Panoramatický Film vypracovaný na motívy toho talianskeho, odžitého však tu doma, na Slovensku
Ide o výnimočný „F“ – Formát o Flekoch, o Funkciách, o nekonečne bohapustom Farizejstve, Frivoľnosti a o bezmedznom Fanfarónstve mocných…
s Fúl hercami, s Falošnými Frázami, s Fejkovým projektom – Fantazírujúcim o slušnosti, morálke, o boji s korupciou, s denno-denným Fabrikovaním aFér, s Fatálnymi dôsledkami pre seba, a pre Frustrované okolie…
S krátka (ne)kultúrny Fenomén doby, s Fušermisui generis na pohľadanie…
Fajta biedy, ktorá zostane navždy nezabudnutá v novodobej histórií Slovenska.
Keby to nebola komédia z roku 1990 a scenár od Leonarda Benvenutiho, nič netušiaci slovenský divák odprisahá, že ten scenár bol odkukaný zo Slovenska. Z prostredia Pinelovej nemocnice v Pezinku, autorsky, scénou i režijným spracovaním v jednej osobe – v ktorej dominujú 2 nepodarené Figúry, patriace do iného sveta. Sveta, v ktorom dominuje EGO, ambície, šašovstvo, schizofrénia, pokrytectvo, pomsta, ktorým primárne asistujú bezvýznamné vedľajšie Firemné postavy v roli „hojdacích koníkov“ (od témy k témy) vo význame amatérskych druhotriednych (bábkových) hercov. Zväčša pozbieraných Frackov „z ulice“ s obmedzeným priestorom na javisku a s ešte obmedzenejším videním sveta..
Kľúčoví (aj tu) boli dvaja Frajeri. Paolo Villaggio a Renato Pozzeto.
Najprv ako „údržbári v kostole“ – bez viditeľného úspechu, nemajúc na to od prirodzenia. Na to ako automechanici na benzínovej pumpe, (z)ničiac čo je tam sväté, autá. Prekročiac zjavne svoje schopnosti – opúšťajú tento „biznis“. Aby sa na to rozhodli „ukázať sa“ na inom poli, ako (podomoví) predavači vysávačov. A v šnúre škôd pokračujúc do tej miery, že si musia odpracovať škodu tým, že budú rok pracovať zadarmo.
A to sme už blízko (známeho konca) – títo podarení funebráci si „založia“ pohrebný ústav. Aby to po jednom z premnohých extempore v ich duálnom podaní vzdali. S Finálnym koncom, keď dostanú ponuku robiť (na verejnosti) dvojníkov, nevediac, že sa dali do kopy s mafiou…
A iste už tušíte, že v tom našom slovenskom na živo hranom filme, ktorého sme práve súčasťou v roli divákov, je to nápadne podobné. Primárne o 2 hlavných dobových hrdinoch, o Falzifikátorovi, sebastrednej figúre, ovládajúcej všetkých, len nie seba a o Farizejovi, špekulantovi s podprahovou ekvilibristikou výbavou.
Je to o dvoch exemplárnych Funebrákoch, ktorí sa nevedeli a dodnes sa ani nedohodli, kto je zodpovedný za zbytočne tisícky mŕtvych Slovákov – na kovid, skrz kovid, pre kovid, s covidom a komu (v treťom páde a v prvom rade..) z nich sme za to vďačný viac.
A ten skutočný počet zbytočne mŕtvych, ktorí nemuseli zomrieť, je oveľa vyšší v dôsledku zomrelých na rakovinu, na srdcovo-cievne a iné choroby – v príčinnej súvislosti s odsúvaním akútne potrebnej zdravotnej starostlivosti, čakajúc na operácie, na pomoc, zavretých doma, v domovoch dôchodcov, vytesnení zo života…
A v neposlednej miere je tiež o Figurantoch, o koaličnom kroví bez chrbtovej kosti, o Flagrantnej klake pripravenej vždy v poslaneckej lavici – hanby zaťapkať, zahlasovať a zasurmovať vo verejnom priestore na povel a na znak vďačnosti svojho šéfa…
A o mediálnych prestitútoch, schopných a ochotných „vyrobiť“ na želanie svojich chlebodarcov marketingový produkt do politiky a udržať ho ako chránené zviera pri živote a najmä pritom zlynčovať tých, idúcich proti (hlavnému) prúdu…
O keďže o filme, o tom talianskom sa už popísalo veľa, stojac dnes na dobovej križovatke, dovoľte cez hlavné postavy filmu, toho nášho, ktorého sme sa stali chtiac-nechtiac živou súčasťou – malú Faktografickú retrospektívu. Retrospektívu, odzrkadľujúcu dekadentnosť cesty a ničotu dvojročnej doby, ktorou sme prešli.
S otázkou, či toto je tá, ktorou sa chceme uberať aj po najbližšej križovatke, na ktorú sa míľovými krokmi blížime..
I.
FALZIFIKÁTOR, ktorý vošiel do neslávnej epizódy slovenských dejín – ako vysokoškolák – bez (ním) vypracovanej diplomovky.
FABULÁTOR, od chvíle, ako vyšiel na politické výslnie, vtedy ešte na chrbte strany SaS- v snahe zviditeľniť sa, už vtedy sa predstavil verejnosti – keď prišiel „s bombou“ – s Fiktívnou (ním nepreukázanou) 20 miliónovou ponukou, ak zahlasuje za pád vlády, Fraškami o stratenom účtovníctve, Fámami o Ficovej schránkovej firme na Belize so 700 miliónmi na účte, a najmä o Počiatkovej vile vo Francúzsku v Cannes za 3,2 milióna eur, o jej vrátení Slovenskej republike po voľbách – na ktorej chytil ¼ voliacich Slovákov na svoju predvolebnú udicu. Na tú, na ktorú nechal asi na povale u babky, spolu s účtovnou dokumentáciou…
FITTIPALDI, ešte ako štatutár spoločnosti regionPress, ktorý služobne za 1 (slovom jeden) rok najazdil na prenajatom vozidle Fabia 223 043 kilometrov (voziac v ňom svoju matku vraj preto, lebo sa o neho bála, aby nezaspal..) – čo znamená, že denne – vrátane víkendových dní – musel prejazdiť cca 600 km…
FALŠOVATEĽ s účtovnou evidenciou (tej čo sa našla na povale u babky v Borovej), spĺňajúcou skutkovú podstatu prečinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie.
FILANTROP, keď fiktívnym prevodom vydavateľstva regionPress „obdaroval“ bezmajetného zamestnanca (P.V.) majetkom za – 122 miliónov Sk (nejde o škriatok..).
FANATIK, chorobomyseľne uvažujúci a aj konajúci; známy tajným nahrávaním svojich „priateľov“, najznámejšieho – vtedy novo vychádzajúcu politickú hviezdu Prochádzku a ním vedenú novú stranu SIEŤ.
Známy tiež ako chorobný milovník polygrafu, detektora lží, nevediac už rozlíšiť reálie od bludu, keď čoby „multi-milionár“ ponúkol verejne, že vyplatí 125 miliónov Sk Ficovi za jeho účasť na detektore.
FACHMAN – investičný mág, vizionár a „bezdomovec“,vediaci kedy vložiť a kedy vybrať z krachujúcej dcéry Arca Investmens – z Arca Capital zúročený vklad (nepotvrdených 10 miliónov Sk) aj s profitom (pod pseudonymom „Paulínka“).
FAJZER-ov „tichý spoločník“,čourobil zo Slovenska vo svete svojho druhu jedinečné experimentálne laboratórium pre prebiehajúcu 3. fázu klinických skúšok, použijúc Slovákov ako laboratórne myši. S dôvetkom, že tie majú podstatne výhodnejšie podmienky, robiac im kontrolné výtery a dostávajúc „kvapky“ „v teplom režime“, na rozdiel od studeného odchovu, vonku v radoch, s variantom v uzavretých priestoroch, slúžiacich každému inému účelu ako medicínskemu.
A bolo to opäť v jeho prevedení bombové, povstalecké.
Významom a dôsledkami prekročilo aj to slovenské národné. Prekročiac to ozajstné počtom „dobrovoľných účastníkov“ a dnes už aj počtom padlých. A nezabudol pritom sprítomniť ani neblahé Fašistické metódy v tom istom priestore, len v inom čase.
Frajer svojho druhu, čo sa chcel zapísať do slovenských dejín.
Aj sa zapísal. Nezabudnuteľne. Pre zbytočne a márne stratené zdravie a životy.
A skrz vyhodené prachy. Strašné. V oboch prípadoch von oknom (toho na Ministerstve Financií). Tie testovacie „do Dunaja“, a tie Fajnové, Fajzerovi do kešene.
A na (nezdravotné) operácie, s „povstaním“ súvisiace. Dvojakého druhu. Tie vyhodené na zriadenie mobilných odberných miest (MOM), s mnoho miliónovou (štátnou) podporou tohto bizarného druhu podnikateľskej invencie. A ďalšie milióny použité na neetické propagačné účely „očkovacej korupcie“ seniorov, najviac idúce do kešene Markízy.
Súhrnne to nie je o miliónoch, ani o desiatkach, ani o sto miliónoch – bo tento „Covidový cech“ stál štátny rozpočet, tú prázdnu špajzu bezprecedentné, nezmyselne a neúčelne vynaložené náklady počítajúce sa už rádovo – miliardu eur, hovoriac pritom o právnej zodpovednosti, vyplývajúcej zo zákona o rozpočtových pravidlách (o nehospodárnom nakladaní s verejnými prostriedkami). S akým výsledkom – to ešte bude, bude musieť byť predmetom „diskusie“ pred orgánmi na to povolanými.
A tiež o právnej zodpovednosti vyplývajúcej z predpisov o klamlivej reklame a o neposkytnutí zdravotnej starostlivosti.
I za toTICHO zodpovedných za (klamlivú) propagandu/reklamu- typu „Vakcína je sloboda“ – odídenú do stratena, majúca najprv priniesť ochranu vlastného zdravia – aj ochranu zdravia tretích osôb. A zabrániť stratám na ľudských životoch. S alarmujúcim výsledkom – poznaním už údajov z krajín s najväčšou mierou zaočkovaných. Už dnes počítajúc s – vyše 90%-ným úmrtím na Covid už plne (viackrát) zaočkovaných.
A tu už ide o nielen nemravnú a neetickú propagandu/reklamu, s klamlivým obsahom – a s dôsledkami javiacimi už trestno-právne následky – ale aj o opomínanú ČESŤ a s ňou aj potrebu verejného ospravedlnenia sa všetkým onálepkovaným „antivaxerom“.
Jedinou ich útechou, zato nemalou, zostalo, že zostali imúnni. A nielen voči propagande.
A preto je namieste sa verejne spýtať : či, ak ide o propagáciu očkovania stačí iba prehodiť slovník..? „Slobodu“ – za domnelé „Riešenie“. Nepodarené „Riešenie“ – teraz už iba za kričiace ticho..? Alebo len nahodiť štandard, prehodiť plecom, a tváriť sa ako by sa nič nestalo?
LEBO sa STALO – a len a len vinou nezodpovednej, nemravnej propagandy. Propagandy, bez medicínskeho a právneho krytia. A to je TREST-u-hodné všade na svete. Teda bolo…
II.
A mierou vrchovatou tento odkaz náleží aj kovanému FARIZEJOVI, Sulíkovi, nasadiac rúcho Piláta, v snahe rýchlo si umyť ruky – a dištancovať sa – pred nespokojným davom ľudí – od 2-ročnej zodpovednosti za všetky trpké dôsledky. A najmä tie – už klopúce – na dvere.
LEBO – dnes už, s vedomosťami a zodpovednosťou náležiacich ministrovi hospodárstva – nejde ujsť v predstihu pred následkami energetickej krízy, patriacej mu do rezortu, ktorá prv či neskôr príde so zachádzajúcim slnkom, pred následkami už existujúcej dvojcifernej hyperinflácie, ruinujúcej hodnotu celoživotne nadobudnutých úspor ľudí, pred následkami katastrofálneho rastu cien hlavných komodít spotrebiteľského koša a blížiacej sa potravinovej núdze.
A to sú už „zbrane hromadného ničenia“ (kvality života ľudí), analogické s tými, s akými má ľudstvo skúsenosti pri podobných dejinných križovatkách…
A čo treba mať v tejto (slovenskej) súvislosti na zreteli obzvlášť – je paradoxný úkaz, že ide o „zbrane“, ktoré – sama na seba – našila táto nevedomá garnitúra – nepoctivou podporou bezhlavých sankcií voči Rusku. Nehovoriac v tejto spojitosti o ich servilnej úlohe v EÚ-priestore v roli poturčenca horšieho od Turka. Čoby lokaj horší od svojho pánička. Už len vrtiaci sa chvost chýba…
Finito.
S potleskom na záver (tohto filmu). Zostávajúc veriť, že už len tými 74-mi slúžnymi hlasmi v Národnej rade, čo zostáva ešte sedieť v hľadisku tejto bývalej váženej inštitúcie…
PS:
A čo je najsmutnejšie, toto filmové predstavenie nebolo, stále nie je zadarmo. Pripomenúc, že producentom tejto komédie s finančne nákladnou výpravou bol, teda ešte stále je – samotný štát.
Pre tých ľahostajných dodávam, že – MY Fšetci, občania Slovenskej republiky…
A viete, čo je na tom „filme“ najtragickejšie…?
Že MY, žaby v tom hrnci, ešte budeme na túto čoraz horúcejšiu vodu nostalgicky spomínať. Pri chýbajúcom vianočnom stromčeku vo verejných priestoroch, pri vyprázdnení „rasistickej“ štúrovskej literatúry z knižníc a škôl, pri „inkluzívnom“ chápaní dievčat pri pokuse o veľkonočnú šibačku a oblievačku, pri spomienkach na rodičov v postavení otca a matky (rodič 1, rodič II), atď., v aplikačnej praxi Istanbulského dohovoru, čakajúci za dverami na spustenie…
LEBO sa už dlhšie v zahraničných filmových štúdiách pripravuje nový („progresívny“) film, z uniknutým názvom – „Sladký život“, tentokrát v réžií nového Federica Feliniho, Šimečku. S producentskou zahraničnou pomocou – opäť raz, ako za Dzurindu – na čele so Sorošom a jeho „Otvorenou spoločnosťou“, citujúc očakávaného mesiáša toho marketingového produktu „novej doby“ – keď sa vyjadril otvorene, komu môže Dzurinda & comp. vďačiť za vyhrané voľby, konané v roku pane 1998[1].
Mesiáša, na ktoré „vysmädnuté“ hnutie (PS) tak dlho a tak túžobne čaká. A s ním aj jeho otcovia, zakladatelia a investori, čakajúci na zhodnotenie svojich „filantropicky“ investovaných zdrojov do tohto Finálneho spoločenského projektu.
Tí skúsenejší (domáci) spoluinvestori ešte s podporou novej filmovej adaptácie váhajú. Z obáv, aby potom v tej „otvorenej kinosále“ nezostal veľký prievan. Aj kameň na kameni..
Nie potešiteľná správa je, že vraj sú však naň už lístky vopred vypredané… Zatiaľ ale len v zahraničí…
[1] “Možno aj vďaka Sorosovým peniazom, ktorými pomáhal mimovládnym organizáciám, aby chodili po Slovensku a burcovali proti Mečiarovi, dokonca bez jeho peňazí by sme to možno neboli dokázali..“