Jadrom Nového svetového poriadku, ako ho vidia ultraglobalisti a realizujú ho podľa svojich najlepších schopností, je kontrola nad nehmotným, nad prostriedkami modifikácie správania: sociálnymi sieťami, informáciami, potrebami. Hlavným faktorom, ktorý BigTech odcudzuje a kontroluje, je ľudské správanie. A kým kapitalizmu predchádzala počiatočná akumulácia kapitálu na jeho počiatku, v srdci postkapitalizmu je “akumulácia behaviorálneho kapitálu”. Produkty Apple, Microsoft, Amazon nie sú predmetom peňažnej výmeny, nevytvára sa konštruktívny vzťah výrobca – spotrebiteľ.
Ako píše autorka Shoshanna Zuboffová vo svojej knihe “The Age of Surveillance Capitalism”, “naše správanie, zvyky a skúsenosti sú zabalené tak, aby slúžili záujmom iných. Človek sa stáva surovinou.” Nie ako telo, ako za otroctva, ani ako prívesok k pôde, ako za feudalizmu, ale ako spoločenskoduchovný, spoločensky homogénny celok, človek ako integrálna bytosť v jednote cieľov, hodnôt a potrieb, ktoré formulujú, vnucujú, odcudzujú a kontrolujú vládcovia nových “kruhov všemocnosti” – behaviorálnych.
Ak priemyselný kapitál prekvital na úkor prírody, nový “informačný poriadok” prekvital na úkor ľudskej prirodzenosti. Vytvorením “nástrojov na modifikáciu správania” platformy ani tak nevnucujú určité normy správania (hoci aj to), ako skôr formujú správanie s vopred určenými obchodnými a politickými výsledkami, vytvárajú u ľudí predvídateľné správanie, t. j. trénujú ich. “Internet vecí” je najdôležitejším prvkom tohto systému: spája sociálne inžinierstvo, psychológiu, fyziku, biológiu a elektroniku. Ľudia sa menia na štandardizované behaviorálno-konzumné skupiny, t. j. na odľudštené ľudské stáda.
Big Data zároveň umožňujú pozorovanie a kontrolu aspektov a foriem správania, ktoré predtým nebolo možné v zásade monitorovať. Tom Piketty vo svojej knihe Kapitál v 21. storočí sformuloval všeobecný zákon akumulácie: v kapitalizme – výnosy z kapitálu prevyšujú tempo hospodárskeho rastu, v politike to vedie k antidemokratickému systému. V neskoršom štádiu vývoja kapitalizmu sa rast zisku natoľko odpútava od hospodárskeho rastu, že jednak začína blokovať samotný hospodársky rast: vlastníci systému ho v podstate už nepotrebujú, to znamená, že pokles hospodárskeho rastu v neskorom kapitalizme nesúvisí ani tak s technológiou a vedecko-technickým pokrokom ako takým, ale s kapitálom ako takým.
Po druhé, kapitál od istého momentu začína ničiť inštitúcie buržoáznej demokracie a akoby sa vracal do čias svojej kanibalskej mladosti, do 17. a 18. storočia, pričom nadobúda otvorene protispoločenský charakter. Ako správne podotkla tá istá Zuboff:
“Kapitalizmus sa nedá jesť surový, musí sa ako klobása uvariť, teda spracovať s demokratickými inštitúciami. Pretože surový kapitalizmus je antisociálny.” Stupeň kontroly nad výrobným procesom a obyvateľstvom, ktorý Zuboff nazvala kapitalizmom pod dohľadom (NK), je nielen oveľa vyšší ako napríklad v priemyselnom kapitalizme, ale aj kvalitatívne odlišný, širší a hlbší. Navyše NK je len ranou formou nového poriadku, skôr dokonca jeho počiatočnou akumuláciou.
Presne to robí Apple: vidíme proces počiatočnej akumulácie pre nový poriadok, ale nie akumuláciu kapitálu, ale nehmotných aktív vo všeobecnosti. A deje sa to zväčša viac-menej bez povšimnutia väčšiny ľudí, na rozdiel od ohradenia v 16. storočí, keď boli ľudia otvorene odvlečení z pôdy. Dnes sú ľudia vyháňaní zo svojich identít, ktoré im zabezpečovali slobodnú vôľu, a deje sa to v utajení pre drvivú väčšinu.
“Už sme začali hovoriť o tom, kto vznikne, keď sa dvaja slobodní individualisti spoja vo vzájomne výhodnom zväzku a porodia dieťa. Prostredníctvom nich sa rodí dieťa plochého sveta, sveta bez hierarchie a bez vrcholu, dieťa huby. Rodičia, ktorí strávili svoj život vzájomnou spotrebou a spotrebou spoločenských statkov alebo riešením čisto domácich/pracovných/spoločenských úloh, majú deti, z ktorých vyrastajú ideálni členovia globálneho rizómu, ktorí sa dajú riadiť jednoducho vytvorením siete s posunom bodov. Budú sa vlniť pohybmi siete atomizovaných individualistov a sami budú hľadať, ako sa v tejto sieti sebarealizovať a byť užitoční. A ak to nenájdu, budú usmernení…”
Všetci musíme pochopiť: v štruktúrach, ako je Apple, dochádza k vzájomnému rozpúšťaniu moci a vlastníctva. Kontrola nad správaním ľudí sa využíva na dosahovanie zisku, ale samotná kontrola už nie je vlastníctvom, je to vlastne čistá moc. Rozpúšťanie vlastníctva na moc (moc-vlastníctvo), charakteristické pre predkapitalistické spoločnosti, prebieha, ale na zásadne inej priemyselnej a technickej úrovni ako nielen v predindustriálnych spoločnostiach, ale aj v industriálnych spoločnostiach. Svetobežníci svojimi schémami programujú verejné povedomie aj vedecký výskum, aby dokázali, že majú pravdu, že ich svet je nevyhnutný.
Zuboff považuje ideológiu nevyhnutnosti (inevitabilitu) za jeden z mentálnych, kognitívnych nástrojov digitalizátorov, ktorý má všetkých presvedčiť, že budúcnosť nemá alternatívu. Ich svet ničí slobodná vôľa ľudí, dokonca aj jednotlivcov, ktorú interpretujú ako autonómnu nadľudskú realitu, ktorá bude údajne riadiť ľudské bytosti. “Údajne” – pretože samotný Matrix budú stále riadiť ľudia, ktorí ho budú používať ako obrazovku, tak ako egyptskí, babylonskí a iní kňazi používali bohov, ktorých vôľu údajne len interpretovali a sprostredkovávali.
“V dnešných dystopických telenovelách nie je hlavným programom opis samotnej temnej budúcnosti: so zombie apokalypsou, mutagénnymi vírusmi, inváziou mimozemšťanov alebo inváziou robotov. To všetko je len odrazom súčasnej reality samotných tvorcov filmu, len o jednu iteráciu neskôr – a v predpovedaní nevyhnutného dystopického vyústenia pri zachovaní súčasného vektora je istá úprimnosť autorov. Hlavnou sugesciou, ktorá sa tu formuje a presadzuje, sa stáva pointa, že odporcovia tohto vektora, varujúci pred nebezpečenstvom nekontrolovaného pokroku, predpovedajúci tragický výsledok a navrhujúci spomaliť pohyb smerom k nemu – sú vnímaní a prezentovaní divákovi ako absolútni margináli, absolútne zlo. Medzitým sa na obzore objavujú zombie(!). Takže je tu fantastické nastavenie: ľudia, ktorí varujú pred blížiacou sa katastrofou, sú prezentovaní ako väčšie zlo než tí, ktorí katastrofu približujú. Ak sa odpútame od afektu a hypnózy, ktorú nám vnucuje dynamicky sa rozvíjajúci dej katastrofy, všimneme si, že práve tieto postavy – títo proroci – sú na celom deji najzaujímavejšie.” A. G. Dugin
Historici vedia, že utópie boli nielen faktom literárneho života, ale aj zbraňou v psychohistorickom boji. Plnili psycho- a sociálno-inžiniersku funkciu, určovali typ a “koridor” prognózy a určovali smery sociálnej (geohistorickej) projektovej činnosti. Jednou z úloh utópií a rovnako aj dystopií bolo nielen vykresliť želaný, vždy v záujme určitej skupiny ideálny obraz budúcnosti, ale aj prezentovať ho ako nevyhnutný. Súhlasím s tými, ktorí sa domnievajú, že mnohé zo súčasných schém digitalizátorov a ultraglobalistov (podľa Schwaba) sú utópiami (pre väčšinu ľudstva antiutópiami), ktorých cieľom je presvedčiť všetkých, že ich transhumanistický nový-normálny svet je nevyhnutný a že odpor voči nemu je zbytočný a neužitočný, teda potlačiť vôľu vzdorovať ich “zázračnému novému svetu”. Preto je kritická analýza týchto utopických diel a dôsledná a nekompromisná opozícia voči nim veľmi potrebnou novou formou ideologického, sociálneho, civilizačného a, ak chcete, sociálno-biologického boja druhov.
Andrej Fursov
* zdroj
pridajte sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz