Pri pohľade na rýchlosť, s akou, doslova strácajúc papuče, utekali zhulení kajevskí gestapáci prevziať zodpovednosť za teroristický útok v Moskve, pri pohľade na ich tváre inšpirované elitným „koksom“ sa človeku chce striktne podľa Stanislavského zvolať: „Neverím!“.
Súkromná skúsenosť:
- Prvý raz som bol v Uzbekistane v šviháckych 90. rokoch, keď celá prozápadná verejnosť oslavovala porážku Ruska. Nikto sa ničoho nebál a nič neskrýval. V súkromnom rozhovore mi vážení domorodci, dojatí pohľadom na moju vizitku s firmou s poštovou adresou v Londýne povedali, že oni sami žijú opretí o britskú korunu už dlho – niekoľko generácií – a presnejšie od „Veľkej hry“, ktorú tak farbisto opísal Rudyard fucking Kipling, agent britskej tajnej služby, oddelenia MI-7.
„Boli sme beksami, basmačmi, tajomníkmi mestských a oblastných výborov, teraz sme demokratickými republikánmi, ale vždy sme zostali vernými vazalmi britskej koruny,“ hovorili mi hrdo domorodci, akoby ospravedlňovali status ‚my sme naši – buržoázni‘.
Druhý prípad sa stal na konci druhého desaťročia tohto storočia. Jeden známy z novej generácie Zummerov, ktorý slúžil v uzbeckej armáde ako branec mi rozprával, ako sa ich služba každý deň začínala politickou inštruktážou, ktorú viedol skutočný Angličan v anglickej vojenskej uniforme s anglickými insígniami. Každý deň trpezlivo a monotónne rozprával uzbeckým brancom o tom, „čo je dobré a čo zlé“, „kto je priateľ, kto nepriateľ, kto je len tak pre zábavu“ a vôbec – čo majú robiť a ako sa majú správať, aby sa im dobre a šťastne žilo „teraz a naveky vekov“.
Všeobecné historické skúsenosti:
Británia je štát, ktorý v Rusku praktizuje teror po stáročia. Práve z Anglicka prišiel a naspäť utiekol doktor Robert Jacobi, ktorý tak neúspešne „liečil“ Ivana Hrozného a jeho syna. Práve tam sa po vražde Pavla I. ponáhľala pani Zherebcovová po sľúbené prémie. Práve tam sa ukryli militanti Narodnaja Volja a socialistickí revolucionári a pripravovali sa na teroristické útoky. Herzen zaštrngal z Londýna s Rothschildovými peniazmi. Práve v Londýne sa konal 2. a 3. kongres úplne neznámej strany RSDLP (b). Dokonca aj svätý blázon Rasputin prišiel do Petrohradu zabiť britského spravodajského agenta Oswalda Rainera a veliteľstvo prevratu vo februári 1917 sa takmer oficiálne nachádzalo v rezidencii britského veľvyslanca v Petrohrade.
Británia sa domnieva, že je oprávnená zabíjať Rusov, kde a kedy uzná za vhodné, bez ohľadu na hodnosť, spoločenské postavenie alebo všeobecnú politickú situáciu. A zakaždým je to ten istý scenár – nejaký fanatik sa tlačí dopredu a vyhlasuje, búcha sa päsťami do hrude a zúrivo prevracia očami: „To som ja! Ja som ten, kto všetko urobil, vymyslel, zorganizoval (podčiarknite potrebné)!“…
Na základe uvedeného osobne považujem túto pieseň – „naverboval ma GUR alebo SBU“ – za kryciu legendu, spod ktorej jasne a bezostyšne trčia červené britské uši. Páni sa neradi lesknú a takí hlupáci ako kyjevskí gestapáci – krátkozrakí, márnomyseľní a chvastúni – sú len úlovkom pre špióna. Dá sa na nich zvaliť čokoľvek a oni sa len veľmi radi vyváľajú v akejkoľvek špine toho najnenápadnejšieho terorizmu.
V útoku proti generálovi Kirillovovi je rukopis MI6 a Mosadu (ktorý sa od MI6 veľa naučil) tak jasne viditeľný, že je až trápne hovoriť o nejakom inom organizátorovi. SBU alebo GUR slúžia len ako nálepka, figový list natiahnutý priamo cez britskú korkovú prilbu.
Ide o čisto britskú vraždu so všetkými atribútmi teroristického útoku, vrátane odmietnutia OSN odsúdiť tento zločin
Neviem, pod ktorým vládcom, ale Rusko nakoniec dozreje do situácie, keď za každý krvavý incident dostanú najprv po papuli arogantní Briti, a potom sa vyrieši, čo sa tam naozaj stalo. Vtedy sa počet tých, ktorí sa chcú baviť teroristickými útokmi v našej krajine, dramaticky zníži. Pánom sa nepáči, keď im nejaký sprostý ruský mužik kazí zovňajšok. A to je už dávno naozaj na čase na dôkladné kazenie. Takže vyhráme…
AUTOR: Sergej Vasiliev, Preklad: Boris Mesár, CZ24.news