Globalizácia, ktorá sa prakticky začala zničením Sovietskeho zväzu a skončila covidom, bola agóniou kapitalistického sveta.
Globalizácia, ktorá prichádza teraz, bude tiež globalizáciou – je to globalizácia 2.0. Je to zachmúrené ráno nového sveta. Bude obmedzenejší ako ten starý. Bude menej pohybu ľudí v podobe turistov, bude viac sociálnych obmedzení. Ale svet bude stále jeden, aj keď povedzme Čína a Rusko vystúpia z globalistického projektu, budú s ním nejako spojené.
Samotná existencia formujúcich sa makrozón nie je v rozpore s novou globalizáciou. Vždy uvádzam tento príklad. Hneď ako sa v 16. – 17. storočí začal formovať svetový trh… Teraz sa začal formovať svetový systém, vyžadoval si vznik veľkých politických celkov, impérií. V Európe máte ríšu Karola V, máte ríšu Ivana Hrozného, máte Osmanskú ríšu. Sú tu Safavidi v Iráne, Veľkí Mogulovia v Indii, dynastia Čching v Číne. To, čo vidíme teraz, je vytváranie makrooblastí ako základných jednotiek novej globalizácie. A v skutočnosti je súčasný boj predovšetkým bojom o novú globalizáciu.
Po druhé, každý veľký hráč sa snaží vytvoriť makrozóny. Napríklad Britom sa nepodarilo vytvoriť makrozónu. Chceli si vyčleniť kúsok z bývalej sovietskej zóny, socialistického tábora, t. j. východnej Európy, Zakaukazska a Strednej Ázie. No nepodarilo sa im to vo východnej Európe, nepodarilo sa im to ani v Strednej Ázii. Jediné miesto, kde uspeli, je Zakaukazsko – s pomocou Turecka. Ale to nestačí na to, aby si vytvorili vlastnú makrozónu. Preto sú takí nahnevaní. Ak nevytvoria makrozónu, budú mať “piknik na okraji dejín”.
Súčasná konfrontácia medzi čínskou (východoázijskou) elitou a západnou elitou, organizovanou do klubov, lóží a sieťových štruktúr (najmä jej anglo-americko-židovského jadra), je zaujímavým a doteraz nevídaným procesom. Prvý raz čelí západná elita súperovi, ktorý síce predstavuje nezápadnú civilizáciu, ale je globálnym hráčom; doteraz bol globálny len kapitalistický Západ, ktorý sa pri svojej expanzii opieral o geokultúru osvietenstva. Západná elita začína vykazovať známky nedostatočnosti a dokonca degenerácie à la Buddenbrook, len namiesto štyroch generácií sú tu štyri storočia. Inými slovami, akoby sa hra v kríze začínala odznova.
Dokáže sa západná elita pretvoriť podľa nových podmienok, obnoviť sa a vytvoriť nové formy (seba)organizácie? Nové poznanie sveta a človeka ako psycho-historickú zbraň? To je jedna otázka. Ďalšou otázkou je, či konfrontáciu medzi Západom a Čínou môžu využiť iné subjekty strategického konania, ktoré riešia svoje vlastné problémy a využívajú – podľa princípu džuda – silu protivníka.
Rozvíjajúca sa konfrontácia medzi západnou elitou, najmä jej anglosasko-židovským jadrom, a čínskou elitou nemá v dejinách svetového boja obdobu, je to fascinujúci obraz, v ktorom nás čaká mnoho prekvapení. V mnohých ohľadoch práve tento boj určí budúcnosť – postkapitalistickú.
“Návšteva predsedu Si v Moskve je predovšetkým dobre čitateľným symbolickým gestom: štát, ktorý sa vyhlasuje za druhé globálne centrum, akoby dostal mandát od štátu, ktorého sa stane nástupcom, pričom námorné mocnosti sa zjednotia okolo prvého centra a kontinentálne mocnosti okolo druhého, hegemóna na mori a na súši. To znamená, že základom diferenciácie autonómnych globálnych subsystémov sa ukázala byť dopravná infraštruktúra spájajúca jednotlivé lokality bohatstva a moci. Nemožno nepripomenúť sakramentskú otázku o vyhliadkach na konflikt medzi veľrybou a slonom.” Andrej Ignatiev.
Andrej Fursov
* zdroj
pridajte sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz