S podnadpisom: Vyzerá to ako v rozprávke, má to všetky črty rozprávky, a predsa to rozprávka „není“…
DNES to bude príbeh o „ľavobočkovi“, naskladaný zo „skutkov, ktoré sa stali“ v srdci Európy v čase práve prežitej doby temna, v čase, ktorý sa dnes vydáva za zlaté časy budovania právneho štátu na Slovensku..
Je to napínavý, surrealistický dej o spôsoboch a metódach jeho verejného „vykosťovania“, postavený dnes na už ikonickom príbehu vzniku „stavby“ Úradu špeciálnej prokuratúry a inštalácie jeho posledného vedenia. Od počiatku stavby až po jej demoláciu. Od jeho „projektovej dokumentácie“, cez „stavebno-právne konanie“ až po personálnu „inštaláciu“ posledného „správcu domu“.
Lebo na začiatok tohto príbehu treba povedať, že už v čase rozhodovania o umiestňovaní jeho „základovej dosky“ na Štúrovej ulici č.2 v Bratislave, presnejšie ako „vedľajšej stavby“ prináležiacej tej hlavnej, Generálnej prokuratúre SR, to bol „stavebno-technický“ experiment, poukazujúc nato, že v Európe, mysliac na tú, na ktorú sa tak úpenlivo upíname, nebol na tento účel vypracovaný „opakovaný projekt“. A ako taký – v „stavebno-právnom konaní“ vyvolal množstvo (neakceptovaných) pripomienok, najmä pokiaľ ide „ profesijnú aj ekonomickú nerovnovážnosť postavenia obyvateľov tohto domu“ s ostatnými „obyvateľmi“. S tými, žijúcimi a plniacimi úlohy v domoch roztrúsených po Slovensku, v mnohom s prekrývajúcimi sa kompetenciami s tými, ktorí dostali „výmer na bývanie“ v tom novom, experimentálnom dome.
V tomto kontexte sa preto treba aj dívať aj na to hlučné kvílenie a z ničoho nič zdvihnutý „západný“ vietor pre rozhodnutie o „zbúraní stavby“, ktorý, čo je nanajvýš povážlivé, nefúka tam, kde tie stavby neboli v drvivej väčšine ani postavené. A kde dodnes tomu dnešnému „stavebnému dozoru“ na európskom stavenisku nechýbajú.
A čo je ešte vopred potrebné predoslať na úvod tohto poučného príbehu – to je odkaz venovaný na pamiatku hnutia, ktoré bolo pre nás veriacich (v prvom rade v pravdu) kresťanskodemokratické, ktoré po strate svojej identity bolo v čase rozhodovania o zbúraní tejto stavby pre „narušenú statiku“ – ochotné spolufinancovať jej existenciu na zhromaždeniach „rodových bezdomovcov“, shopných urobiť čokoľvek pre to, aby prežila. Nehľadiac nato, že jej udržiavaním v obytnej zóne, plnej nič netušiacich ľudí, chodiacich okolo nej mlčky, bezstarostne, už jej konštrukčné prvky prestali plniť svoju funkciu. A čo horšie, že už priniesli aj prvé obete.
I.
A preto už najvyšší čas otvoriť dvere do reálneho sveta a začať čítať „dejiny budovania právneho štátu“ v čase temna na Slovensku optikou, so zrkadlovými sklíčkami. Z lásky k pánovi Majerskému a k pani Holečkovej, „precedom“, a ich nasledovníkom vo vedení, hromadne konvertovaných medzičasom na progresívnu vieru.
Otvoriť ich z lásky k pravde, tej, ktorá je aj pre nich nepriznávanou dcérou času. Tou pravou, utajovanou pred verejnosťou, ktorá si pýta legitímne uznanie. Na verejnosti. V záujme šľachetnosti rodiny, ktorá si hovorí kresťanská a demokratická.
A to nejde inak ako nastaviť zrkadlo doby. Im rovnako, ako tomu hlučnému davu na námestiach a zmutovanej „kultúrnej elite“. Tej, ktorá to hrá ďalej, tentoraz na verejnom javisku, na mŕtveho chrobáka, keď má ísť priznať pred verejnosťou „ľavobočka“, ktorý nepasuje do „vzorovej rodiny“, do konštruktu právneho štátu. Dnes už len falošnej fikcie vedenia EÚ, evidentne v úlohe baranidla na presadzovanie liberálnych hodnôt v neposlušných štátoch. Tých, s demokraticky zvolenými „konzervatívnymi“ vládami..
A to je už dekadentná „hra na blbých a blbších“ predvádzaná verejne. A čo horšie, predvádzaná divákom falošnými hráčmi na čele s takými ako „vždy pripravená“ Pauhoufová, Tormová, pravdaže Magda Vašáryová, a najnovšie (príznačne, po udelení vyznamenania z paláca..) aj Paulíková, bez úcty k ľuďom, bez rešpektu k ich intelektu. Neúctivo povyšujúc svoje minoritné názory a svetonázorové postoje nad hodnoty uznávané majoritnou väčšinou občanov nášho štátu. Tou „nechápajúcou“ a neposlušnou.
A lepšie sa to už nedalo vyjadriť, ako to odprezentoval Eduard Chmelár, citujem:
- „keby o práve prejaviť svoj názor v demokratickom štáte malo rozhodovať vzdelanie a múdrosť, museli by ste vy dve (Vašáryová a Pavlíková) mlčať ako hrob..“
Lebo byť použiteľným „vechťom“ ešte ide prižmúriť oči, ale ponižovať ľudí pre iný názor, tomu sa hovorí mravná aj etická skazenosť človeka. Všade tam, kde sa uvažuje hlavou, kde sa posudzuje konanie srdcom a kde sa vypovedané slovo filtruje vlastným svedomím.
A toto dnes chýba nielen na Šafárikovom námestí v BA, ale aj na všetkých ostatných po Slovensku, na ktorých sa dozvedáme o právnom štáte, o jeho únose, o likvidácií, ba po voľbách už aj o jeho smrti, všetko, a vo všetkých pádoch, okrem toho jedného – piateho, zamlčaného. O tom, ako sa to robí na tom druhom, na tom „správnom brehu“.
A to je už čítanie z príbehu, ako vyrieknutého z rozprávky z „Tisíc a jednej noci“.
Dnes, však nielen akoby z rozprávky, ale ako titulný, živý príbeh, ktorý sa stal. Príbeh pútajúci svojou neuveriteľnosťou aj cez deň. Príbeh hodný premietania na verejnej obrazovke na slovenských námestiach, v ktorých sa skloňuje novodobá hodnotová ikona „právny štát“ – iba v 6-tich pádoch. Primárne na ujmu tých, ktorí nevedia „čítať“ alebo jednoducho sa len nechcú báť.
Tej dcéry času, ktorá, ako v tomto prípade, nie je pre mnohých vítaná (v rodine..)
Ešte „colombovské PS“ pri úvodnej ponuke hlavného menu:
To si vážne myslia v tom „ibahnutí“, že my si myslíme, že oni si vstúpili uveriteľne do svedomia, keď – po tom verejnom (spolu)vytrubovaní na tribúnach o likvidácií právneho štátu, o. i. aj v dôsledku zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry – napíšu na spôsob obrátenia Pavla predsedníčke EK, že tomu tak „není“..?
Keď pre to „likvidovanie právneho štátu“, ktoré nesie už dnes so sebou hrozbu zastavenia finančných prostriedkov z Plánu obnovy (o ktoré evidentne, neskrývane ide ich novým priateľom z PS) – v prvom rade doplatí, ukážkovo hodnotovo neukotvený pisateľ listu. Tentoraz už v postavení iného predsedu, tentoraz predsedu samosprávneho kraja.
Lebo na počiatku stálo: Za každú cenu…
Ale na konci hrozí, že bude výprask. Najprv od ľudí pri „európskych voľbách“, ktoré už klopú na dvere. A následne aj od ľudí z prešovského kraja, ktorí na to doplatia, pán predseda, aj vašou vinou. Presnejšie tí, ktorí zostali doma vo viere, že sa tu bude lepšie žiť. Bohužiaľ, nie tí, ktorí chodia domov iba keď zatrúbia volebné surmity.
To osvietenie však prišlo neskoro, farizej(i). Aj keď treba po kresťansky uznať, že na to priznanie nie je nikdy neskoro.