„takto né chlapečkovia, takto né..“ Toto už nie je dobré. Už vôbec nie kresťanské.
V skratke povedané : Toto, čoho sme dnes svedkami, už nie hra hnutia na vlastnom piesočku, tu sa už hrá na veľkom, verejnom ihrisku, kde sa strieľajú góly. Už do vlastnej, našej brány. A to už nie je len váš problém, „chlapečkovia.“
Preto, parafrázujúc františkánske krédo ako svetlo ukazujúce poblúdeným cestu, je dnešnou ambíciou konfrontovať verejne vedenie KDH, aby v našom záujme, v mene nás všetkých, veriacich aj neveriacich, prestalo tancovať na tenkom ľade, ktorý je pre zachovanie poslania hnutia a zároveň aj prítomnej budúcnosti Slovenska likvidačný. Aby sa naopak vybralo cestou reštituovania a upevňovania hodnôt, ktoré čoraz viac a čoraz častejšie v praktickej politickej činnosti pošliapava. S vierou v jeho múdrosť, ktorá mu umožní rozpoznať zásadný rozdiel v možnostiach tejto voľby.
Lebo práve toto je súčasná Achillova päta hnutia. Očividná hodnotová neukotvenosť, tápajúc na politickej šachovnici od mantinelu k mantinelu, schytávajúc už viac a čoraz častejšie facky od naoko vlastných opozičných spojencov – ako od straníckych súperov. A je už pod politickú dôstojnosť – to do očí bijúce podliezanie neprekročiteľnej latky, súc byť svedkami situácií, ktoré nápadne pripomínajú odháňanie slabších jedincov od svorky. Aby sa aj napriek tomu k nej opätovne pokúšali dostať.
A aktuálne niet hádam exemplárnejšieho príkladu pre toto tvrdenie, ako sme toho v súčasnosti svedkami. Nevyberavého, premysleného ataku progresívnej strany na „garančnú cirkevnú legislatívu“, na Vatikánske zmluvy. S dešpektom k hnutiu, ponižujúco, spôsobom, ktorý nejde nedať do súvisu s nedávnou masívnou kampaňou vedenou proti hnutiu opozičnými kumpánmi a s nimi spriaznenými médiami v spojitosti so zahlasovaním hnutia za novelu Ústavy. Kampane vedenej proti hnutiu z rovnakých, tých istých pohnútok, ktoré sú z ideologických dôvodov nezlučiteľné s nosnou agendou hnutia. Asi tak ako voda s ohňom. Asi tak ako svetlý deň s tmavou nocou.
I.
Spomínate si v tejto súvislosti na spomienkovú reč pána M. Hubu na adresu legendárnej ikony slovenského herectva, pána K. Machatu, pri ktorej prišla na pretras jeho osobnostná, morálna integrita.? Jeho prístup ku kolegom, ale aj k verejne činným osobám, láskavý a úprimný. Jeho rovné postoje pramenili vždy z hlbokého človečenstva, rešpektu k druhým. Ale vždy so zachovaním si hrdosti, ako človeka, ktorý má svoje limity, neprekročiteľné hranice, po ktoré je ochotný ešte ísť. Ale nikdy nie za ich hranice.
A o tom sú aj vyššie uvedené slová tohto slovutného majstra. Rodeného Záhoráka. A o tom je aj ústredná myšlienka tohto adresného mementa, ktorá je pre súčasnú bezchrbticovú opozíciu zrkadlom opaku. Pre vedenie hnutia zvlášť. Lebo jeho ostatné verejné vystúpenia na margo vládnej zodpovednosti za súčasný morózny stav spoločnosti už prekročilo pomyselný Rubikon.
A ešte skôr ako „pustíme doličný zvuk“, je treba mať na zreteli „interpretačný kľúč“ na dnešné čítanie. Komparatívny prístup k hodnoteniu a súdeniu vecí, dôležitých udalostí a javov, s ktorými sme dlhodobo konfrontovaný na verejnosti. Cez skutky, ktoré sa v inkriminovanom čase stali, ktoré neprivial čas na náš stôl len „dnes“. Lebo oni majú svoj pôvod, svoj život, ktorý si žil doposiaľ mimo pozornosť verejnosti, mimo svetiel kamier. Smerodajné je, že pravdaže nie náhodou.
II.
A teraz už môžeme pustiť zvuk. V origináli:
1. „TOTO je AROGANCIA MOCI“
Výrok, ktorý vzišiel z úst najvyššieho (v KDH) v parlamente na margo skrátenia času rozpravy k odvolávaniu ministrov (prepáčte, že ich nevymenujeme, lebo to by bol dlhý výpočet, rovnako dlhý ako to bezduché, zlovestné mlátenie slamy, ktoré sa tomuto pánovi videlo krátke). S pripomenutím, že išlo o celé hodiny jalovej, zato účelovej rozpravy. Ľuďom nič neprinášajúcej a nič neriešiacej. Okrem síry a hádzania polien na oheň Na jeho udržanie do volieb..
A čo už netreba súdnemu človeku napovedať, ono to mlátenie má logicky ešte iný efekt. Buldozérovanie bodov programu schôdze, ktoré mohlo a malo riešiť problémy Slovenska. Aj podľa opozície, paradoxne tie samé, vytýkané, že ich vláda nerieši. Nevediac, či netušiac, že spojené nádoby nepustia..
Alebo dnes už ani ten Pascalov zákon neplatí..? .
2. „KDH navrhuje a zahlasuje za odvolanie tejto vlády. 378 dní sa skrývali, no dôvody na ich odvolanie nepominuli“.
3. Kým ľudia rátajú každé euro na drahé potraviny, vláda celý rok – rátala len to, koho zo svojich ľudí stihne oslobodiť,“
Nuž vážený pane, tak si pre zmenu VY vypočujte – na margo týchto 2 nejapných výrokov – spätnú väzbu na ne. S otázkou, prečo ste im dali opačný obsah..?
LEBO právo povedať niečo o skrývaní sa tejto vlády by ste mali vtedy, keby ste sa neskrývali kdesi v podzemí vyše1000 dní v rokoch 2020-23 ako voš pod chrastou, a držali tam bobríka mlčanlivosti, hoci ste mali toľko príležitostí počas nich – musieť povedať oveľa zmysluplnšie a ostrejšie výhrady voči vtedajším vládam, ako ste to urobili VY, v týchto dňoch. Voči terajšej vláde. Naopak sveta. To k prvej výhrade (svedomia).
A k druhému výroku si s dovolením požičiame prakticky celé jeho znenie, ktoré – ak by ste ju vyslovili VTEDY, keď ste sedeli „v ilegalite“ – by sedelo ako šerbel na zadok. Stačilo len vymeniť „koncovku na žiarovke“. V novom znení by správne znel – tak ako vtedy nezaznel a mal zaznieť – takto:
„Kým ľudia rátali každé euro na drahé potraviny, vláda (Matoviča, Hegera celý ,Ódora necelý rok) – rátala len to, koho – z nie našich ľudí stihne zavrieť..“.
Aj s bónusom – a ostatných neprispôsobivých (bez vakcíny v tele, klamlivo a podvodne vyhlasovanej za slobodu) zavrieť do domáceho väzenia..
A to ešte nebolo to najhoršie. To najhoršie ešte len prichádzalo skoro ráno. Na základe postupov, ktoré im predchádzali. S ktorými sa oboznámilo celé Slovensko na základe (legitímnych) odposluchov, „objasňujúcich“ spôsoby prípravy trestného stíhania. Ako „vyrobiť“ skutkovú podstatu tak, aby bola (nenáhodne) dozorovaná Špeciálnou prokuratúrou, na čele s „našim človekom“, Lipšicom. Pôvodne aj vašim, členom hnutia. Preto 2x merať a raz strihať, ak už chcete nielen žalovať, ale aj súdiť. Verejne.
Či „v podzemí“ tie odposluchy nebolo počuť..? Toľko v skratke k druhej výhrade (svedomia)
A spomínať CHUDOBU vo vašom prevedení, to je čisté POKRYTECTVO.
LEBO je už viac ako nehanebné roniť slzy na verejnosti na okraj ochudobňovania ľudí dnešnou vládou, vediac pritom, že ľuďom sa evidentne pohoršilo v prvom rade skrz predchádzajúcu „sekeru“, ktorú zanechali za sebou vlády Matoviča, Hegera a Ódora. A ktorú bolo treba sanovať z príčin, ktoré pre rastúci zdedený vysoký verejný dlh – hrozili a hrozia z Bruselu. To po prvé.
A po druhé, skrz súčasnú do neba volajúcu energetickú záťaž, ťahajúcu ku dnu najohrozenejšie vrstvy občanov a energeticky náročné odvetvia, vyvolanú už dnes celoplošným premietnutím zvýšených cien energie do cien tepla a TÚV, tovarov a platených služieb, pod ktoré sa v zastúpení štátu podpisovala v EP členka hnutia. S priťažujúcou okolnosťou, že motívom tejto zákernej „viac-adresnej zbrane“ (nenáhodne namierenej voči Slovensku a Maďarsku) – bola len a len snaha dostať Rusov na kolená aj za takúto strašnú cenu. Za cenu, ktorú si „odsejú“ tí najchudobnejší najviac. Ako vždy..
Takže, k čomu (dobrému) slúži takéto hrubé a bezcharakterné zavádzanie verejnosti..?
Zatajovať pre ľuďmi nosnú, východiskovú príčinu ekonomickej mizérie Slovenska. Rovnako ta stratu miliárd eur, o ktoré príde Slovensko zámerne. Na pomery Slovenska o gigantickú stratu eur, za ktorú nesie spoluzodpovednosť dnešná opozícia (unisono hlasujúca za odstrihnutie Slovenska od plynu).
A pritom zákerne idete vytýkať vláde ochudobňovanie ľudí a sťaženie podmienok na podnikanie živnostníkom a fy. Za činy, za ktoré vláda formálne dnes (neprirodzene) nesie zodpovednosť, hoci idú na ich vrub z minulosti. Absurdné. Choré. A nič na tom celom nemení, že nie všetky konsolidačné opatrenia boli ozaj premyslene prijaté.
Preto je v takýchto prípadoch legitímne pýtať sa :
- ak je to úmysel, kde sa u takýchto autorov podela chrbtová kosť ..?
- ak je to nevedomosť, napr. z nedostatku času, tak prečo taký človek nerobí to, čomu rozumie, a na čo má čas..?
Pre oba prípady platí spoločná otázka: Čo takýto ľudia ešte robia vo verejnej službe..?
(koniec 1. časti)