S podtitulkom: Takto sa to v „slobodnom, demokratickom a humánnom svete“ robí, do psej matere...
Najprv pripomeňme východiskovú myšlienku z už verejne oznámenej žalobnej výzvy.
Ani v druhej svetovej vojne sme nezažili, aby boli bombardované nemocnice, aby boli obkľúčené mestá, aby boli odpojené od elektriny, aby boli cielene zabíjaní civilisti.“
Aby sme osviežili pamäť samozvanému „demokratovi, historikovi“. Aby vyšiel na verejnosť ako česť a zákon káže. Lebo stiahnuť chvost už dnes nestačí…
S dnešnou domácou úlohou odkryť nevediacim a pripomenúť pamätníkom – metódy, spôsoby a dôsledky tej „inakostnej“ (zabudnutej) strašnej, beštiálne vedenej vojny svetovým učiteľom a žandárom v jednej osobe. Vojny nemajúcou nič spoločné s civilizovaným spôsobom riešenia sporov, ako nám ich dobová propaganda podhadzuje dnes na stôl.
Majúc na mysli hrubé nedodržiavanie elementárnych zásad vojnového práva a v jeho rámci nedovoleného používania prostriedkov a metód vedenia vojny. S animozitami páchaných zverstiev, hrôz, pri ktorej blednú aj médiami tak výdatne a tak emocionálne pretriasané správy z UA. Správ, u ktorých – na rozdiel od tých starostlivo tabuizovaných – dodnes nie je v mnohých prípadoch preukázané, kto je za ne skutočne zodpovedný.
Správ, pri ktorých však dnešná mediálna propaganda už vinníka pozná. A výdatne dlhodobo aj verejne súdi. Aj s podprahovým negatívnym účinkom u ľudí, ktorí nepoznajú vyvážené verejné spravodajstvo ani v tej zúženej miere, v akej je pripustené v tom vzhliadanom západnom svete.
V tomto zmysle je potrebné – v záujme spomínanej požiadavky pripomenúť správy, u ktorých tento nedostatok nechýba. Preukaznosť ľudskej beštiality páchanej na nevinných ľuďoch, ktorú neviem prečo, či už z neznalosti a či z iných dôvodov nevzal pri svojom emotívnom vystúpení do úvahy vtedajší predseda vlády, hodnotiac vojnové udalosti, ktoré sa udiali od 2.svetovej vojny.
Berúc do úvahy vojnové správanie amerických vojakov vo Vietname. Krvavé a zbesilé – ktorý vyvoláva hrôzu ešte aj po rokoch. V kontexte jeho prejavu pripomínam, že ide o udalosti, ktoré sa udiali vyše 20 rokov – po ním spomínanej 2.svetovej…
Napokon posúďte sami …
I.
Písal sa 16. marec roka 1968, ktorý vošiel do dejín ako masakra v MY LAI. Deň na ktorý nemôžu zabudnúť nielen vo Vietname, ale na ktoré nemôže nikdy zabudnúť svetové spoločenstvo. Ako memento, ktoré sa už nemôže, nesmie nikdy opakovať. Ako odkaz pre ľudí celého sveta, ktorí nesmú nikdy stratiť zo zreteľa, že sú za každých okolností v prvom rade ĽUDIA. A nie HERCI na špagáte.
Najprv k tomu alarmujúce „suché“ fakty a následne nezabudnuteľné okolnosti.
V tento deň do osady My Lai, nemajúcej z vojenského hľadiska žiadny strategický význam vtrhli americkí vojaci z roty tzv. Charlieho Company a bezcitne vyvraždili prakticky celú dedinu – 504 nebojaschopných starcov, žien a detí. Z toho 182 žien a 173 detí. Pod veliteľským heslom:
- „Keď je to dom, zapáľte ho. Keď je to studňa, otrávte ju. Keď to žije, zabite to!“
Vyvraždili nie z vlastnej vôle pešiakov, ba ani s „požehnaním“ nadriadených – ale na ich úmyselne vydaný priamy rozkaz
A rovnako na vojenský rozkaz – seržant Ronald L. Haeberle ten ĽUDSKÝ BITÚNOK mal za úlohu dokonca nafotiť (fotodokumentácia sa totiž zvykla robiť pre tzv. Body Count – spočítanie zabitých nepriateľov, podľa čoho velenie vyhodnocovalo úspech jednotlivých vojenských operácií).
A aj tak učinil. Autenticky. S hromadou mŕtvol nevinných civilistov – starcov, tehotných žien a dojčiat. Ako sa neskôr vyjadril poručík Thomson – „Boli to malé deti – dvoj až päťročné, ženy, veľmi starí muži, nikto vo veku vhodnom pre vojenskú službu“.
A všetko sa to udialo bez akéhokoľvek ODPORU dedinčanov. Za celý ten čas pritom na Američanov nikto nevystrelil. Jediným zraneným na ich strane bol mladý černošský vojak Herbert Carter, ktorý sa sám postrelil do nohy, aby sa odtiaľ dostal…(!!!)
A neostalo iba pri neľudskom vraždení.
Vojaci obyvateľov obce pred smrťou aj týrali, mrzačili a ženy znásilňovali. Aj násobne. Niekoľkým dokonca do tela bodákmi vyrezávali svoj podpis – s označením „C Company“ (rota Charlie Company). A neostalo pritom iba pri tejto jednej jedinej obci – podobne kruto, bez výnimky a systematicky postupovali v osadách My Che či Ko Luy a iných.
A kapitolou samou o sebe boli krutosti spôsobované „kobercovým“ bombardovaním napalmovými bombami. Nemilosrdne, neľudsky a necivilizovane. Systémom spálenej zeme. A nešlo pritom o „regionálne“, či „miestne“ vojenské americké aktivity. V čase vrcholiacich bojov bolo vo Vietname dislokovaných vyše pol milióna (číslom – vyše 500 000) amerických vojakov !!!
Stačí… ?
II.
Nemôže stačiť – najmenej z dvoch dôvodov. Veľmi poučných paralel a v mnohom nápadne podobných realite na Slovensku.
V prvom rade preto, že tieto kruté fakty, ktoré odzneli na dlho zatajovanom a dlho odkladanom súdnom pojednávaní boli považované za poburujúcu PROPAGANDU „pár jedincov“ – prehlásených a označkovaných – (VTEDY za komunistov), následne vytesnených zo spoločnosti. Vyhlásených a onálepkovaných – ako inak – kontra PROPAGANDOU vládou spriaznených médií – spolu s podporou „zanietených“ z najvyšších vládnych kruhov a Kongresu (či boli vyhlásení za opice, vandalov, grázlov, psychopatov, či dezolátov,.. sa nevie..).
A udialo sa to len a len zásluhou nebotyčného rozsahu a účinkov propagandy pôsobiacej na vedomie obyčajných ľudí – tých, ktorí neverili alebo neboli schopní uveriť – že toto je „americký spôsob výkonu demokracie a humanizmu“ v zahraničí. Až sa pýta dať „na voľno“ asociácií na odmietavé reakcie na podanú správu Vrbu a Wetzlera o tom, čo sa dialo v koncentračných táboroch. Ako ani im spočiatku nikto neveril.
A len pre povzbudenie viery v spravodlivosť dodám, že z tých „pár onálepkovaných a vytesnených“ zo spoločnosti – sa predsa len jeden dočkal „rehabilitácie. Zato po predlhých 30-tich rokoch (!). Po dobe spotreby dobovej propagandy. Bol to spomínaný poručík Hugh Thompson, ktorý svedčil o masakri v MY Lai na súde…
A v druhom rade treba pripomenúť ďalšiu smerodajnú paralelu – obštrukcie spojené s (ne)vyvodením právnej zodpovednosti za „nacistické“ spôsoby likvidácie nevinných bezbranných starcov, ženy a deti vojakmi v My Lai – v rozpore s akýmikoľvek vojnovými pravidlami.
LEBO vyšetrovanie bolo najprv vedené proti 80 príslušníkom americkej armády, no komisia odporučila obžalovať len 26 z nich. Aby neskôr armáda obžalovala iba 14 vojakov (slovom štrnásť), aby nakoniec všetkých – okrem 1 dôstojníka (slovom jedného jediného !!!) – napokon oslobodili.
A dôvod ?
LEBO vraj v skutočnosti tí „statoční“ vojaci bránili DEMOKRACIU v ďalekom Vietname…
Je ešte k tomu niečo naviac dodať…?
III.
Azda len odkaz tomu hysterickému „historikovi“, pánovi Hegerovi – že po týchto (chýbajúcich) informáciách mu už nebude nič brániť vyjsť „z pálenice“ a kajať sa tak, ako svetský (Trestný) zákon pozná a ten boží vyžaduje. VEREJNE a úprimne sa ospravedlniť ľuďom na Slovensku.
A médiám, prakticky len tým „hlavno-pravdivým“, ktoré NBÚ vtedy „nezavrel“ – odkaz na Etický kódex novinára, s úlohou nemať ho iba za podložku pod rannú kávičku v (bratislavskej) kaviarni.
A rovnako to platí pre ostatných kaviarenských štamgastov svojej doby.
A ľuďom na Slovensku nezmazateľné poučenie…
LEBO DEMOKRACIA
LEBO PROPAGANDA…
LEBO POKRYTECTVO a FALOŠ tohto typu nás dovedú „na vymaľovanom bielom koni“ do pekla
A preto, rovnako ako znela oficiálna reakcia „misie Čínskej ľudovej republiky – „Nikdy nezabudneme kto bombardoval naše veľvyslanectvo v Juhoslávii (v Belehrade) a nepotrebujeme prednášky o spravodlivosti od porušovateľa medzinárodného práva“ – ani MY na Slovensku nemôžeme zabudnúť. Ak už pre nič iné – tak v záujme dotknutých potomkov našich vysťahovaných predkov na „dolnú zem“ (Vojvodinu zvlášť..).
A rovnako nepotrebujeme ani lekcie z demokracie. Ani vo „verejnom dome“. Ani na ulici. Lebo na tejto vzácnej entite už dlhodobo táto nemravná komunita prostituuje ako pasáci, majúci ten „verejný dom“ aj ulicu pevne pod kontrolou. Navyše spôsobom, ktorým sa podarilo vnútiť „domovým i tým pouličným prostitútom“ presvedčenie, že vlastne robia verejnoprospešnú činnosť.
IV.
A už len smutný, presmutný dôvetok. Zato so smerodajným odkazom:
Ten jediný odsúdený na doživotie (poručík William Caley) bol po 3 dňoch (slovom troch) oslobodený a prepustený samotným prezidentom Nixonom do komfortu „domáceho väzenia“ a (po troch rokoch) prepustený úplne na slobodu.
A ten jediný neskoro ocenený čestný a spravodlivý ČLOVEK, vytesnený zo spoločnosti (poručík Hugh Thompson) s následnými zdravotnými a rodinnými problémami – zomrel zabudnutý v nemocnici pre vojnových veteránov.
Homo sapiens už hádam len uzná, že PREČO si treba brať v každom čase životné poučenie z histórie. Dnes poučenie pre nás o tom, ako sa nám treba s minulosťou bezpodmienečne vyrovnať. Aby sa nám v nových hábach nevrátila ešte v nebezpečnejšom stave a tvare „zajtra“ oknom.
Lebo prirovnanie na spôsob – nechať to ísť samospádom, ako v čase neslávne slávnych 30-tych rokov v Nemecku – je síce silné, ale signifikantné pre dnešok viac ako sa na prvý pohľad môže zdať.
PS:
A teraz hádam už nikoho nenechá na pochybách názor (keď posunieme čas a pripomenieme ten beštiálny výrok ženy, známej inak ako balkánska mäsiarka, o tom, že tých vyše „500 tisíc detí v Iraku stálo za to“), že to už nie je obyčajný americký dejinný exces, ale že to je už ich DNA.