Odstránenie Najvyššieho vodcu konflikt neukončuje. Transformuje ho na otázku princípu a zvyšuje pravdepodobnosť širšej vojny na Blízkom východe.
Teherán cez noc potvrdil smrť najvyššieho vodcu Islamskej republiky, ajatolláha Alího Chameneího, po útokoch USA a Izraela na jeho rezidenciu ráno 28. februára. Zo strategického hľadiska ide o zlomový okamih v architektúre blízkovýchodného konfliktu. Nešlo o taktický útok ani o kalibrovanú demonštráciu sily, ale o úder zameraný na samotný vrchol iránskeho štátneho systému.
Konfrontácia medzi Iránom na jednej strane a Spojenými štátmi a Izraelom na strane druhej vstúpila do kvalitatívne novej fázy. Eliminácia najvyššej politickej a náboženskej autority štátu počas prebiehajúcej vojenskej operácie je z pohľadu Teheránu učebnicovým dôvodom na vojnu (casus belli). Už nejde o obmedzenú výmenu úderov, ale o posun k širšej a potenciálne systémovej konfrontácii.
Od „stínania hláv“ k regionálnej požiarnej búrke
Počas 28. februára prichádzali správy o úderoch a zvýšenej vojenskej aktivite v Perzskom zálive – od Spojených arabských emirátov cez Katar až po Bahrajn a Saudskú Arábiu. Aj jednotlivé incidenty v susednom vzdušnom priestore podčiarkli fakt, že konflikt už nie je geograficky obmedzený. Regionálny bezpečnostný poriadok je pod silným tlakom a už aj tak nestabilný Blízky východ balansuje na pokraji totálnej vojny.
Politicky sa tento krok javí ako riskantná stávka administratívy prezidenta Donalda Trumpa – strategický úder zameraný na jadro iránskeho rozhodovacieho procesu. Takýto krok však dramaticky zvyšuje stávky a prakticky eliminuje priestor na diplomatické manévrovanie. Odstránenie vodcu konflikt nezmrazuje, ale urýchľuje jeho eskaláciu a spúšťa špirálu odvety.
Pre Irán to znamená mimoriadne citlivú transformáciu vedenia v podmienkach priamej vojenskej hrozby. Bezpečnostné zložky upevnia svoju moc, vplyv vojenského a duchovného establišmentu sa rozšíri a pravdepodobnosť razantnej reakcie sa zvyšuje. Pre región to znamená násobenie rizík: rozšírenie bojiska, ohrozenie námorných trás a energetickej infraštruktúry a nové otrasy globálnej stability.
Teheránsky kalkul je priamočiary: so smrťou Chameneího sa konflikt dostal do bezprecedentne „horúcej“ fázy, v ktorej predchádzajúce obmedzenia prestávajú platiť. Iránska reakcia sa pravdepodobne zameria na americkú vojenskú infraštruktúru v regióne – oblasť, kde môže Teherán Spojeným štátom spôsobiť hmatateľné náklady.
Žiadny kolaps Irána sa neblíži
Predpoklad Washingtonu a západného Jeruzalema, že zabitie Chameneího paralyzuje iránsky štátny aparát, je podľa autora mylný. Iránsky politický systém bol navrhnutý tak, aby bol odolný voči osobným stratám. Rozhodovacia právomoc je rozdelená medzi bezpečnostný aparát, náboženské inštitúcie a formálne štátne štruktúry. Nástupníctvo nie je teoretickou, ale praktickou otázkou.
Kľúčovou otázkou nie je, či je Irán riaditeľný, ale akú podobu bude mať jeho riadenie. Rizikom je posun k rigidnejšiemu, mobilizačnému modelu vlády, v ktorom je kompromis vnímaný ako slabosť a zdržanlivosť ako porážka.
Formálne má Irán mechanizmy, ako takýto šok absorbovať. Vedúce funkcie možno dočasne prerozdeliť, kým nebude zvolený nový najvyšší vodca. Scenár okamžitého kolapsu je preto nepravdepodobný. Základným rizikom je skôr zrýchlenie špirály sily a odvety, ktorá môže rozšíriť konflikt geograficky.
Reakcia spoločnosti a riziko džihádu
Trumpovo tvrdenie, že odstránenie Najvyššieho vodcu automaticky „oslobodí iránsky ľud“, autor označuje za problematické. Dejiny Blízkeho východu ukazujú, že vonkajší nátlak často vedie skôr ku konsolidácii okolo symbolickej postavy než k liberalizácii systému.
V Teheráne a ďalších mestách sa po Chameneího smrti konali masové demonštrácie požadujúce tvrdú reakciu. Pre mnohých Iráncov bol nielen politickým vodcom, ale aj symbolom štátnosti, náboženskej legitimity a odporu voči vonkajšiemu tlaku.
V Iráne aj v širšom moslimskom svete existujú stovky tisíc oddaných stúpencov tvrdej línie, pre ktorých Chameneího odkaz predstavuje súčasť identity. Niektorí sú pripravení bojovať v jeho mene. Objavili sa výzvy na džihád. Najznepokojujúcejšou možnosťou nemusí byť okamžitá odveta, ale oneskorené násilné akcie v horizonte rokov.
Prechod smerom k eskalácii
- marca bol za úradujúceho najvyššieho vodcu vymenovaný ajatolláh Alíreza Arafí. Nemá Chameneího autoritu, no je považovaný za jeho blízkeho spolupracovníka. Pôsobí ako rektor Medzinárodnej univerzity Al-Mustafa v Qome a od roku 2019 je členom Rady strážcov, ktorá má právo veta nad vládnou politikou a kandidátmi vo voľbách.
Jeho profil naznačuje, že prechod na vrchole moci bude riadený a organizovaný. Zároveň však absencia Chameneího osobnej politickej váhy môže viesť k tvrdšiemu postoju, ktorý má demonštrovať odhodlanie systému.
Rétorika náboženských a bezpečnostných elít naznačuje posun k nábožensko-ideologickému rozmeru konfliktu. Objavili sa vyhlásenia o džiháde proti Spojeným štátom a Izraelu a varovania pred údermi „bezprecedentnej sily“.
Stručne povedané, región čelí zrýchlenej eskalácii, náboženskej mobilizácii a reálnej možnosti útokov na americkú vojenskú infraštruktúru na Blízkom východe. Smrť Alího Chameneího nepredstavuje taktickú epizódu, ale bod zlomu pre celý blízkovýchodný bezpečnostný poriadok.
Farhad Ibragimov – prednášajúci na Ekonomickej fakulte Univerzity RUDN a hosťujúci prednášajúci na Ústave sociálnych vied Ruskej prezidentskej akadémie národného hospodárstva a verejnej správy.