A nejde príhodnejšie začať, ako dnešným čítaním z „Evanjelia podľa Machiavelliho“. Myšlienkou z tohto „svetského evanjelia“, ktorého poznanie nám tak veľmi treba.
Dnes hádam ešte viac ako tú povestnú skyvu chleba.
Aby sme precitli zo sna, aby sme sa pozreli pravde do očí.
Že to, čo dnes k životu najviac potrebujeme, nepríde samo od seba. Čoby z neba.
Bez vlastného pričinenia. Každého poctivo zmýšľajúceho človeka. Mňa, aj Teba.
LEBO väčšina z ľudí už nadobro prestala používať (vlastnú) hlavu.
Keď sa nechá, len ako lístok vo vetre unášať zmanipulovanému davu.
Účelovo podpaľovaného v predajných redakciách, v divadelných mimovládkach a v politických divadlách. V dave na ulici, v ktorom prestali platiť ľudské mravy. V tom emočnom kotle,, v ktorom už ani nechyrovať o morálke, o neprekročiteľných etických pravidlách.
- V dave, ktorý neuznáva žiadne Fakty, žiadne Argumenty, nehovoriac už o usvedčujúcich (žalujúcich) Svedectvách.
Páliac mosty medzi ľuďmi, presadzujúc svoj uzavretý svet jednotlivca bez hraníc.
Falošný, slobodu milujúci potemkinovský svet, ponúkaný žiť sami pre seba. A po mne nič.
Svet, v ktorom prevláda nekritický obdiv k cudziemu, nevediac oceniť to svoje, naše.
Svet, v ktorom sa máš cítiť všade doma, len nie doma. Svet, v ktorom sa presadzuje čoraz viac a čoraz násilnejšie účel ako cieľ. Ktorým sa svätia (používané) prostriedky, čoby cesta, ktorá k nemu vedie.
- ÚČEL, ako jedno z dnešných najsmrteľnejších ziel.
- a PROSTRIEDKY ako spôsob, ako ho spáchať.
(Aktuálne nie s cieľom – nech je MIER; ale vražedným zadaním, práve naň „DOBRE mier“.)
Hovoriac o mocenskom nástroji na presadenie dobových mocenských záujmov, ako ich ľudstvu už pred takmer 600 rokmi Niccola MACHIAVELLI verejne ľudstvu vo Vladárovi vyjavil.
A pripomínajúc z neho pre dnešok tak príznačnú myšlienku – „najlepšie to ide skrz ľudí, ktorých ide ovládať o to viac a o to lepšie, čím je v nich menej zbožnosti. A menej zbožnosti je v nich tým viac, čím bližšie sú k centru moci.“
Lebo pre zbohatlíkov a ľudí čo nežijú od výplaty k výplate, čo chcú mať „menej štátu“ (menej pravidiel) a viac na účte (viacej Bruselu, dom pri pláži a podľa možností aj viacej plavidiel..) – právo toto miesto je pre nich to pravé genius loci.
Pripomína to aj vám čoraz viac dnešné (bratislavské) reálie?
Zvrátenú dobu, ktorá je jej rodným m(i)estom. S leitmotívom len žiť a užiť, kde sa poučný príbeh o 3 grošoch nadobro vytratil zo života, kde ľudský cit a duchovno vekov nahradila už načisto iba mravná slota. Doba, kde to, ešte sa len zapaľujúce „neplodné ovocie“, ktoré sa okotúľalo ďaleko od materského stromu, je ochotné prísť dať svoj hlas svojím učeníkom, progresívnej alebo liberálnej strane – skôr ako prísť zapáliť sviečku na hrob svojej mame.
Zvrátená doba, kde už vládne bezbrehá anarchia, s poľovačkou na nepohodlných, čoby na „civilnú zver“ už aj v samom chráme duchovna, v divadle. „NWO“, v ktorej sa v redakciách, na obrazovkách i na uliciach prilieva v kuse na oheň vriaci olej. Kde sa na nich nestrieľa už iba slepými, ale na (nepriamy) pokyn už priamo, na živý terč, ako vtedy v Handlovej.
Doba, kde zavládlo a ešte dovčera aj fungovalo, v policajnom zbore bohapusté bezprávie…
A za toto všetko môže vopred nachystaný a verejnosti na čierno predávaný ÚČEL. Ako tovar bez „ochrannej známky“, ktorý sa v záujme dosiahnutia cieľa zabalí do klamlivého obalu.
Aby sa lepšie predával svetu. Ako VTEDY v Iraku. Ako „tovar“ plný argumentačného braku.
A čo horšie, na „trhovisku“ už plnom hrôz, s identifikovanými 576 tisíc mŕtvymi (len) deťmi, s ďalšími miliónmi dospelých, nepočítajúc tých preživších, ktorí si to peklo museli odžiť v tom najväčšom strachu..
Aby sme sa po FUNUSE dozvedeli, to čo mnohí vedeli.
Aby Saddám nezavadzal. Aby skončil (úprimne prepáčte) „v prdeli“.
Že pravým cieľom americkej invázie bol neposlušný iný vladár, ktorý sa nechcel s amíkom podeliť. O moc nad rafinériami. Že všetka tá „starosť“ o slobodu a demokraciu bola iba o tom, ako sa priživiť na profite z tečúceho čierneho zlata.
Preto je nám treba vedieť pre dnešnú budúcnosť, že je to vždy len o nových (koloniálnych) cieľoch, účele a nových praktikách (prostriedkoch). Cieľovo, účelovo, prakticky, prostriedkami na rovnakej báze ako bola sloboda a demokracia utopená v krvi nevinných Iračanov, a v kope púštneho prachu a blata.
A kto by mal ešte posledné pochybnosti o tejto „koloniálnej príručke“, nech nezabudne nikdy na odpoveď „slovutnej“ Madeleiny Albrightovej, dobovej ministerky zahraničných vecí, ktorá na otázku novinárky, Leslie Stahl:
- „Myslíte si, že to (tých 576 tisíc detí) stálo za tú cenu?“ Pokračujúc dôvetkom – „Lebo je to viac detí ako zomrelo v HIROŠIME“, odpovedala
- „Myslím si, že je to veľmi ťažká voľba. Ale cena, myslíme si, že tá cena za to stojí (!!!).“
Nezabúdajúc zároveň (po vydýchnutí..) že ide o tú istú figúru, ktorá je zároveň aj autorkou falošného, účelového „smeču“, na ktorý jej v športovej terminológií nahral jej súdobý predavač rodinného striebra Slovenska, dovtedy našich „zlatých vajec“. Ten, ktorý sa už po funuse vyznal, že „vtedy nebol čas povedať ľuďom o Iraku celú pravdu“. Smeču, ktorý vošiel do novodobých dejín prvý krát pod označením : „Slovensko je čierna diera“.
A TOTO je už samý spodok, slepá ulica. Majúc na mysli vedomie neprekročiteľnej mravnej čiary, za ktorú už nejde ísť. Poznanie, pre lepšie pochopenie, aký skutočný význam má dnes v očiach vzhliadaného západu sloboda a demokracia. Aké sú ozajstné funkčné parametre týchto pre život dôležitých svetských hodnôt. Aká je v praxi ich skutočná (ne)použiteľná miera.
A ako sú tieto krehké entity zneužívané na dosiahnutie svojho koloniálneho cieľa.
Pre ľudí dneška navždy s poučením, ako nejde hazardovať s tým najvzácnejším, čo (ešte) vlastníme tu doma. Ako už musí skončiť naša bezhraničná trpezlivosť, neutíchajúca dôvera a neskonalá viera.
Neschopnosť vidieť postavenie vazala, opäť raz pripútaného iba na jednu svetovú stranu. Cez fondy ekonomicky vydieraného. A čo je obzvlášť poburujúce, že za toto bruselské „výpalné“ platíme príliš drahú cenu. Stratu národnej a štátnej suverenity. A čo sa úplne vymyká mimo akúkoľvek prípustnú mieru, že sa toto výpalné sa už akceptuje ako povinnosť za možnosť zaplátať nám (zdedenú) rozpočtovú dieru.
I.
A z čítania z „Evanjelia podľa Machiavelliho“ je zrejmé, že tomu ÚČELU v hlavnej úlohe nie je inak ani dnes. Keď na „aktuálnom trhu“ má tá dnešná, dnes už ozajstne komerčná komodita len iný obal. Tiež s klamlivou nálepkou. Akurát, že ponúkanou svetu s uveriteľnejším promo:
- že je vedecká..
- ponižujúc tým stále viac a viac Descartesov svojej doby; tých, ktorí o opaku tohto tvrdenia podávajú relevantné pochybovačné svedectvá.
A ukázalo sa to už „dnes“, po „prvom FUNUSE“,
keď ten „diviak“, po ktorého krku sa išlo na verejnosť, čoby s bubnom na zajace,,
si behal aj po „troch dávkach“ bezstarostne v šírom lese.
S maskou falošnej imunity, vydávajúc sa za (čistého) baránka ako na maškarnom plese.
Šíriac eufóriu z možného pohybu v tom narýchlo vytvorenom spoločenskom „zdese“.
A pritom podstata machiavellského účelu nie je iba o tom „zjedenom neprebádanom „mäse“
Lebo v danom prípade ide o projekt väčšieho formátu, prinášajúci bačovi TROJAKÝ OSOH
- Len u Pfizera 35 miliárd v kešeni za (komerčný) obchod storočia, a dnes ešte držiac nad ním neetické informačné embargo, naďalej ho zveľaďujú a viac a viac úročia
- Nezvratné obmedzenie (prirodzenej) imunity ľudstva a ňou spojená jeho trvalá závislosť na ponuke farmaceutického priemyslu, a jeho následnej obchodnej prosperite
- „Degustovanie“ účinkov poznania sily moci na globálnej i národnej úrovni.
Na Slovensku ako v druhom slovenskom národnom povstaní. Stojac v rade na lístky na to „mäso“, ako nezabudnuteľný zdraviu ŠKODLIVÝ ZÁŽITOK.
A bez poznania obsahu „informovaného súhlasu kupujúceho s jeho užitím“ – podpísaného až ex post – to je už stav, kam chcel predajca cez svojich sprostredkovateľov na národnej úrovni „kupujúcich“ dostať. LEBO ak príde u „kupujúcich“ ten čas, a u mnohých už aj prišiel skôr ako sa nazdali, tak sa už môžu sťažovať ledaže na lampárni. Stále však lepší prípad, ako u mnohých z nich, najmä u športovcov, ktorým na dušičky už aj sviečku zažali.
Preto je namieste dať si ruku na srdce. Nech sa prihlásia tí „ochotní“, čo o tom obsahu, ktorý z Norimberského kódexu vzišiel, v skutočnosti vedia..? Či poznajú,, čoho výsledkom bola snaha zabrániť tomu, čo už mnohí z nich aj na vlastnej koži cítia?
II.
A že toto čítanie z Evanjelia podľa Machiaveliho má byť našou bibliou pre každodenné žitie, že za všetkým hľadaj nie ženu, ale ÚČEL, dotvrdzuje aj Kiskovo ostatné rozhrešenie. Toľko skrývané verejné tajomstvo, doložené aj súdnou autoritou. Už právoplatne. Že je daňový podvodník. Odsúdený za prečin na 1 rok s 2-ročnou skúšobnou dobou (podmienkou), zapísanou do výpisu z registra trestov „emeritného prezidenta“.
Ako vystrihnuté z príručky z Machiaveliho Vladára. Lebo účelom bolo dočiahnuť na prezidentský stolec, kde prostriedkom bol (neoprávnene) získaný majetkový prospech. Aby (aj) jeho nelegitímne použitie umožnilo kandidátovi na prezidenta dosiahnuť konečný úspech.
A dnes, po FUNUSE, jeho podvodné konanie môže ex post už iba (márne) spochybniť legitimitu výsledkov prezidentských volieb. Lebo cieľ sa dosiahol. Použité prostriedky posvätili účel. Ako v Iraku, ako v Líbyi, ako v bývalej Juhoslávií, atď., atď.
Akurát, že je večnou tragédiou, že po funuse už nikoho nezaujíma, čo VTEDY nevyžiadaný „vývoz slobody a demokracie“ postihnutým ľuďom priniesol. Ako hlboko a tragicky životy miliónov ľudí zasiahol.
Z principiálneho hľadiska je však rovnako naliehavé, aj po funuse si pripomínať, ako sa aj s pomocou tohto podvodu na Slovensku uvoľnili stavidlá pre kladenie nosných základov nastupujúcich jakobínskych praktík. Živnou pôdu pre bezbrehú prozápadnú propagandu, šírenú prostredníctvom nastrčených mimovládnych kovbojov.
A je symptomatické pre dnešnú dobu, že aj Kiska skončil ako tí jakobíni vo veľkej francúzskej, ktorí to spustili. Po čase dlhého ľudského úpadku, strát na živote, a nekonečných jalových politických bojov. V čase, kedy Kiska stal krstným otcom, stojacim pri kolíske začínajúcich občianskych nepokojov.
Revolty, ktorá vyústila do dnešných dní. Aby skončil ako podvodník na trestnej lavici. S gilotínou na krku, uniknúc jej na poslednú chvíľu s nálepkou zločinca.
LEBO, koľký to „historický paradox“, že spáchaný trestný čin, ktorý v inkriminovanom čase spĺňal znaky zločinu, za ktorý hrozila vyššia trestná sadzba – bol prekvalifikovaný (iba) na PREČIN. A to (výslovne) iba „zásluhou Ficovej novely“. Toho Fica, ktorý mal vydierať orgány trestného konania, vrátane sudcov. Aby Kisku pripravili o dobré meno, česť a povesť.
Akurát farizej zabudol, že trestne STÍHANÝ bol (už) za Matoviča, OBŽALOVANÝ (už) za Hegera. A prvostupňovo ODSÚDENÝ bol (už) za Ódora.
Nuž, povedzte, môže život priniesť ešte tragikomickejšiu, ľudsko-právne trápnejšiu situáciu..?
A je už do neba volajúcou iróniou, že tento, dnes už „legitimizovaný podvodník“ si aj po spáchanom úmyselnom (majetkovom) trestnom čine bude naďalej užívať (majetkové) benefity. Plat ako poslanec. Služobné auto s plnou nádržou. A ako bonus vodiča a ochrankára v jednom.
A v korelácií s dôsledkami, ktoré by postihli len ilustratívne „obyčajnú“ kaderníčku, právoplatne odsúdenú za rovnaký trestný čin – je to nehanebne nevyvážený stav, ktorý nedáva zmysel. Lebo prvé, čo by musel „živnostenský úrad“ urobiť je – „pomstiť sa jej“ – zrušením oprávnenia na podnikanie. Pre stratu bezúhonnosti. Pre ten samý dôvod. Na výsmech všetkých. Najmä tej, „obyčajnej“ kaderníčke, ktorá by si chcela – na rozdiel od neho – zarábať sama na chlieb a na svoje živobytie.
V jej prípade pre nejasnú budúcnosť, pre obavy, aké by bolo jej a jej rodiny ďalšie žitie.
A celkom na záver, nedá dať tú známu Columbovskú otázku.
- Počuli ste „dnes“ to kričiace ticho straníckych, mediálnych a mimovládnych žalobcov, útočiacich (neúspešne) na spomínanú novelu Trestného zákona pred Ústavným súdom, aj pred Európskou komisiu? Ako teraz, po ústavno-súdnom výprasku a povolenej platbe z Plánu obnovy, držia zrazu bobríka mlčanlivosti.
A nechám už len na predstavu čitateľa, čo by sa dialo od Čiernej nad Tisou, cez Brusel, až po Washington, keby predmetná trestná sadzba bola napísaná v novele Trestného zákona v opačnom garde. Teda keby „Fico“ trestnú sadzbu pri danej skutkovej podstate nebol znížil, ale naopak, vtedy ešte nevedomky sprísnil?