Je známe, že genéza systému určuje jeho fungovanie a systémotvorné prvky. Genézou neo / hyperburžoázie bola globalizácia a to, čo C. Lash nazval “vzbura elít”; tá podmienila financializáciu a globalizáciu kapitálu rovnako ako ona ich.
Kým od prvej svetovej vojny a Októbrovej revolúcie sa rozvíjala “vzbura radových vrstiev”, ktorá súvisela s dominanciou výrobného kapitálu nad bankovým (priemyselného nad finančným), od 70. rokov 20. storočia sa situácia menila a v 80. rokoch 20. storočia prešli vyššie vrstvy do útoku (“thatcherizmus”, “reaganomika”).
Začína sa globálne prerozdeľovanie v prospech vyšších tried a jeho obeťami sa stávajú tie skupiny obyvateľstva, ktoré v rokoch 1945 – 1975 veľa získali – Stredná vrstva a vyššia robotnícka trieda.
Úder im, ako aj časti “starej” buržoázie, bol zasadený z úrovne, na ktorej nikdy nehrali a proti ktorej nemali zbrane – z nadnárodnej, nadštátnej, globálnej úrovne. Nie náhodou C. Lash osobitne zdôraznil, že vzostup nových elít, spojený s odnárodňovaním podnikania, kde ostávajú len povinnosti voči svojmu šéfovi (bez ohľadu na to, v akej krajine žije) a svojej vrstve (nie svojej krajine), úzko súvisí s celosvetovým úpadkom, resp. oslabovaním strednej vrstvy.
“Stredná vrstva“, ako pripomína Walter Russell Mead vo svojej štúdii o úpadku amerického impéria Mortal Splendor, “sa neobjavuje zo vzduchu. Jej sila a počet “závisia od všeobecného blahobytu domácej ekonomiky” a v krajinách, kde “sa bohatstvo sústreďuje v rukách malej oligarchie a zvyšok obyvateľstva je zúfalo chudobný, môže stredná vrstva rásť len v obmedzenej miere… (nikdy) sa nevyhne svojej pôvodnej úlohe služobníka oligarchie”. Žiaľ, tento opis sa v súčasnosti vzťahuje na rastúci zoznam krajín, v ktorých čoraz väčší “podiel vlastného národného produktu pripadá zahraničným investorom alebo veriteľom”. Podobný osud možno čaká aj Spojené štáty americké.” – Christopher Lash
Nové elity – korporátne administratívy, manipulátori informácií, veľkopodnikatelia v luxusnom, módnom a turistickom priemysle (kontrola nad distribúciou a cirkuláciou kapitálu, nad médiami a riadenie luxusnej spotreby sa stávajú dôležitejšími ako výroba) a tí, ktorých R. Reich nazval “znakovými analytikmi”, sú oveľa kozmopolitnejší ako klasická buržoázia.
V 80. rokoch sa stredná vrstva rozdelila na oveľa väčšiu a oveľa menšiu časť. Tou menšou časťou je hyperburžoázia, ktorá sa stala smrteľnou hrozbou pre túto vrstvu a pre tých, ktorých ten istý R. Reich kedysi nazval “robotníkmi rutinnej práce” a “personálom služieb”. Keďže v podmienkach financializácie a globalizácie sa horná časť kaptriedy objektívne zväčšuje v dôsledku vstupu funkčných segmentov do nej, znamená to, po prvé, že stred sa musí zmenšiť; po druhé, že horná, kvalifikovaná časť robotníckej triedy musí stratiť časť svojich príjmov.
Ak teda NVT (nová vyššia trieda) stojí proti tradičnej buržoázii ako nový segment tej istej triedy, potom pre “stred” a pracujúcich je to nový vykorisťovateľ, nový pretendent na ich príjmy, ktorý na rozdiel od klasickej buržoázie, najmä tej spojenej so štátom, nezdieľa ich hodnoty (rodinné hodnoty, vlastenectvo).
Odrezanie od sociálneho koláča je zabezpečené dvoma spôsobmi
Po prvé, priamym, t. j. absolútnym znížením príjmov dolnej polovice (resp. dolných dvoch tretín) spoločnosti.
Po druhé, oveľa rýchlejším a výraznejším rastom príjmov hornej časti v porovnaní s dolnou.
V októbri 2006 uverejnil britský časopis The Economist (súčasť Rothschildovho zoskupenia) článok s objavným názvom “Superbohatí: stále s nami”. Citoval sériu článkov “Triedny boj”, ktoré vyšli v New York Times, a uvádzal nasledujúce údaje. V rokoch 1990 až 2004 sa dolným 90 percentám amerických domácností zvýšil príjem v priemere o 2 percentá (treba si uvedomiť rastúce ceny, dane atď.), zatiaľ čo horným 10 percentám sa zvýšil príjem o 57 percent, horným 0,1 percenta o 85 percent a horným 0,01 percenta o 112 percent. Pre USA existujú aj iné odhady: od 70. rokov 20. storočia príjmy dolných 25 – 30 % rodín relatívne klesli v porovnaní s rýchlym rastom príjmov horných 25 – 30 %. Je to hra s nulovým súčtom: ak sa niekomu zvýšia, niekomu inému sa znížia. Niečo podobné sa deje na Západe ako celku.
Napríklad v Spojenom kráľovstve, kde v rokoch 1990 až 2006, kým maloobchodné ceny vzrástli o 60 %, bohatstvo superbohatých vzrástlo o 500 – 600 %. Mimoriadne rýchle bohatnutie je ďalšou črtou novoburžoázie. Nové elity, najmä trieda špecialistov, zároveň nemajú skutočný materiálny základ svojej existencie a cítia to “zároveň arogantne a neisto, pozerajú sa na masy so zmesou opovrhnutia a obáv”. Odtiaľ pramení taká charakteristická črta hyperburžoázie, akou je sociálny darvinizmus, triedna nenávisť voči nižším vrstvám a politika novoburžoázie, voči ktorej častejšie ako voči iným nie je nič iné ako najreálnejší sociálny, triedny boj. V žiadnom prípade si netreba myslieť, že vznik novoburžoázie mení Systém alebo znamená jeho kvalitatívnu reštrukturalizáciu – v žiadnom prípade. Navyše, byť na vrchole svetovej kaptriedy znamená prispôsobiť sa jej. Duclos má pravdu: adaptácia potrebná na vstup do hyperburžoázie vylučuje rozsiahlu reštrukturalizáciu klasických elít – zmena “kultúrneho kapitálu” potrebná na ich serióznu obnovu je príliš nákladná a, dodal by som, hrozí vážnymi sociálnymi otrasmi. Preto horné 2 % ostali tam, kde boli, ale mali nové funkčné teleso, novú vrstvu medzi nimi a hlavnou masou obyvateľstva, vrstvu oveľa tenšiu ako “stredná trieda” “zlatých tridsiatych rokov” 1945 – 1975.
Hoci je hyperburžoázia formálne “zahniezdená” vo svojich krajinách, v zásade sa orientuje na nadnárodnú úroveň a je pripravená kedykoľvek ohroziť svoje národné záujmy. Úpadok USA, Francúzska, respektíve Ruskej federácie americkú, francúzsku alebo ruskú neoburžoáziu veľmi netrápi. Veľmi dobre to ukázala A. Wagnerová vo svojej práci “Nové elity mondializácie” (Paríž, 1998) na príklade Francúzska. Po analýze medzinárodných (globalistických) enkláv vo všetkých priemyselne rozvinutých krajinách konštatovala, že úspechy na nadnárodnej úrovni sa stávajú hlavným faktorom úspechu finančníkov, úradníkov a “ikonických analytikov” na národnej úrovni (klasickým francúzskym príkladom je Macron). Solidarita triednych záujmov na globálnej úrovni dominuje nad národno-štátnymi záujmami, globálno-kozmopolitná identita (ktorá sa môže rozriediť inými identitami, napríklad homosexuálnou) nad národnou identitou. Nadnárodný (alebo skôr mimo-) národný životný štýl odlišuje novoburžoáziu v ich krajinách od priemerného Američana, Francúza, Angličana atď. v ich zvykoch, mravoch, vkuse a najmä v ich mieste v spoločenskej deľbe práce. A čo je najdôležitejšie, podľa miesta v spoločenskej deľbe práce.
“Práve robotnícka trieda a nižšia stredná trieda lipnú na úplnej rodine ako zdroji rovnováhy v rozbúrenom svete, neuznávajú experimenty s “alternatívnymi životnými štýlmi” a sú ďaleko od bezvýhradného prijatia programu afirmatívnej akcie a iných podnikov sociálneho inžinierstva veľkého rozsahu. Majú silnejšie vyvinutý zmysel pre hranice ako tí, ktorí sú nad nimi. Chápu, tak ako tí nad nimi nie, že existujú prirodzené hranice ľudskej kontroly nad priebehom spoločenského vývoja, nad prírodou a telom, nad tragickými začiatkami v ľudskom živote a dejinách. Zatiaľ čo mladí profesionáli sa podriaďujú najprísnejšiemu režimu cvičenia a diétnych predpisov, ktoré sú vymyslené na to, aby získali odklad smrti – aby sa udržali v stave večnej mladosti, večne príťažliví a vhodní na nové manželstvá.” – Christopher Lash
V samotných krajinách sa cudzinci (medzinárodní úradníci, zamestnanci nadnárodných spoločností) rýchlo dostávajú medzi elitu, hoci vo Francúzsku popri kozmopolitných kluboch ako Rotary stále existujú kluby ako Jockey club, do ktorých cudzinci nemajú vstup povolený. Wagnerová poznamenala, že jedným z cieľov nových elít vo Francúzsku je zmeniť francúzsku mentalitu. V tomto smere pôsobia ako aktívni “kováči” bez tváre globálneho matrixu a určité výsledky sa už dosiahli. Dobre to dokazujú najmä práce Sh. Zanda Súmrak dejín (2015), venovaná koncu francúzskeho národného románu, a Koniec francúzskeho intelektuála. Od Zolu po Houellebecqa” (2016).
Smerovanie k odnárodňovaniu kultúry a histórie je evidentné nielen vo Francúzsku, problém je ešte akútnejší v Nemecku a mnohé takéto pokusy sú aj v Ruskej federácii. Neoburžoázia sa snaží prepísať dejiny tak, aby v nich minimalizovala prítomnosť národa a štátu. V tomto ohľade je protiruská hystéria na Západe podnecovaná niekoľkými motívmi – geopolitickými a civilizačnými, namierenými proti ruskej kultúre a štátnosti, a triednymi, neuburžujmi, ktorých cieľom je štát a kultúra ako taká. Pred nami je jednota triedy a civilizácie, nie je prekvapujúce, že parazitická neoburžoázia Ruskej federácie aktívne podporuje triedne blízke “globálne” všetky finančné a informačné sily v snahe potlačiť “miestnych”, t. j. predovšetkým Rusov. Ruská otázka tak získava triedny rozmer a nie je len etnokultúrna.
Andrej Fursov, Armádny magazín sk
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz