak prelieva tie krokodílie slzy premyslene. Verejne. Lebo tá ozajstne myslená a aj uskutočnená pomoc by prospela ľuďom tejto „KRAJINY (ktorej nerozumie“) viac, ako to „citlivé“ farizejské vyplakávanie pred kamerami nad sekundárnymi problémami tohto štátu. Pred teplárňou zvlášť. Ako to vyplakávanie nad toľkou nenávisťou, nad toľkým extrémizmom (fašizmom) TU u nás, na Slovensku. Zatiaľ čo nevidí a nepočuje do neba volajúce fašistické prejavy (už otvorene glorifikujúce Banderu a jeho hrdlorezov) už nielen z extrémistických skupín (Pravý sektor, Azov a pod.), ale už priamo z najvyšších štátnych miest.
Aj s bodkou na „i“. Verejným – demonštratívnym prevolávaním „Sláva Ukrajine“, vediac, musiac, teda majúc vedieť, že ide o mobilizujúci pozdrav „banderovcov“, spriaznených s nacistami, evokujúci fašistické postoje tých, ktorí sa neslávne zapísali do dejín. Nielen tých „ukrajinsko-poľských“, ale aj našich slovenských. Zato pozdrav „Na stráž“ (ktorý historicky tiež, ako na UA, vychádzal z inej národnej premisy – u nás ako pozdrav členov „občianskeho združenia“ Sokol) je už pre ňu a jej suitu aktivistov – „ľudáckym“ prejavom, s fašistickým podtextom.
LEBO legitimizovať „Sláva Ukrajine“ verejne – to je už je povážlivé, nerešpektujúce históriu, jej povojnový odkaz. Zato je ústretové voči víťazom, ktorí píšu dejiny – tie dnešné. Ústretové tým, ktorí sa vedia zavďačiť, oceniť, a pridať ďalšie k tým, ktoré sa za ten krátky čas vo funkcii nedajú už ani spočítať.
A predsa len, jedno ocenenie, to najpríznačnejšie pre ňu, jej ešte chýba. Odtiaľto, od suveréna štátnej moci – od občanov Slovenska, ktorým slúži, presnejšie, ktorým by mala slúžiť. Nečestné vyznamenanie, „kríž DVOJAKÉHO METRA“, s udelením príznačnej sošky Artemis, mýtickej ženy 2 tvárí.
S odôvodnením príkladného uplatňovania farizejskej dvojakej morálky, dvojakého posudzovania a hodnotenia toho samého, dvojakého prístupu k riešeniu problémov – ak ide o zahraničie a tu doma. A tu doma, ak ide o záujmy blízke jej rodnej strane – PS a záujmy tých stojacich na „nesprávnej strane dejín..“
Nevidiac, neuprednostňujúc reálne problémy ľudí, ale marginalizované, zástupné problémy malej, úzkej, zato časti poriadne ukričanej skupiny LGBTI. Nevidiac skutočné príčiny problémov. Tých, ktoré trápia drvivú väčšinu národa. Problémy, do ktorých nás dostala za ostatné 3 roky odborne i mentálne politická a stranícka spodina.
LEBO v reálnom živote, v tom, ktorom MY žijeme (musíme žiť) sme denno-denne vystavený odvracaniu pozornosti od skutočných, práve prežívaných problémov. Preciťovaných priamo na vlastnej koži.
A to spôsobom navlas rovnakým, ako sme boli roky rokúce nútení počúvať o korupcii Fica, alias o „kole“ na Vazovovej, zatiaľ čo až 100 miliónové úplatky za Dzrindovej vlády (Malchárek a spol.) v Gorila-gate sa zametali pod koberec. O tých súčasno-doterajšia politická „elita“ a najmä tie „investigatívne“ média, ktoré nám manipulatívne riadia životy obzvlášť pred voľbami cudne mlčia. A pri oživenom „modrom fénixovi“ zvlášť.
A tak to tu máme znova. Ako pod kopirákom. To samé. S rovnakým slovníkom do-nekonečné predhadzovanie ľuďom čo bolo. A vraj čo nechceme, aby bolo. Aby prišlo. Seba pravdaže vynímajúc..
A pritom sme svedkami nehorázneho farizejského mlčania a obchádzania toho kľúčového, podstatného – hodnotenia 3 uplynulých rokov. Tých vyše 3 rokov – o ktorých dnes, v predvolebnom čase treba hovoriť denne. O výsledkoch vlády odborne, profesijne neschopných figúr, ktoré priviedli štát a ľudí v ňom, teda nás – na mizinu.
Zdôrazniac, že tým, že tieto (odborne aj mravne) poddimenzované figúry – štát a teda nás občanov pripravili o väčšie hodnoty – ako tí, na ktorých ukazujú prstom. Áno, títo čoby „ctihodne“ vystupujúci a fungujúci ako biele goliere – v súbehu s nadštandardne platenými poturčencami v médiách. Tých najhlasnejších, „mainstreamových“, ktoré sú prakticky v zahraničných rukách.
A nevidí a (nechce) to vidieť a počuť – ba naopak, ešte im drukuje – iba tá hlasná hŕstka dobre platených, najmä mladých zapálených aktivistov v tzv. neziskovkách a dobre, komfortne si žijúca vrstva ľudí, najmä v BA.
A to najpodstatnejšie, čo v tomto vedomom zahmlievaní a odkláňaní témy od podstaty uniká je to, že táto neschopná klika má ešte toľko drzosti – uchádzať sa o mandát v ďalšom volebnom období. A nielen TO, ale nemajú už ani len toľko cti, aby sa ľuďom ospravedlnili. Za rozvrátený štát, za rozvrátené verejné financie, vytvoreným dlhom s podielom na HDP, ktorý by zakladal povinnosť požiadať o dôveru vlády, ak by ju mala. Z moci zákona.
Nehovoriac o ľudskom rozmere. Ekonomickom, etickom, mravnom. O nedôstojnom bytí väčšiny obyvateľstva. O strate našej bezpečnosti. O zbytočnej strate životov (tých 20 tisíc nad-úmrtí podľa odbornej štúdie) a zdravia, najmä v čase, ktorý ešte len (po vakcinácií) príde.
Nehovoriac už o tých tisícoch, čo sa nedožili nevyhnutnej lekárskej starostlivosti z titulu odložených operácií, náhlych kolapsov. O tých, ktorí stratili zdravie, ktoré nejde merať „fyzicky“, zdravie duševné..
A už vôbec nehovoriac o totálnom rozvrate a likvidácií dôvery v štát a v jeho inštitúcie. Dôvery, ktorá je najvýznamnejším spojivom medzi občanmi a štátom. O rozvrátení medziľudských vzťahov na občianskej úrovni. O rozvrátení chodu a straty dôvery v orgány trestného konania na štátnej úrovni, tých „špeciálnych“ zvlášť.
A títo farizeji si na dupľovanú drzovku – len vymeniac doterajšie stranícke maskáče za iné – spôsobom ako keď sa odhodí špinavé prádlo a vymení za nové – si ešte trúfajú prísť s novými sľubmi, verejne deklarovať nové riešenia, novú budúcnosť. Len s málo obmenenou rétorikou, akú sme tu už nedávno mali. Vtedy so straníckym krytím „ZA ĽUDÍ“. Tentokrát s iným straníckym štítom : „POĎME SLÚŽIŤ ĽUĎOM…“ (!!!).
Akoby sme boli bezprizorná, bezcitná a beztvará masa oviec, čo stratila pamäť, rozum a cit pre chápanie odžitých udalostí a potrieb pre dôstojný a bezpečný život. Nehanebne dúfajúc, že sa nájde ešte veľa pešiakov, ktorým ešte neprišlo, že (krížová) cesta, ktorou sme za ostatné vyše 3 roky prešli je nielen tŕnistá, ale aj slepá.
A to je už stav, kedy v dôsledku totálnej profesionálnej neschopnosti, strácania morálky a bezbrehého zneužívania moci končí tolerancia a všetok rešpekt k tejto „stratenej (vládnej) generácií“. Stratenej v čase, ktorý velí vymeniť celý „mobiliár“ v dome.
A keďže národ v ňom vymeniť nejde, je rozhodnuté. Už to treba len formalizovať v čase, na ktorý čaká spravodlivá história.
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz
** súvisiace články