• venované známym prepisovačom dejín z lásky k nepoznaným historickým faktom
Na úvod kľúčová myšlienka, ktorú by mal mať na zreteli každý rozumný a mravný človek. Myšlienka, ktorá je reflexiou odžitých dejín. Ktorá im dáva im chod v každom čase a na každom mieste. Ktorá podmieňuje vznik a existenciu každej veci, každej udalosti a každého javu, s ktorou bol a je svet konfrontovaný na všetkých úrovniach spoločenského a ľudského bytia. Hovoriac o zákone kauzality, ktorý tvorí najdôležitejší princíp prírody a ktorý je tiež známy ako 1. vedecký Boží zákon, ktorý velí vidieť následok v príčinách. Lebo oni sú tým pravým, pravdivým dobovým svedectvom vygenerovaných dôsledkov, s akými sa stretávame v súkromnom i verejnom živote.
PRETO nám je treba pristupovať ku každej dejinnej udalosti a javu s imperatívom poznania dobových faktov a podmieňujúcich okolností, ktoré jediné dávajú právo na súdne hodnotenie historických udalostí a činov tých, ktorí sa pod ne v inkriminovanom čase podpísali. Preto nemôžeme byť pasívnymi konzumentmi dôsledkov, ktoré sú náchylné na manipulatívne narábanie s informáciami podľa potrieb aktuálnych „majiteľov pravdy“. V dnešnej dobe prostredníctvom všadeprítomného mainstreamu, ktorý si už bez škrupúľ a bez hanby osvojil právo na interpretáciu a hodnotenie udalostí tak, aby zodpovedali novo presadzovaným hodnotovým a ideologickým cieľom.
I.
Začnime tam, kde bol „rodný list“ novodobého 100-ročného sveta, ako ho dnes poznáme, vystavený. Rodný list civilizácie 3.tisícročia, ktorý sa primárne pričinil o najdôležitejšiu, najvýznamnejšiu a najtragickejšiu udalosť jej ostatnej 100 ročnej histórie, ktorú si po 80-tych rokoch výročne pripomíname. Vo Versailles – ako smerodajnej križovatky dejín, stvrdzujúcej mentálnu prapodstatu mechanizmu fungovania západného sveta. Odrazového mostíka, ktorý v príčinných súvislostiach preukazne vysvetľuje následný dramatický pohyb dejín prebiehajúci osobitne v kontinentálnej Európe. A ktorý v princípe vyreguloval ich chod až do dnešných dní. Do sveta, v ktorom dnes žijeme, v ktorom sme sa dostali na novú odrazovú dosku, ktorá po (rovnako) zlom odraze môže viesť k opakovanej ľudskej traume, novej svetovej vojny. Nepochybne vo svojich možných dôsledkoch ešte strašnejšej, akú pred čosi viac ako 100 rokmi vyextrahovala v Paríži Veľká (západná) trojka víťazných mocností.
PRETO nám je tak veľmi treba poznať východiskové súradnice vedúce k tej výročne si pripomínajúcej odkaz 2. svetovej vojny. Pravdivo, poctivo, faktograficky. Lebo tie určujúce, nosné príčiny zostali Popoluškou až do dnešných dní. A bohužiaľ tak zostalo aj po práve skončených štátnych oslavách. Bez pripomenutia historického kontextu, bez objasnenia príčinných súvislostí, ktoré boli koreňom traumy, ktorú so sebou vojna priniesla. A bez ktorých nie je možné ani súdne ani korektne hodnotiť výsledky diania spred 80 rokov. A tým ani dôjsť k prepotrebnému poučeniu z histórie. Primárne tým mysliac na dobové príčiny udalostí spred 100 rokov, ktoré dali vývoju nosnú pečať:
- politická zradnosť a mravná nízkosť západných politických elít
- revanšizmus prameniaci z nezahojených „historických krívd“ a
- koloniálny spôsob myslenia a konania, spojený s územnou rozpínavosťou a nehumánnou exploatáciou ľudských a materiálnych zdrojov, čerpaných z mimo materských území krvavou cestou.
Nezabudnime, že na týchto nosných pilieroch bol postavený a udržiavaný dnešný západný svet. Na pilieroch legitimizovaných na jeho počiatku Versaillskou zmluvou – v rámci širšieho versaillského systému 6-tich zmlúv – východiskovou zmluvou, ktorá obnažila v plnej nahote staré myslenie a zištné konanie vtedajších hlavných povojnových hráčov na európskej politickej šachovnici. Majúc pritom na zreteli nielen samotný zmluvný konštrukt v konštitutívnom znení, v akom bol vo Versailles v roku 1919 podpísaný, ale aj ich postoje k Plánu, s ktorým prišiel na mierovú konferenciu americký prezident Woodrow Wilson. A ktorým dal pyšným „Albióncom“ a frustrovaným Francúzom poučnú, bohužiaľ odignorovanú lekciu z politickej morálky a štátnickej krátkozrakosti. S príčinnými dôsledkami, ktoré sa nás týkajú viac ako sme si toho (ne)vedomí…
S dôsledkami nehorázneho politického pokrytectva a špinavého ekonomického vydierania – o suverénnu politiku sa snažiacich národných štátov – zo strany dnešných pohrobkov vtedajšej vládnej elity. Aby v tejto súvislosti došlo po 100 rokoch k dejinnému paradoxu, ohromujúceho časovou slučkou, pri ktorej došlo k analogickej situácií, akú dejiny už zažili. Lebo rovnako vysoký americký predstaviteľ, tentokrát v postavení viceprezidenta, opäť raz na dobovom rázcestí, opäť raz udelil kľúčovým európskym mocnostiam morálnu lekciu z politickej (ne)mravnosti, ideologickej zaujatosti a zneužívania mocenského postavenia na falošne motivovanú reguláciu a účelovo vedenú kriminalizáciu slobody prejavu na tento účel.
Aby tak opäť raz prišlo spoza oceána „historické posolstvo“, adresované európskym mocnostiam, ktoré svojím významom opäť raz prekročilo hranice svojej doby. Hovoriac o morálnej lekcii z porušovania tých najsvätejších pilierov civilizovaného sveta, demokracie a slobody, demonštrovaných ako tzv. západné hodnoty. Ako to prezentoval americký viceprezident J.D. Vance na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii (2025).
A na dovŕšenie nebývalého historického paradoxu treba smerodajne dodať, že v konečnom výsledku aj s rovnako odmietavým postojom politických dedičov bez morálnej integrity ich čelných predstaviteľov na obraz svojich politických predkov.
II.
I. Ústup Európy od jej základných (pôvodných) hodnôt
To je kľúčová myšlienka, ktorá zaznela po 100 rokoch z úst spomínaného amerického viceprezidenta v Mníchove, s ktorou šokoval západných lídrov rovnako, ako šokoval vtedajších dobových európskych lídrov W. Wilson. A dnes už neprekvapí, že bola odmietnutá s rovnakým nepochopením a výsledkom, ako tá, s ktorou americký prezident prišiel na mierovú konferenciu pred 100 rokmi. A stačí len jedna veta z historického posolstva W. Wilsona, ktorým predbehol dobu, aby sme pochopili príčiny, prečo bolo v navrhovanom znení odmietnuté vtedy, a prečo tomu bolo principiálne rovnako aj dnes.
„Chceme, aby na svete bolo bezpečne každému mierumilovnému národu, ktorý, ako my sami, chce žiť svojim vlastným životom, rozhodovať o svojich vlastných inštitúciách“.
V praktickej rovine to v jeho 14.bodovom programe znamenalo prísť do Paríža sťaby s červeným súknom. A na potvrdenie tejto pravdy stačí poznať na danú dobu ním vyslovené východiskové piliere na pre-usporiadanie svetového poriadku a jeho fungovanie na nových základoch:
- odstrániť kolonializmus
- dať všetkým národom právo na sebaurčenie
- vytvoriť „Spoločnosť národov“, ktorá by garantovala štátom ochranu pred napadnutím, atď.
Nevídané, neslýchané. Lebo Wilson zaťal do živého, idúc svojím dejinným návrhom do programového protismeru víťazných európskych mocností, Francúzska a Anglicka. A história preukazne svedčí, že to boli práve tieto 2 mocnosti, ktoré sa s naordinovanými podmienkami „mierovej zmluvy“, ktorá sa nedala odmietnuť (aj keď sa nedala ani splniť..) – de facto i de iure pričinili o pravý opak toho, o čo vo Versailles išlo, presnejšie malo ísť. Preventívne zabrániť opakovaniu podobnej ľudskej a materiálnej kataklizmy, k akej vo svete 1.svetovou vojnou došlo. A katastrofický výsledok v jeho dôsledku poznáme všetci. Akurát, že nie to podstatné, dôležitejšie. Príčiny. Kľúče k pochopeniu dobových dôvodov a k historickému poučeniu zároveň. So stále platným odkazom aj pre dnešok.
LEBO problém súčasných hlavných európskych mocností, pretrvávajúci problém dneška je v tom, že sa dodnes nezmenilo nič na koloniálnej povahe a význame moci sily „elít“. Ani na zaobchádzaní s „neo-kolonizovanými“ štátmi vo sfére vplyvu euroatlantických štruktúr. Ani na spôsoboch ako si tieto historické profity udržať.
PRETO bol/je tak bytostne vítaný 2. „osvietený“ pokus, demonštrovaný Vanceom o predoslanie nového, mravného posolstva, založeného na „pôvodných hodnotách“, ktoré stoja na pilieroch slobody slova a prejavu, bez sofistikovanej cenzúry, bez účelovej manipulácie s informáciami, bez umlčovania iných názorov, bez blokovania nepohodlných médií, bez spochybňovania a rušenia (neželaných) volebných výsledkov (Gruzínsko, Rumunsko..), atď.
V dnešnom slovníku bez používania (čierno-bieleho) dvojakého metra, pokrytecky využívaného na žalovanie a súdenie vo verejnom priestore. Slovom to, čo sa dnes vo verejnom priestore valí v proti-prúde. A čo dusí a berie so sebou všetko živé, vitálne, s iným názorom na kľúčové hodnotové otázky dneška. V duchu hesla, pod ktorým dnešní vazali vedú informačnú vojnu – „o pravde sa nediskutuje“.
Perfídne, v duchu zvrátenej doby, ako ho signifikantne presadzovala bývalá „nezávislá“ redaktorka v bývalého RTVS Cifrová Ostrihoňová, ktorá sa čírou náhodou stala europoslankyňou. Čírou náhodou za Progresívne Slovensko. A rovnako čírovou náhodou (ako pod kopirákom) aj Ľ. Ódor, atď.
II. REVANŠizmus – z nezahojených historických tráum
Opak Faktora Psí. Lebo revanšizmus je historický fenomén, najčitateľnejší a najnebezpečnejší dejinný spúšťač vojnový tragédií, diktovaný neuspokojenými, iba „spočívajúcimi“ záujmami, prejavujúcimi sa najmä nárokmi na „historické územia“. Na spôsob „spiaceho očka“, ožívajúceho vždy v prelomových chvíľach doby. A najmä pre Francúzsko a Poľsko, ktoré sa s Nemeckom majú naprieč celými dejinami radi asi tak ako koza nôž – tá chvíľa prišla práve vo Versailles.
A dôsledky nenechali na seba dlho čakať. A nie náhodou. Lebo došlo iba k tomu, čo dejiny sveta sprevádza celé veky. Revanš. Odplata, živená aj stáročia, ktorá nezomiera. A doma, vo Versailles sa na tento účel ukázala pre Francúzov ako výnimočná príležitosť. A pre Nemcov trauma z bezprecedentného poníženia, aké sa im pri mierových rokovaniach dostalo, akoby vystrihnutej predlohy malého „parížskeho Mníchova“, keď sa rokovalo tiež o nich-bez nich. A z celonárodného pobúrenia z výsledkov, ktoré boli Nemcom nanútené v nepredstaviteľnom a reálne nezrealizovateľnom ekonomickom a vojenskom rozsahu.
A to bola voda mlyn pre cielené a v praxi veľmi účinné a efektívne rozdúchavanie vášní „obyčajných Nemcov“, na atak na národné povedomie každého z nich, propagandisticky živeného v Nemecku vo význame požiadavky na „spravodlivú odplatu“. Čakajúc opäť iba na vhodnú chvíľu ako (z)vrátiť koleso dejín späť.
Ako inak – na revanš aj v danom (nemeckom) prípade s veľmocenským leitmotívom – „reštitučnými nárokmi“ na odcudzené „historické územia“. A tak netreba osobitne zdôrazňovať, že enormne národne poníženej, ekonomicky zruinovanej a územne „drakonicky“ okyptenej krajine najväčším tŕňom v oku bolo Poľsko a Francúzsko. To, ktoré bolo 1.septembra 1939 prvé na rane. A Francúzsko hneď za ním..
Pre lepšie pochopenie tohto kontextu treba mať na zreteli, že totiž práve v Paríži prišli o 13 % svojho územia a zároveň o 10 % dovtedajšej populácie (!). Aby sa oň na revanš podelili predovšetkým spomínané Poľsko a Francúzsko. Poľsko, ktoré týmto spôsobom získalo predovšetkým významnú časť Pruska na západe a Haliče na východe, s úhrnným územím (len na porovnanie) ďaleko presahujúcim územie Slovenska. A s populáciou zahrňujúcou rádovo 6 miliónov obyvateľov (!).
A tak je otázne, či v tomto kontexte je ešte dôvod pripomínať uvažujúcemu čitateľovi príčiny neukojenej a dodnes neuhasenej rusofóbie Poliakov, ktorú konflikt na UA iba eskaloval. Príčiny nenávisti Poliakov voči všetkému ruskému. Rovnaké, revanšistické, s historickými nárokmi na územie východnej Haliče.
Preto sa nejde nespýtať, obrátiť s rovnakou otázkou adresovanou „revanšistom“ každého štátneho razenia – ktoré historické obdobie je „príčinné“, „relevantné“, nárokovateľné“..? Lebo sporné územie Haliča (tiež poznanej ako „Galícia“) bolo aj súčasťou Veľkej Moravy, aj súčasťou Kyjevskej Rusi, aj Rakúska/Rakúska-Uhorska (1772-1918), aj Západo-ukrajinskej ľudovej republiky (v roku 1918). Aj UA ako súčasti bývalého Sovietskeho zväzu.
Či stačí, aby bola v istom, účelovo deklarovanom čase histórie pod štátnou jurisdikciou aj „revanšistu“..? V danom prípade Poľska?
Aby si z druhej (svetovej) strany pri „parcelovaní Nemecka“ odhryzlo Francúzsko časť jeho územia, známe jablko sváru, Alsasko-Lotrinsko s takmer 2 miliónmi obyvateľov.
Aby tak v suma sumáre – toto „parcelovanie Nemecka prvoplánovo pripomínalo skôr územný klondike vojnových víťazov ako historickú príležitosť na štátne a národné pre-usporiadanie sveta, založeného na vyznávaní nových hodnotových východísk, s ktorými na konferenciu prišiel W. Wilson. A aj odišiel, bez porozumenia, a napokon aj bez podpisu starými maniermi poznačenej, „revanšisticky“ ladenej zmluvy. Zmluvy, ktorá nemala v podtexte ambíciu riešiť (novú) budúcnosť sveta, ale staré, historické hriechy minulosti hlavných vojenských a politických rivalov v Európe.
III. Spasiteľov doby plodí výbušné ekonomické a sociálne podhubie
V seba strednom, „samo-vyvolenom“ národe, ako má Nemecko vo svojej DNA, závery z Versailles nezostali bez následkov. Následkov, ktoré neboli výsledkom iba úzkej skupiny domácich „odbojárov“, združených v NSDAP, teda tých iba 12-tich % obyvateľov Nemecka, ako sa to mnohokrát zjednodušuje. Lebo to bola v prvom rade ukážka diabolskej propagandy, účelovej mobilizácie más, sily demagógie, sily sfanatizovanej ULICE. Teda stav, kde prestáva fungovať zdravý rozum, a kde už radí človeku len odpor a nenávisť „od kostí“ voči nezmieriteľnému „nepriateľovi“. 1
LEBO na dorazenie pýchy a národného sebavedomia prišla kľúčová morová rana. Materiálna, ekonomická pohroma v podobe vojnových reparácií v nepredstaviteľných rozmeroch. Neskôr ustálenej (zníženej) výške 231 miliárd mariek (!), ktoré boli prakticky nesplniteľné.
Čo však bolo pre nasledujúci vnútropolitický a (tým) zároveň aj medzinárodný vývoj dôležitejšie bol následný hospodársky a s tým spojený gigantický sociálny kolaps, s hyperinfláciou, kde len pre lepšiu názornosť mesačná miera inflácie v roku 1923 dosahovala 29 500 % (slovom dvadsaťdeväťtisícpäťsto). Kde jeden dolár mal hodnotu 4,2 bilióna mariek. Kde bochník chleba v roku 1922 stál 163 mariek a o rok už nepredstaviteľných 1,5 miliardy mariek !!!.
A (logický) výsledok..? Weimarská republika padla – čím sa na konci dňa (súdnosti) otvorili dvere pre príchod „spasiteľa“. Aby sa v dôsledku neudržateľného sociálneho napätia, ktoré prerástlo dobovej vládnej moci cez hlavu – vydláždila cesta k moci diktátorovi, ktorému stačil iba rečnícky talent a propaganda, ktorá zásluhou J. Goebbelsa vošla do dejín. A ktorá sa stala návodom pre iných, tie naše slovenské nevynímajúc. Tie, dnes už nečakajúce len pasívne na svoju príležitosť. Dnes už rovno so zbraňou rukou človeka vydráždeného ulicou. V prostredí, v ktorom prestáva fungovať nielen zdravý rozum, ale aj verejný poriadok so sklonmi k násiliu, ktoré už začína pripomínať Nemecko, to z 30-tych rokov.
Podobnosť tohto druhu s dneškom, na Slovensku obzvlášť, obzvlášť nie je náhodná.
Historický odkaz minulosti pre dnešok
Ten skutočný historický odkaz z nemeckých reálií s poučením do dnešných dní však ešte len prišiel. Na počiatku – v dôsledku nezvládnuteľných vojnových reparácií a následne z dôvodov rezignácie na dodržiavanie záväzkov (vojenských podmienok), ktoré z Versaillskej zmluvy pre Nemecko vyplynuli. Podmienok, pri ktorých najväčší dobový problém s následkami, aké už dnes poznáme, netkvel iba v tom, že boli diktované žlčou, ale že zo strany Francúzska, ktoré na rokovaniach hralo prvé husle, išlo o neskrývanú snahu zmocniť sa „majetkového imania“ získaného zo zdrojov, z ktorých do 1.svetovej profitovalo Nemecko.
Osobitne sa to prejavilo „chrapúnskym“ spôsobom nárokovania si na odovzdanie „výživných“ koloniálnych území s obrovským ľudským a surovinovým potenciálom, čo len potvrdzuje skutočnú mentálnu morálnu nízkosť Francúzov a Angličanov, ich nedôveryhodnosť a nespoľahlivosť, zachádzajúcu do vierolomnosti. Konajúcich z revanšistických motívov, podľa vlastných dobových záujmov a potrieb, nahľadiac pritom ani na záujmy „sveta“ vrátane, či predovšetkým na záujmy a potreby svojich „spojencov“.
A história dala tomuto tvrdeniu veľavravný punc. Na križovatkách doby:
- v čase, keď bolo treba trvať na dodržaní záväzkov z už podpísanej Versaillskej zmluvy
- v čase uzavretia (zradnej) Mníchovskej dohody v roku 1938,
- v čase uzavretia (fingovaných) Minských dohôd I a II v prelomových rokoch 2014 a 2015 (po Majdane), ktoré vo svojich dôsledkoch viedli k počiatku občianskej vojny na UA, na Donbase, ústiace napokon do plošného krvavému konfliktu na UA v roku 2022
- v čase, v ktorom sa dovŕšila vierolomnosť nosných európskych lídrov, v čase, keď zásluhou britského ministra zahr. vecí Johnstona „na hulváta“ zamedzili podpísanie (už dojednanej) mierovej dohody Ukrajiny s Ruskom po efektívnych vzájomných rokovaniach v Istanbule na konci marca 2022, teda práve v čase rozbiehajúceho sa vojenského konfliktu.
A ako ukázala už vtedajšia doba, v tomto historickom kontexte nemožno hovoriť o náhodnom skrate západných elít, ale o im vlastnú mentálnu krivosť. Lebo práve zradnosť tohto druhu, diktovaná uprednostnením vlastných politických, ekonomických a vojenských záujmov pred záujmami verejnými, celosvetovými – pred zodpovednou kontrolou dodržania záväzkov prijatých vo Versailles sa v 30-tych rokoch kamuflovane podpísala aj na schopnosti Nemecka začať už po 20-tich rokoch (!) novú, 2. svetovú vojnu. Nehorázne. A neodpustiteľne.
PRETO je treba poznať kľúčové fakty/záväzky/podmienky, ktoré nepustia. A ktoré varujú a žalujú zároveň. Určené pre Tomášov. A najmä pre tých, ktorých mal na mysli už Einstein.
- nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov; nesmela mať brannú povinnosť, žiadne tanky(!), žiadne ťažké delostrelectvo (!) a žiaden Nemecký generálny štáb (!).
Vojenské objekty mali byť zničené. Továrne, ktoré umožňovali vojenskú výrobu, mali byť zlikvidované alebo preorientované na iný typ produkcie.
Nemecké loďstvo bolo obmedzené na 15 000 mužov (!), a mohlo mať iba šesť (slovom šesť) bojových lodí s výtlakom menej ako 10 000 ton (!), šesť (slovom šesť) krížnikov (!), dvanásť torpédoborcov. Spolu s odovzdaním produktívneho námorného loďstva Anglicku (!) Ponorky a LETECTVO neboli povolené… !!!
A tak nejde nepoložiť východiskovú otázku. Ako sa teda Nemcom mohlo podariť nielen začať 2.svetovú, ale dostať na kolená – Nemecku najviac ležiace v žalúdku – Poľsko a Francúzsko ? A na nepochopiteľný dôvažok, za aký expresný čas.
A nejde nepoložiť ešte aktuálnejšiu otázku. Ako je možné, že tie samé „politické elity“ majú po tom všetkom – po evidentnom spolu-podiele na 2. svetovej – po zrade spojencov v Mníchove (vrátane neodňateľnej politickej a právnej spolu zodpovednosti za „povinne-dobrovoľné“ odovzdanie časti územia bývalého Československa Nemecku), za začatie a eskalovania vojny na UA – toľkú drzosť sa ešte dožadovať pozícií GARANTOV mierovej dohody medzi Ruskom a UA. A ktorú dodnes sami sabotujú, dnes stále v pozícií zištných politických militantov a obchodníkov v jednom. Prijímajúcich proti-ruské sankcie jednu za druhou ako na bežiacom páse.
Ako je preto možné veriť tejto zradnej západnej elite v dobrú vôľu a úprimný záujem o mier vo svete, o presadzovanie základných „európskych“ hodnôt v medzinárodných štruktúrach i v dvojstranných rokovaniach, poznajúc a vidiac v aplikačnej praxi pravý opak?
Vediac pritom – ako história naprieč uplynulými 100 rokmi až dodnes potvrdzuje – že mierové zmluvy sú pre nich iba FIGOVÝ list na prekrytie vlastných mocenských, vojenských a ekonomických záujmov. MINSKÉ dohody sú toho pre každého súdneho informovaného človeka živým dôkazom. Nehanebné pokrytectvo. Rozpor medzi slovami a činmi. A čo je obzvlášť opovrhnutia hodné je to, že sa pritom ešte zaštiťujú ctihodne znejúcou hodnotovou rétorikou. Prepytujem, západnými hodnotami.
A do tohto farizejského spektra patrí odklon od myšlienky Európy suverénnych národných štátov v prospech (zištne) presadzovanej politickej integrácie, mocenský prístup k záujmom národných štátov, politické a ekonomické vydieranie, manipulovanie s informáciami, uprednostňovanie parciálnych lobistických záujmov, nehorázna militarizácia Európy. Všetko v kontexte bezprecedentnej bezbrehej rusofóbie, likvidujúcej v priamom prenose hospodárstvo, životnú úroveň ľudí, nehľadiaca pri tejto optike na skutočné záujmy a potreby obyvateľov.
Rusofóbia osvojujúca si pritom perfídny, „bismarckovský“ spôsob likvidácie sily Ruska prostredníctvom UA, jej vojenskej podpory so snahou nechať Rusko (ekonomicky) vykrvácať, keď ho už nejde poraziť vojenskou cestou.
A v spojení s nespočetnými proti-ruskými sankciami – za nič iné ako neodpustiteľnú bezohľadnosť nemožno považovať fakt, že sa to deje bez ohľadu na bytostné ekonomické dôsledky najviac postihnutých občanov strednej Európy. Tých slovenských, v dôsledku evidentnej snahy o ich účelové odstrihnutie od nosných, áno, predovšetkým lacných energií v prvom rade.
A že vo svojej podstate im nejde o mierové ciele, o pokoj a bezpečnosť vo svete – svedčí to usvedčujúce nehanebné ticho, ten dvojaký KM pri (ne)súdení vojnových počinov a (ne)trestaní nehumánnych vojnových zverstiev Izraela páchaných v pásme GAZY na civilnom obyvateľstve vrátane bombardovania už aj humanitných konvojov. To ich do neba žalujúce tolerovanie (ne)regulárnej genocídy, evidentne s úmyslom cieľavedome vytesniť obyvateľov Gazy z tamojších husto obývaných území. Opäť raz, s monštruóznym dovolávaním sa historických nárokov.
A je na až zvracanie, že sa to deje pri plnom mravnom a právnom (bez)vedomí domácich farizejov z moralizujúceho mediálneho mainstreamu, politických mimovládok a po moci bažiacich opozičných straníckych nenažrancov a nabudených hereckých karikatúr, majúcich unisono plné ústa ruskej agresie, protivládnej rétoriky a vyháňania ľudí na tento účel do ulíc. Zatiaľ čo tí trpiaci z Gazy, ktorým sa nedostáva ani základnej humanitárnej pomoci sú im ukradnutí.
Nuž a prečo farizeji..? Na to sme nedostali dodnes odpoveď. Falošní „mravouci“.
Počujete dobre aj vy, vraj kresťanskí a demokratickí, ktorí ste tie domáce pouličné protivládne a proti-ruské hystérie ešte aj spolufinancovali..? A ktorí mlčíte až za hrob, ak ide o flagrantné porušovanie medzinárodného práva a elementárnej ľudskosti za hranicami Ruska.
PS :
Toto nie je v záujme väčšinového obyvateľstva. Toto nie. Ani náhodou. Preto ako vraví klasik : hop, stop, červená, stáť. A za ten čas si rozmyslieť, či chceme žiť v takomto falošnom a neprajnom spolku. A nejde pri tejto úvahe začať inak ako východiskovou otázkou – či uskutočnené referendum, ktoré predchádzalo vstupu doň v roku 2004 bolo iba dobovou zásterkou alebo „soudrouzi“ z Bruselu medzičasom (cieľa)vedome zmenili kurz lode (bláznov).
Apropo, ešte otázka k uskutočnenému referendu k vstupu Slovenska do EÚ. Ako to bolo v skutočnosti s výsledkom referenda v inkriminovanom čase, 16. a 17. mája 2004, keď ako je všeobecne známe ešte dve hodiny pred zatvorením miestností bola avizovaná účasť voličov iba na úrovni 48,4 % ..?
S dovetkom, ktorý rovnako nepustí, vediac, že išlo už o druhý hlasovací deň, aj to už v jeho záverečnom čase, kedy účasť (počet) voličov vo volebných miestnostiach nemožno zodpovedne porovnávať s ich účasťou v riadnom čase. Lebo podľa oficiálnych výsledkov volieb sa za koncové 2 hodiny muselo vykonať volebný akt 4 % (slovom štyri) oprávnených voličov, keďže oficiálne sa ich na voľbách zúčastnilo vyše 52%.
Nehovoriac pritom už o porušení volebného moratória zo strany tých najviac (politicky i právne) zodpovedných za dodržiavanie volebných pravidiel, v danom prípade zo strany všetkých 3 vtedajších najvyšších činiteľov, verejne vyzývajúcich ľudí k voľbách priamo, bez škrupúľ počas 2. volebného dňa..
Takže sa núkajú ešte 2 záverečné otázky. Boli tie „referendové voľby korektné a legitímne..?
Korektné určite nie. Legitímne však možno povedať, že pochybnosti o ich legitimite sú nanajvýš legitímne.
Či „o pravde sa (opäť raz) nediskutuje“..?