Pod týmto názvom bol uverejnený článok na britskej investigatívnej stránke Declassifield UK.
Článok napísal Chris Hedges, ktorý pracoval takmer dve desaťročia ako zahraničný korešpondent pre The New York Times, National Public Radio a ďalšie spravodajské organizácie v Latinskej Amerike, na Strednom východe a na Balkáne. Autor odhaľuje spôsoby práce novinárov, utajené riadenie západného mainstreamu a analyzuje udalosti v celosvetovom i regionálnom kontexte v rôznych častiach sveta. A samozrejme následky z toho vyplývajúce. Je nositeľom Pulitzerovej ceny.
Hedges upozorňuje na knihu Matta Kennarda The Racket, v ktorej Kennard odhaľuje že Svet, ako ho poznáme, riadi exkluzívna trieda amerických vydieračov, ktorí operujú prakticky s neobmedzenými zbraňami a peniazmi. Kennard v knihe podáva správy nielen z celých Spojených štátov, ale aj zo Spojeného kráľovstva, Karibiku, Latinskej Ameriky, Afriky a Blízkeho východu. Pritom poskytuje prekvapivo jasné a konkrétne dôkazy o nekontrolovaných, vzájomne prepojených systémoch vykorisťovania na vysokej úrovni na celom svete.
Odhaľuje skrytú mašinériu amerického impéria. Podrobne opisuje jeho brutalitu, lživosť, krutosť a nebezpečné sebaklamy. Trhá závoj zahaľujúci pozadie, ktoré píše svetové dejiny. Rozhodovanie osôb v pozadí (má zrejme na mysli Deep State) je určované rozhodovaním nie na základe reality, ale na základe skreslených vízií reality, podfarbených ich vlastnou propagandou. A hlavne – na ich správaní založeným na vypaľovaní štátnych rozpočtov v prospech súkromných megakorporácií, predovšetkým vojenských. Diplomaciu, multilateralizmus a politiku nahrádzajú jednostrannými hrozbami a tupým nástrojom vojny. Stávajú sa slepými architektmi vlastného zničenia.
Hedges, ktorý napísal predslov k tejto knihe upozorňuje, že Kennard správne pomenúva zamestnancov, ktorí sú napríklad zamestnaní v Agentúre pre medzinárodný rozvoj Spojených štátov amerických (USAID) alebo ekonómov v Medzinárodnom menovom fonde (MMF) atď. Pomenováva ich ako ochotných podvodníkov. Nebolo pochýb o tom, že veria v cnosť svojej misie. Nasali všetky teórie, ktoré mali zaodieť globálne vykorisťovanie do jazyka „rozvoja“ a „pokroku“. Bol svedkom rozhovorov s americkými veľvyslancami v Bolívii a na Haiti a s mnohými ďalšími funkcionármi, s ktorými robil rozhovory.
„Naozaj veria mýtom,“ hovorí, „a samozrejme sú za to slušne platení. Na ich podporu na Západe existuje dobre zásobená armáda intelektuálov mainstreamu, ktorých jediným cieľom je vyrobiť obraz o krádeži prijateľným pre všeobecnú populáciu USA a ich vydieračských spojencov.“
Hedges trefne uvádza, že Amerika sa od konca druhej svetovej vojny stala stratokraciou – nadvládou armády v systéme moci. Je tu neustála príprava na vojnu. Obrovské rozpočty vojnovej mašinérie sú posvätné. Jej miliardy dolárov v plytvaní a podvodoch sú ignorované. Jej vojenské fiasko v juhovýchodnej Ázii, Strednej Ázii a na Strednom východe mizne v obrovskej čiernej diere historickej amnézie. Táto amnézia, ktorá znamená, že nikdy neexistuje zodpovednosť, umožňuje vojnovej mašinérii skákať z vojenského debaklu do debaklu, zatiaľ čo ekonomicky ničí krajinu. Militaristi vyhrávajú každé voľby. Nemôžu prehrať. Nie je možné hlasovať proti nim.
Od konca druhej svetovej vojny minula federálna vláda viac ako polovicu svojich daní na minulé, súčasné a budúce vojenské operácie. Vojenské systémy sa predávajú ešte pred výrobou so zárukami, že budú pokryté obrovské prekročenia nákladov. Obrovská mašinéria vojenského priemyslu ovláda štát. Demokracia neexistuje. Iba totalita nastolená uvedenou mašinériou. Vláda sa zmenila na bezduché bábky a občania sa stali biorobotmi pracujúcimi v prospech tejto obrovskej vojenskej mašinérie. Ekonomika USA je založená na krvavom vojenskom priemysle. Ak vojenský priemysel stratí zákazky, USA sa rozpadnú. Taká je pravda.
Zahraničná pomoc je podmienená nákupom amerických zbraní. Napríklad Egypt, ktorý dostáva cca 1,3 miliardy dolárov zo zahraničnej vojenskej pomoci, je povinný venovať ich na nákup a údržbu amerických zbraňových systémov.
Izrael od roku 1949 dostal od USA bilaterálnu pomoc vo výške 158 miliárd dolárov, od roku 1971 takmer celú vo forme vojenskej pomoci, pričom väčšina z nej ide na nákup zbraní od amerických výrobcov zbraní.
Za rok do septembra 2022 minuli USA na armádu 877 miliárd dolárov. To bolo viac ako nasledujúcich 10 krajín – vrátane Číny, Ruska, Nemecka, Francúzska a Spojeného kráľovstva – dohromady. Tieto obrovské vojenské výdavky vyhnali americký štátny dlh na viac ako 31 biliónov dolárov, čo je takmer o 5 biliónov dolárov viac ako celkový hrubý domáci produkt (HDP) USA. Táto nerovnováha nie je udržateľná, najmä ak dolár prestane byť svetovou rezervnou menou. Od januára 2023 minuli USA rekordných 213 mld. USD na platby za štátny dlh.
Vojenská mašinéria presmerovaním finančných prostriedkov a zdrojov do nekonečnej vojny je národnou pandémiou a ničí domácu ekonomiku a jej postavenie vo svete.
Mantrou militarizovaného štátu je národná bezpečnosť. Ak sa každá diskusia začína otázkou národnej bezpečnosti, každá odpoveď zahŕňa silu alebo hrozbu silou. Vyrábaním vnútorných a vonkajších hrozieb rozdeľuje svet na priateľov a nepriateľov, dobro a zlo.
Takí ako Julian Assange, ktorí odhaľujú zločiny a samovražedné bláznovstvá impéria, sú nemilosrdne prenasledovaní.
Postupne krachujúce impériá majú sklon k nepremysleným prejavom moci, snívajú o odvážnych vojenských majstrovských ťahoch, ktorými by získali späť stratenú prestíž a moc. Tieto operácie, ktoré sú často iracionálne dokonca aj z imperiálneho hľadiska, môžu priniesť vykrvácanie vojenských výdavkov alebo ponižujúce porážky, ktoré len urýchlia už prebiehajúci proces kolapsu amerického impéria.
Proces rozkladu amerického impéria sa začal už dávnejšie. Dnes žijeme v období, kedy sa toto impérium môže čochvíľa zrútiť nekontrolovaným pádom. Kedy to bude? Prvým prejavom bude americká finančná kríza takých rozmerov, že ohrozí ekonomiku ľudstva. Čína, Rusko a štáty BRICS o tom vedia a robia všetko preto, aby boli na tento moment pripravené. Tie štáty, ktoré budú slepo naviazané na americkú ekonomiku budú krvácať spolu s USA. To sa týka aj EÚ i Slovenska. Urobí SR kroky, aby nevykrvácala spolu s USA? Myslia si slovenskí ekonómovia, že našej ekonomike niekto dá životodarnú infúziu? Alebo budú mať tú odvahu, aby prijali také opatrenia, pomocou ktorých sa vyhneme následkom kolapsu amerického impéria?
AUTOR: Ivan Štubňa, zdroj