RTVS nám opäť dokázala, prečo už nie je verejnoprávnou, ale štátnou televíziou, dokonca aj to, prečo by ju nemali platiť z našich spoločných daní, ale výlučne z príspevkov prívržencov tejto rozbitej a chaotickej vládnej koalície, konštatuje vo svojom poslednom príspevku na sociálnej sieti Eduard Chmelár. Prinášame ho v plnom znení
Večera s Havranom nikdy neoplývala snahou o nestranné, neskreslené, vyvážené a pluralitné informácie (tak ako káže zákon o RTVS), ale včera spadla hlboko aj pod svoju štandardne nízku úroveň.
Diskusia o tom, či Slovensku hrozí zmena zahraničnopolitickej orientácie s troma šéfmi diplomacie s takmer identickými názormi (Rastislav Káčer, Milan Kňažko, Pavol Demeš), ktorým usilovne pritakával moderátor, niesla všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu šírenia poplašnej správy. Rastislav Káčer opäť strašil ako zmyslov zbavený, že keby sme nedodávali Ukrajine zbrane, tak dnes sú už ruské vojská v Bratislave a vo Varšave a že po voľbách sa naša geopolitická ukotvenosť môže zmeniť za pár dní. Nebol tam nikto, kto by mu vysvetlil, ako strašne tára, vymýšľa si a zavádza. A úplne najhoršie bolo bedákanie nad stratou „zahraničnopolitického konsenzu“ Slovenskej republiky. Najhoršie preto, lebo o jeho stratu sa nepričinila ani tak opozícia, ako práve títo páni.
Najprv si vysvetlime, čo to ten konsenzus v zahraničnej politike vlastne je, lebo mnohí ho používajú ako zaklínadlo bez toho, že by vôbec rozumeli obsahu tohto pojmu. Konsenzus nie je, že si dáme nadiktovať noty v Bruseli alebo vo Washingtone a všetkých donútime, aby sa ich pridržiavali, ako to robí súčasná vláda. To svedčí skôr o tom, že zahraničná politika Slovenskej republiky neexistuje, že sa vo všetkom podriaďuje záujmom západných veľmocí.
Len jeden príklad za mnohé – odmietavé stanovisko SR k Medzinárodnému dohovoru o zákaze jadrových zbraní sa nerodilo na našom ministerstve zahraničných vecí, ale do slova a do bodky bolo prevzaté metódou ctrl-c ctrl-v z webstránky State Departmentu USA. Toto je predstava ľudí ako Káčer, Korčok, Naď, Heger, Čaputová a podobní o „konsenze“, ale toto konsenzus naozaj nie je.
Konsenzus je najmenší spoločný menovateľ sporiacich sa strán, ku ktorému sa dospeje po poctivej diskusii. Teda nie že nejaký nazlostený minister zahraničných vecí príde po rokovaní so svojím americkým partnerom na zasadnutie vlády, tam všetkým vynadá a pod hrozbou následkov ich donúti prijať to, čo pôvodne vôbec nechceli a vlastne to ani teraz nevedia odôvodniť, a preto len prijmú hru, že sa to musí, tvária sa zasvätene a škandalizujú akékoľvek kritické poznámky k vnútenému konceptu. Takto sa ku konsenzu naozaj nedopracujeme. Konsenzus musí napĺňať ciele, potreby a požiadavky všetkých relevantných síl v spoločnosti a vyjadrovať štátne záujmy Slovenskej republiky. Proces jeho prijímania je náročnejší ako kompromis, ale výsledok má veľmi pozitívny dopad na spoločenské vzťahy. Toto všetko tvorcovia našej diplomacie arogantne obišli a dnes sa tvária, že nepotrebujeme diskusiu, ale súhlas. To je ich prvý veľký omyl.
Druhý spočíva v rozširovaní predstáv, že opozícia chce zmeniť zahraničnopolitickú orientáciu Slovenskej republiky. Vlastne to nie je omyl, ale vedomá lož. Robert Fico nikdy nespochybnil členstvo Slovenska v Európskej únii a NATO. Je to machiavellistický politik, ktorý vie, ako rozprávať so zahraničnými partnermi, ako s domácim publikom a koho v prípade potreby obetovať. Ale nikdy, naozaj nikdy sa od tejto základnej línie neodklonil. Ak niekoho poburuje, že má iné názory na vyzbrojovanie Ukrajiny ako Berlín alebo Paríž, to ešte, preboha, nemôže byť interpretované ako zmena zahraničnopolitickej orientácie. Toto choré uvažovanie, charakteristické skôr pre diktatúry, sme zdedili ešte z čias mečiarizmu, keď sa všetky kritické hlasy proti vláde automaticky označovali za antislovenské. Ale v demokratickej spoločnosti nemôže byť kritické myslenie vyhlásené za nepriateľské. Každý máme inú predstavu o rozvoji Európy a napĺňaní jej záujmov a je to tak v poriadku. Ak sme sa za 18 rokov členstva v EÚ nedokázali dopracovať k inej kvalite rozlišovania politických stanovísk ako k ich nálepkovaniu proeurópske kontra protieurópske, niečo nie je v poriadku. Bolo by hlúpe, keby sme sa na Slovensku nesporili vecne o podstate problémov, ale namiesto toho na seba ukazovali prstom – ten je za Slovensko a ten je proti Slovensku. A to isté platí v európskej a zahraničnej politike.
Napríklad o členstve v NATO nikdy neexistoval konsenzus. Bolo nám vnútené bez diskusie a bez referenda, hoci ho v roku 2003 požadovalo viac ako 70 percent obyvateľov Slovenskej republiky. Ak sa niekto odklonil od nášho dlhodobého konsenzu v zahraničnej politike, tak to boli práve ľudia ako Korčok, Naď a Káčer, ktorí vychýlili našu orientáciu od proeurópskej k proamerickej. Výsledkom je, že sme stratili niektoré komparatívne výhody, ktoré nám pomáhali robiť vyváženú politiku vo vzťahu k rôznym konfliktom vo svete. Ani Robert Fico, ani Andrej Danko, ani nijaký iný relevantný opozičný politik nikdy ani len nenaznačovali, že by sme mali patriť k Rusku a nikdy nespochybnili naše západné civilizačné ukotvenie. Kritický pohľad na jeho smerovanie nás posúva vpred, preto je v našom bytostnom záujme racionálnu polemiku podporovať, a nie ju dusiť alebo dokonca kriminalizovať. RTVS vo svojej jednostrannosti zachádza už príliš ďaleko. Tým skôr, že opakovane necháva diskutovať bez oponentov ľudí, ktorí dokázateľne klamú a zavádzajú. Opäť musím pripomínať moje reakcie na tie najväčšie klamstvá, lebo taký Rastislav Káčer donekonečna omieľa propagandu bez ohľadu na fakty. Za tú najbezočivejšiu považujem obviňovanie a špinenie mladých ľudí, ktorí odmietajú narukovať. Minister Káčer sprosto klame nielen v tom, že Ukrajinci sa nevyhýbajú násilným odvodom (sú ich tisíce!), ale aj v tom, že naši chlapci nechcú bojovať za vlasť. Ospravedlňujem sa, že to musím povedať tvrdo, ale inej reči tento človek zjavne nerozumie: Neviem, pán Káčer, možno máte vlasť vo Washingtone alebo Kyjeve, ale už si v tej svojej prepitej hlave uvedomte, že títo mládenci odmietajú ísť zomierať za Ukrajinu, nie za Slovensko, tak prestaňte urážať Slovákov!
Nebudem reagovať na všetky nezmysly a klamstvá, ktoré tam padli, lebo to nemá cenu, ale na jednu hlúposť predsa len musím. Keď Milan Kňažko vynadal všetkým, ktorí po invázii vojsk Varšavskej zmluvy ešte veria na slovanskú vzájomnosť, do idiotov, mal by sa opatrne pozrieť do zrkadla, či neukazuje na seba. Lebo to, čo povedal, je taká hlúposť, akoby sme my po Mníchovskej zrade a nemeckej okupácii v roku 1944 mali prestať veriť na zjednotenie Európy. Hovorím to neustále, ale v dnešnej atmosfére ohlušujúcej a stupňujúcej sa propagandy treba niektoré veci opakovať stále: tak, ako by bez zmierenia Francúzska a Nemecka (ktoré medzi sebou viedli krvavé vojny celé stáročia) nebola vznikla Európska únia, tak bez zmierenia slovanských národov nevznikne stabilita v strednej a východnej Európe. Je to také zložité pochopiť? Alebo má niekto záujem na tom, aby sme sa tu hašterili, bili a trhali na kusy? Viem, že na Západe sa nikdy nebáli ničoho viac ako myšlienky solidarity slovanských štátov, ktorá je hlavnou prekážkou ich svetovládnych ambícií. Ale kto hrá ich hru a vykrikuje, že Slovania medzi sebou vždy viedli vojny a iní nebudú – akoby sa potomkovia Frankov správali vo svojich dejinách inak a akoby sme sa s tým mali zmieriť ako s večným prekliatím – nesleduje naše bytostné záujmy.
poznámka: práve z vyššieuvedených dôvodov je potrebné pridať svoj hlas k Výzve generálnemu riaditeľovi RTVS. Pridajte sa ĽUDIA! Ukážme drzým (malo)mocným, že ich moc nad nami skončila. Budú sa ešte istý čas krútiť, ale vedzte, že sa budú krútiť od strachu. PRETOŽE KONČIA.
* zdroj
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz
** súvisiace články