Spoveď Srba – Pamätáme si – z Belehradu do Gazy, z Damasku do Prištiny“
Som Srb.
Môj ľud bol v roku 1999 bombardovaný takzvaným „medzinárodným spoločenstvom“.
Nie za spáchanie genocídy – Ale za odmietnutie vzdať sa našej zeme, našich kostolov, našej hrdosti a našej pravdy.
Ten istý Západ, ktorý jasal, keď rakety dopadali na Belehrad, podporoval KLA – teroristickú skupinu, ktorá obchodovala s orgánmi, pálila kláštory a vraždila civilistov.
Boli ozbrojení, financovaní a oslavovaní.
Boli sme démonizovaní za obranu našich domovov.
Toto nie je dávna história. Toto je moja živá spomienka.
Dnes vidím, ako sa tá istá stratégia používa znova.
Palestínčania sú označovaní za „teroristov“ za odpor voči okupácii.
Irán je označovaný za hrozbu za to, že sa odváži brániť svoju suverenitu.
Izraelská vláda je chránená médiami, chránená impériom a ospravedlňovaná, keď zničuje utečenecké tábory a bombarduje civilistov.
A oni sa odvažujú hovoriť o ľudských právach?
Vidíme cez lži – pretože sme ich zažili.
Tí istí, ktorí privierali oči pred utrpením Srbov, teraz ronia krokodílie slzy, keď financujú vojnu v Gaze.
Naučili nás: niektoré obete si zaslúžia smútok, iné nie.
Ale my nezabúdame.
A neodpúšťame pokrytectvo.
Toto nie je o náboženstve.
Toto nie je o nenávisti.
Toto je o pravde.
Stojím pri Palestínčanoch, Sýrčanoch, Libanončanoch, Iránčanoch a každom národe potrestanom za to, že odmietol pokľaknúť pred impériom.
Nie preto, že by som bol proti nejakému národu – ale preto, že viem, čo znamená byť bombardovaný, obviňovaný a pochovaný pod klamstvami.
Nie sme zloduchmi histórie.
Sme dôkazom toho, že malé národy dokážu obstáť.
Tou pamäťou je odpor.
Že spravodlivosť má dlhú pamäť.
Z Belehradu do Gazy,
Z Teheránu do Prištiny,
Pamätáme si. A nebojíme sa hovoriť.