Ako už bolo predoslané – po skončení 1. svetovej vojny v rámci širšieho versaillského systému bolo uzavretých 6 zmlúv, medzi ktoré patrila aj Trianonská mierová zmluva z roku 1920, ktorou boli potvrdené hranice Maďarska s novovzniknutými štátmi vrátane Československa. A ktorá mala z cieľ vysporiadať sa na národnej (maďarskej a slovenskej) úrovni s predchádzajúcou minulosťou. Na slovenskej strane bola do právneho poriadku vtedajšieho Československa bola inkorporovaná pod č. 102/1922 Sb.
Nemajúc na tento účel ambíciu riešiť pretrvávajúcu neuralgiu príčin nedokonaného dejinného zmierenia medzi oboma národmi, historických krívd – zámerom doslovu k téme je iba nadviazať na príčinný problém pretrvávajúceho a v istom zmysle aj eskalujúceho napätia, ktoré je (ideovým) zdrojom vášní v praktickom živote.
Lebo nie je dobré ani správne ich podceňovať, nevidieť, a už vôbec ich tolerovať ako niečo, čo vyrieši čas. Vediac, že ide o vážnejší a vo svojich dôsledkoch nebezpečný fenomén, ktorý práve časom naberá na účinkoch. A ktorý je preto potrebné eliminovať na pragmatickej úrovni. V občianskom rámci, ktorý je koncovým zdrojom napätia v mnohostrannom spektre života ľudí, žijúcich na území, ktorého štátna a právna jurisdikcia vzišla z uznanej Trianonskej zmluvy. Zdrojom, ktorého výsledkom je podnecovanie a vyvolávanie národnostných vášní ktorý ako história potvrdila už mnohokrát, nie je náhodná.• či si myslíte, že je náhoda, že anonymný diskutér – vo význame smerodajnej referenčnej vzorky zmýšľania veľkej časti maďarského etnika, žijúceho na Slovensku – dnes len tak z roztopaše uvedie verejne, že Slováci pred spomínanými 100 rokmi ukradli Maďarom „ich“ územie?
- či si myslíte, že je náhoda, že Orbán sa demonštratívne ukazuje na verejnosti so šálom na krku, na ktorom je zobrazená mapa VEĽKÉHO UHORSKA, ktoré siaha k poľským hraniciam a zahŕňa o. i. aj územie Slovenska..?
- či si myslíte, že je náhoda, že v Dunajskej Strede, na futbalovom štadióne, na mieste sústredeného zhromaždenia tisícov namotivovaných fanúšikov sa na pozadí transparentov s provokačným obsahom, cielene evokujúcu iredentu, „unisono“ z plného hrdla spieva maďarská hymna..?
- či si myslíte, že je náhoda, že sa v maďarskej TV na pozadí hranej hymny celkom náhodou zviditeľňuje bratislavský hrad..?
- či je náhodné financovanie obnovy pamätihodností, ktorých účelom je cez príslušné dobové osobnosti asociovať spomienky na Trianon aj na území Slovenska..? A pripomínať si ich oslavami, s neprehliadnuteľnou účasťou najvyšších maďarských štátnych predstaviteľov..?
LEBO toto je onen príčinný fenomén v pozícií spočívajúceho „spiaceho očka“ , majúci rovnakého spoločného, nebezpečného menovateľa – „nároky na historické územia“, ako živený potenciálny zdroj nespokojnosti, napätia, neznášanlivosti a „mentálneho“ udržovania šovinistických nálad v mysliach národa v každom čase a na každom mieste.
A toto všetko začína na najnebezpečnejšom mieste, v predškolských a školských zariadeniach na slovenskom juhu. Na slovenskom území s ignorovaním tej najelementárnejšej a najnevyhnutnejšej možnosti a potreby – umožniť rodičom prihlásiť deti do slovenskej školy. A zabrániť vytesňovaniu možnosti ich výučby z domovských obcí do okolitých, niekedy aj desiatky KM vzdialených obcí. Neskutočne. Neakceptovateľne. A paradoxne – v opačnom garde, v akom tento zdroj národnostných konfrontácií už z histórie poznáme. Z dôb Apponiyho školských zákonov (nesúce meno uhorského ministra kultúry a školstva), a od nich sa odvíjajúcej násilnej maďarizácie slovenského obyvateľstva, žijúceho na území dnešného Slovenska.
Poukazujúc pritom na to, že nimi to vo význame regulačného právneho rámca nekončilo. Naopak, na tento účel boli využívané štátne mocenské prostriedky a uplatňované účelové násilné spôsoby presadzovania používania maďarského jazyka v školách, vo verejných inštitúciách i súkromných zariadeniach, všeobecne pri všetkých dôležitých životných úkonoch.
V tomto kontexte je treba mať na zreteli (protichodný) rozdiel od dnešného stavu, kde nielenže nedochádza z moci úradnej k „poslovenčovaniu“ maďarského etnika na slovenskom území, ale paradoxne, v principiálnom zmysle ide o pokračovanie praxe presadzovania maďarského jazyka na školách spôsobom sui generis. Dnes len inými (neférovými) praktikami miestnej a regionálnej samosprávy.
Ale čo je „na konci dňa“ vo vzťahu k prístupu k historickým anomáliám najhoršie, nie náhodou sa tento atribút generujúci nebezpečné konflikty vo svete prenáša z generácie na generáciu, na ďalšie pokolenia.
A to je oná názorná, preukazná hrozba pre pokojné a bezpečné spolužitie národov a národností vo svete, ktorú nejde prejsť iba mlčaním. Driemajúcim tichom s tlejúco pahrebou pod povrchom. Rovnako ako vo svete, s potrebou ich neprehliadania aj v slovenských pomeroch. A Trianon a živenie odporu k záverom, týkajúcim sa povojnového usporiadania po zániku Rakúska-Uhorska, je toho najprekérnejším dôkazom..
PRETO je tak potrebné hovoriť a konať. A netváriť sa, že na občianskej úrovni sa „nás“ to netýka, že na štátnej úrovni všetko je v poriadku. Lebo na tomto úseku je uvedená agenda v dlhodobom neporiadku. Lebo to nie je len vecou dotknutých rodičov a ich detí. Ani (iba) vecou ľudí, ktorí na túto diskrepanciu dlhodobo poukazujú. Lebo je to výslovne a výlučne vecou štátu a jeho orgánov vytvoriť na Slovensku tým najprirodzenejším spôsobom predpoklady, podmienky a regulačné požiadavky na dostupné vyučovanie slovenských detí na slovenskom území. Na každom (potrebnom) mieste a v každom čase.
A nezbavovať sa tejto (štátnej) povinnosti odvádzaním pozornosti od riešenia s poukazom na iné potreby. A už vôbec nie odvolávaním sa na výlučnú pôsobnosť miestnej a regionálnej samosprávy v tejto oblasti.
Lebo tam ten problém v novom, dobovom prostredí a čase začína. A na verejných zhromaždeniach rôzneho charakteru – nenáhodne vyvolávajúcich národnostné trenice a eskalujúcich častokrát už bezbreho národné vášne už nielen v deklaračnej rovine – končí.
Capito pán Drucker?