S podtitulkom: MÁLOČO vie ublížiť SLOBODE a DEMOKRACII tak ako DVOJAKÝ METER A – MÁLOKTO poníži tieto cnosti viac ako “BURAN” s dvojakým metrom za pásom
A začnime koncom, ostatnou „udalosťou dňa“, ktorá tomuto úvodu dáva príznačný zmysel. Reláciou „Na telo“ v Markíze, v ktorej sa stretol Jozef Banáš s Milanom Kňažkom, týmto ľudským, aj politickým dinosaurom. Človekom, ktorý neostal svojej povesti nič dlžný. Ako vtedy – ani dnes.
Ako vtedy, keď v rokoch, keď sa na Slovensku „kalila oceľ“, jeho najbližší politický spolubojovník Vladimír Mečiar o ňom povedal, že ak bude potrebovať „búrať“ zavolá si Kňažka. A v Markíze to exemplárne potvrdil. Až sa nedalo nepomyslieť na to, aké prezieravo štátnické slová to od V. Mečiara boli. Lebo od tých čias sa na jeho genetickej výbave nič nezmenilo. Lebo jeho posadnuté vnútro velí stále to samé – búrať ďalej.
Lebo tam predoslal tento vekom už nadobro ohlodaný „demokrat“ najbližší politický program. PREDČASNÉ VOĽBY. Lebo vraj došlo k tzv. VOLEBNÉMU PODVODU. Zatiaľ nevedno, či vybuchol zo zatrpknutosti z výsledkov prezidentských volieb, ako ten so zdvihnutým ukazovákom na predčasne zorganizovaných oslavách v Starej tržnici alebo nevieme, čo vie on.
Pousmiať by sa dalo, keby sme neboli svedkami trápností, ktoré nasledovali po kontre prítomného p. Banáša o volebnom podvode, ktorý sa udial v roku 2020, keď vyhral voľby pán z Trnavy (a ako je známe len vďaka tomu, teda vďaka tým, ktorí idú voliť len vtedy, ak majú „ekonomickú motiváciu“).
A ktoré by ešte len boli nasledovali – ak by bol dal moderátor Kovačič príležitosť p. Banášovi zakontrovať druhým predvolebným podfukom, mysliac na nedopovedanú notoricky známu, ešte ani dnes nevychladnutú politickú kauzu (a právne ešte neuzatvorenú) o vyplatení 500 eur každému voličovi. Vediac pritom – ako a kto sa tých peňazí najviac dodnes domáha. Bolo však zjavné, že týmto smerom sa v relácií pod jeho chytráckym vedením diskusie nepôjde.
Ale vypovedanú kontru už nebolo možno odignorovať načisto – tak nasledovala reakcia „postreleného“ dinosaura, ktorý s touto prekážkou na ceste nepočítal. A tak na chvíľu vypadol obraz. Presnejšie zvuk. Lebo napochytro sa nebolo čoho chytiť. Dinosaurus stratil duchaprítomnosť, a s ňou aj reč. Tú dobre artikulovanú, odskúšanú z divadelného javiska.
A uveriteľnosť stratil už úplne pri záverečnej otázke moderátora, či považuje za lepšieho premiéra Matoviča alebo Radičovú. To bola už etuda reči tela, ako za starých (hereckých) časov. Počujete dobre…
On mal po predlhom ošívaní sa ozajstný problém rozhodnúť sa. Pamätajúc si však jeho oslavnú prítomnosť v Trnave, v deň Matovičovho volebného víťazstva, a poznajúc ho aj z obhajobných rečí svojho chránenca aj po všetkých jeho psích kusoch – bolo až zábavné vidieť naživo to krútenie sa červíka, v nepodarenej snahe neuraziť svojho „obľúbeného koňa“.
Menej zábavné, zato o to výstižnejšie bolo možné vzhliadnuť v priamom prenose priam röntgenovú snímku (vnútornej) morálnej výbavy tohto „hráča po dobe spotreby“, jeho hodnotové nastavenie a v jeho rámci videnie sveta, v ktorom žijeme.
A ešte menej zábavný zostal pocit z relácie, presnejšie pachová stopa, ktorá tvrdí úvodnú upútavku. Až do tej miery, že by ju bolo dnes treba vytesať na každé námestie, na ktorom sa „mladí veriaci“ cítia ako „študenti“ v roku 1989. Rovnako spolu aj s „hereckým predvojom“ – len dnes už len ako neuvažujúce „angažované krovie..“
A to už nie je len smutné. To je už oná známa psychiatria. Dnes už nebezpečná. Dnes už nielen tak obyčajne, ľudsky, preukazne, ale už neústavne volajúca na zvrhnutie demokraticky zvolenej vlády pod falošnými dôvodmi, falošnými heslami. A dnes už ani nezakrývajúc násilný spôsob presadzovania svojich minoritných záujmov pred záujmami väčšiny obyvateľov Slovenska. Na všetky spôsoby, čoraz špinavším slovníkom a čoraz špinavšími spôsobmi.
A tie preukazné fakty volajú po zverejnení. Lebo len ich poznaním, „skutkov, ktoré sa stali“ sa dá brániť proti novodobej totalite. Dnes už fungujúcej v „spoluinvestorstve“ všetkých opozičných politických strán, tzv. hlavných informačných zdrojov, a (politických) mimovládnych organizácií, ktoré sú už dnes prerastené na všetkých úrovniach štátnych inštitúcií a kultúrnych ustanovizní. A odtiaľ dnes už vedú zákopovú vojnu proti novej vláde.
Tam možno hľadať prevodový prvopočiatok procesov na podnecovanie odporu voči vládnej koalícií. Akurát, že to už nefunguje ako kedysi. Opustenie sofistikovaných metód „nabúravania“ dôvery súčasných koaličných síl – a kontraproduktívny prechod na už neregulované „svetonázorové násilie na verejnosti“ odhalilo pred voľbami, ako to (ne)myslia s ľuďmi vážne. A po voľbách, ako to vážne zobrali ľudia..
A zostáva veriť, že to tak aj zostane. Do tretice. V prvom rade v záujme Slovenska, a ľudí tu žijúcich..
Preložím:
- pre „krajinkárov“ – to jest pre tých domácich, ktorí uznávajú „first Slovakia“)
- pre „záhradkárov“ – to jest pre tých domácich, ktorí sa môžu dočkať počas jedného júnového týždňa dvojnásobnej radosti; najprv z plodov svojej „jedno-rázovej“ práce, a o týždeň na dokončenie vypratania neústavne „zriadeného“ opozičného centra v štáte.
PS :
Pokiaľ ide o otáznu prítomnosť pána Banáša v Markíze, to je síce akoby mimo misu, ale len akoby. Lebo vediac, že koalícia sa (zmysluplne) dohodla, že budú bojkotovať toto médium, ktoré už aj prítomnosť súčasných koaličných politikov v relácií evidentne zneužíva v ich neprospech – je zjavné (pri jeho nepochybne počestnom úmysle), že jeho účasť v relácií bola hodením kolesa pre túto mravne už dávno pokazenú prevodovú páku.
Lebo ten (dobrý) úmysel dať ľuďom potrebné info je treba vážiť v toku času – tentokrát iným METROM – PeopleMetrom, ktorý je pre tento druh „mediálneho predátora“ potravou, bez ktorej nejde vyžiť (relácia). Lebo ekonomika nepustí.
Lebo PeopleMeter, merajúci sledovanosť relácie „Na telo“, ktorá zohráva preukaznú rolu propagandistickej barličky terajšej opozície – dáva v súvislosti s jej ďalšou existenciou/budúcnosťou jednoznačnú odpoveď na otázku – byť či nebyť?
A „veličina s výtlakom sledovanosti“, akú bezo sporu pán Banáš predstavuje, pomohla pri tomto meraní nakloniť misku váh v prospech pokračovania v ďalšom hodovaní v Markíze na účet pozvaných. Tých, z tej druhej, „nesprávnej“ strany brehu.
A pritom by sa tá pravidelná nedeľná hostina s „hostinským“, Kovačičom dala stopnúť celkom „nenásilne“, z „kapitalistických“ dôvodov. Z príčin, ktoré napokon stáli aj pri samotnom zrode tohto média. Navlas rovnakým spôsobom, ako tomu bolo pri pravidelne organizovaných hostinách, ktoré ešte donedávna obsluhovala Krescanko Dibáková v TV JOJ.
II.
A teraz, v spojitosti so spomínaným V. Mečiarom a dnešnou dobou, je príznačné vrátiť čas, a pripomenúť malé nepodarené dedičstvo po ňom, na ktoré nemôžeme byť hrdí. Korčoka. Človeka, s koreňmi, siahajúcimi do tejto dávnej minulosti, plaviaceho sa nepozorovane časom, aby ho vyplavila zlá doba na plytčinu dnešného slovenského surrealizmu. Dnes zabaleného do pozlátky marketérmi, ktorí ho podsúvajú ľuďom ako vzácnu mincu. Zatĺkajúc jej pravú hodnotu, získanú v čase, kedy bola uvedená na Slovensku „do obehu“. A bolo to ešte za Mečiara.
Preto je nám treba tú „mincu“ poznať bez obalu, s akým sa ju snažia dnešní mediálni obchodníci vyleštiť a následne predať nevedomým kupujúcim.
A tu už bolo treba pracovať s dvojakým metrom, ktorý nám na Slovensku tak veľmi zašpinil verejný priestor. A ktorý je živnou pôdou pre vznik a bujnenie zla. Na oboch stranách brehu. Dvojaký meter, ktorým sa odlišne meria hodnota myšlienok, slov aj činov, v závislosti od ich autora.
Všetci sme to počuli, lebo tento pán, o ktorom je reč, chcel, aby sme počuli, a cez nechutne natočené videjko o „psíkovi“, aby sme ešte aj videli – že Pellegrini je Ficova „podržtaška. Urážlivo, s úmyslom poškodiť dobré meno politického soka, znevážiť a potupiť človeka na najcitlivejšom mieste. Na jeho osobnej cti. Úmyselne, s cieľom zdiskreditovať ho na verejnosti a na princípe spojených nádob – získať to, čo mal súper stratiť. Získať spôsobilosť rozhodného, nezávislého a svojprávneho človeka – a zároveň dať súperovi pečať predĺženej Ficovej ruky.
A takto hádzať „kameňom“ nie je len nekresťanské. Je to prejav chorého charakteru, ktorý nevie ukočírovať sám seba – a predsa mal ambíciu v pozícií 1.ústavného činiteľa zastupovať 5 a pol milióna ľudí. Je to vlastnosť, ktorú predviedol v Starej tržnici pri záverečnej reči, tej ktorá utvrdila všetkých príčetných ľudí na Slovensku, že to nie je človek politik, a už vôbec nie štátnik.
A platí to dvojnásobne, ak viete, že tieto kritéria ten človek porušil v miere a spôsobom, ktorý ho mravne diskvalifikuje na akýkoľvek výkon verejnej služby.
Dnes sa totiž vie, že to bol človek – hovorca Ministerstva zahraničných vecí – za Mečiara. A hovorca, ako dobre vieme je de facto „obhajca“ uplatňovaných praktík i verejných politík vysielaných smerom do zahraničia. V tom čase presadzovaných vtedajšou Mečiarovou vládou.
„Znalejší“ vedia, že to bolo v čase, keď sa o Slovensku hovorilo ako „čiernej diere Európy“, nálepky, ktorú dostalo Slovensko od samotnej „madam“ Allbrightovej, americkej šéfky zahraničnej agendy. V čase, kedy Slovensko dostávalo zo spomínaného zahraničia demarš za demaršom za porušovanie demokracie a za kopu iných porušení, ktoré zo svojej pozície hovorcu a neskôr aj šéfa tamojšieho odboru mal v „pracovnej agende“ obhajovať a presadzovať. Rozumej všetko TO, čo bolo pre vtedajšiu „demokratickú Európu“ hrozbou, ktorá napokon aj bola zavŕšená odmietnutím vstupu Slovenska do EÚ v prvej vlne.
A to podstatné pre charakter človeka, ktorý uvedeným nehanebným spôsobom podsúval verejnosti, že jeho politický súper nemá chrbtovú kosť – je vtesnané do odpovede na takto položenú otázku : počul, videl, zaznamenal niekto vo verejnom priestore, že by sa tento „vyrobený etalón slobody a demokracie“ VTEDY verejne dištancoval od praktických politických krokov vtedajšej vlády?
A v kontexte dnešnej opozičnej rétoriky a podsúvania politickej i inej, sofistikovane podhadzovanej zodpovednosti Fica a jeho vlády za smrť Kuciaka a jeho snúbenice – ešte „pikantnejšie“ je pripomenutie, že v čase jeho pôsobenia vo verejnej funkcii došlo k únosu syna prezidenta M. Kováča. Že rovnako v tom čase došlo k vražde policajta R. Remiáša.
Má ešte význam nanovo sa pýtať na jeho postoje na verejnosti v tomto inkriminovanom čase?
Ešte s čerešňou navrch. Vezmite na zreteľ, ako sa táto dnešná „ponuka na morálne pevného človeka“ ukázala, keď sa z večera na ráno (po odstavení Mečiara) stal zástancom novej politiky, nového vedenia štátu, na čele s Dzurindom. Ak uvediem, že verejnej politiky nasmerovanej o 180 stupňov v opačnom smere – nemusí to byť celkom na chlp, na stupeň presne.
Takže je čas pýtať prvý krát, kto je to vlastne dnes „podržtaška“..? S pripomenutím, že zatiaľ čo v tom čase to bol iba prejav „lokajskej podržtašky“, bezhranične lojálneho úradníka, so zmenou „zemepisnej orientácie“ prišla aj osobnostná zmena, na typologického „štátneho aktivistu“.
Lebo to, čo nasledovalo potom, to je už prvé čítanie z čiernej knihy novodobých dejín Slovenska. Nevídaný politický, zahranično-právny premet štátu smerom k strate štátnej a národnej svojprávnosti, a v jeho rámci aj jeho premet osobnostný, ktorý je lepšie vidieť pri paralelnom posúdení jeho postojov k udalostiam, ktoré si tykajú s medzinárodným právom – VTEDY a DNES.
Lebo jeho aktivizmus a s tým spojená miera osobnej mravnej zodpovednosti na právnej spoluzodpovednosti Dzurindovej vlády na „anglosaskej agresii“ voči bývalej Juhoslávií (umožnením preletu vojenského kontingentu cez územie Slovenska, na ktorý si nedovolilo dať súhlas ani Rakúsko, nieto ešte Grécko, ktoré už vtedy bolo členom NATO !!!) ho diskvalifikuje aj ľudsky, aj politicky. Donebavolajúco vediac, že sa to rovnako ako pri preukázanej agresii USA v Iraku – udialo bez súhlasu OSN, navyše v Iraku nehoráznym oklamaním svetovej verejnosti pri jej zdôvodňovaní.
Donebavolajúco bezcharakterne druhýkrát, ak tento istý človek si dovolí verejne deklamovať porušovanie medzinárodného práva – Ruskom. S dvojakým metrom pri hodnotení a súdení paralelných udalostí a javov vo vzťahu k neodňateľnej úlohe OSN pri jeho uplatňovaní a dodržiavaní v praxi. S dvojakým metrom pri hodnotení a súdení dôsledkov konania USA a Ruska, spojených s odtrhnutím sa Kosova a Krymu od materských štátov.
Preto – nie mimochodom – sa chcem pritom spýtať, prečo toľké mlčanie mainstreamu, prečo toľká cudnosť na margo toho, že Slovensko spomínané Kosovo medzinárodno-právne doposiaľ neuznalo ? Žeby tie info mohli spochybniť „ustálenú“ optiku na konanie Rusov na Kryme?
A už len na potvrdenie pravej, nefalšovanej a zatĺkanej osobnostnej výbavy tohto človeka treba pripomenúť mravnú facku, ku ktorej prišiel pri svojom svetonázorovom premete – keď sa z „obhajcu“ „čiernej diery v Európe“ vo vtedajšom štátnom opozite voči autorke tohto výroku (M. Allbrightovej) – stal z večera na ráno jej poslušný „poskok“, schvaľujúci americkú agresiu v Iraku. A s ňou aj jej bohorovný výrok, ktorý poskytla novinárke pri otázke, či tých 500 000 mŕtvych, ktorí si ten vpád do Iraku nevinne odniesli, stálo zato – ona odpovedala cynicky – áno, stálo to zato.
A či niekto počul, žeby sa od výroku tejto ženy, známej vo svete ako „balkánska mäsiarka“, a napokon aj od samotnej agresie USA, už aj ako neskorší priateľ USA – dištancoval?
A tak už len záverečná otázka :
Čo myslíte, pozná tieto zamlčiavané reálie doby tá rozbujnená mladá chasa na námestiach, v ktorých evidentne išlo o Korčoka, teda o vytvorenie politického opozita v uvoľnenom Grasalkovičovom paláci..?
A nedá sa pritom nespýtať aj na to, či toto vie aj tá nová „demokratická“ generalita hnutia zo Šafka, ktorá tieto verejné zhromaždenia ešte aj spolu-financovala?
Psychiatria sedí. Len „mužstvo“ už stojí v netrpezlivom očakávaní na „výstrel Auróry“ k útoku.
Ozaj, tentoraz na Slovensku, k útoku na Grasalkovičov palác?