ANARCHIA A CHAOS V PRÁVE
V rokoch 1945 – 1948 dochádzalo k deformáciám práva, nastala genocída slovenskej kresťanskej inteligencie a slovenských proslovenských síl, národ zostal bez duchovnej hlavy. V roku 1945 sme sa prepadli „do Ázie“. Česká benešovsko-komunistická inteligencia spáchala ďalší antihumánny a anticivilizačný čin genocídy slovenskej inteligencie a slovenských proslovenských síl pomocou dvoch politických subjektov na čele s právnikmi – KSS na čele so slovenským oportúnnym Machiavellim-Husákom („Demokracia nemôže byť jednaká voči všetkým občanom štátu“)a DS na čele s oportúnnym Lettrichom. Spodina sa dostala do riadiacich funkcií (Rekem 2020), komunistická strana Slovenska (KSS), Demokratická strana (DS) a Zväz partizánov (jeho členovia mali na svedomí mnohé masové hroby a iné zverstvá po Bystrickom sprisahaní/puči v auguste 1944) uskutočňovali genocídu slovenskej kresťanskej inteligencie (Podolský 2021). Slovenská národná rada, ako sa títo samozvanci nazývali, svojimi nariadeniami č. 33/1945 (skoncipoval právnik G. Husák – in Lacko 2020) a č. 55/1945 vyniesla nariadenia o tzv. národnom súde a tzv. ľudových súdoch, čo boli politické a nie právne súdy benešovsko-komunistickej vládnej pomsty. Nariadením SNR č. 99/1945 boli ustanovené preverovacie komisie a senáty s úlohou preveriť činnosť všetkých úradníkov, verejných zamestnancov a kultúrnych pracovníkov v rokoch 1938 – 1945 z hľadiska nedefinovanej „štátnej spoľahlivosti“ (Vnuk 2020, s. 137).
Právo bolo zneužité na vykonštruované politické procesy, keď bolo vytvorené a fungovalo politické retroaktívne súdnictvo ako akt politickej pomsty, dokonca s politickými justičnými vraždami (Vnuk 2007; Vnuk 2020). To bolo úplne v rozpore s tradíciou európskeho súdnictva, v ktorom platila zásada Nullum crimen sine lege (niet viny, keď niet zákona). Nastúpilo „revolučné zákonodarstvo“ v podobe prezidentských dekrétov spočiatku nelegitímneho prezidenta až do jeho zvolenia 26. 5. 1946 a nariadení SNR na Slovensku. Vyšlo ich asi 150, vydávali sa neparlamentnou cestou (Vnuk 2020, s. 200). V rokoch 1945 – 1948 došlo pri 24 tzv. Benešových „mimoriadnych ľudových súdoch“ k odsúdeniu 23 000 osôb, pričom 738 obžalovaných dostalo trest smrti. Z toho bol udelený trest smrti 66 ženám a 7 novinárom. Kto sa odvážil kritizovať politiku „demokrata“ Beneša, nemal šancu na prežitie! Proti rozsudkom nebolo v žiadnom prípade umožnené odvolanie (tzv. skrátené konanie) a poprava odsúdených musela byť vykonaná do 2 hodín po vynesení rozsudku ?!. Slobodomurár prezident Beneš rozpútal agresívne besné ťaženie proti akýmkoľvek pokusom o objektivizáciu slovenskej histórie, ktorej podľahla domáca oficiálna účelová historiografia i politika a žiaľ, pod jej kuratelou boli a sú aj nedovzdelaní politici-politikári a celá inteligencia.
Tzv. ľudové súdnictvo na Slovensku bolo záležitosťou SNR a Povereníctva spravodlivosti podľa nariadenia č. 33/1945 SNR z 15. 5. 1945. Podľa tohto nariadenia proti rozsudku niet odvolani ?!? Pred povojnovými komunistickými represáliami emigrovalo zo Slovenska asi 5 000 ľudí, vrátane najlepších a najznámejších spisovateľov, literárnych kritikov a historikov, vedcov, desiatok novinárov. Čistilo sa na stredných a vysokých školách, v Matici, v úradoch, v spolkoch a verejných inštitúciách. Čistky boli inšpirované komunistickou stranou a v preverovacích komisiách mali hlavné slovo komunisti.
Miesta v justičnom aparáte mali zaujať nové kádre zložené z mladých fanatických komunistov robotníckeho pôvodu a bývalých partizánov. Kádre „nových ľudí“ sa mali formovať v jednoročnej Právnickej škole pracujúcich (PŠP). Slávnostne ju otvárali 7. februára 1949 v Bratislave. Medzi prvých prednášateľov patril práve justičný vrah Anton Rašla. Vďaka týmto rýchlokurzom už v roku 1951 pôsobilo v praxi 46 robotníckych prokurátorov. K extrémnym excesom práva patril hrdelný krvavý prokurátor Rašla, tento diabol, cynický psychopat v talári a netvor v ľudskej koži a justičný zločinec, zúčastňoval sa nielen na priamej likvidácii politických oponentov, „triednych nepriateľov“, ale aj na príprave budúcich kádrov do „novej justície“ – prokurátorov a sudcov. Rašla dostal na šibenicu dr. Tisa, dr. Tuku, Gašparíka, Kubalu, bol pri procesoch s Kleinertom, Čatlošom, Turancom, Talským a podpísal sa pod množstvo politických procesov a na ešte väčšom množstve ľudských tragédií. „Preslávil“ sa aj návrhmi na zvyšovanie trestov. Svedčilo to o jeho prehnanej horlivosti oddane slúžiť novonastupujúcej besnej tyranii. Ak súd odsúdil obvineného na doživotie, odvolal sa a žiadal trest smrti. Ak obvinený dostal 20 rokov, Rašla rozšíril obžalobu o ďalšie právne vety a žiadal doživotný trest a podobne (Lacko 2021).
Limitným prípadom nezákonností zločinného súdnictva bol politický proces s prezidentom J. Tisom a jeho politicko-súdna vražda (Proces 1990). Dr. J. Tiso bol odsúdený za prekročenie neexistujúcich zákonov – „trestný čin domácej zrady, zrady na povstaní a čin kolaborantstva“. Slovenská republika nebola fašistický, ani totalitný štát a prezident dr. J. Tiso nekolaboroval s Hitlerom, ani s nacistickým Nemeckom (židovský historik profesor Glaser 2018). Pojem „klérofašizmus“ či „klérofašistický štát“ účelovo zaviedli chazarskí židovskí komunisti ako výsmech kresťanstva za účelom dehonestácie všetkého pronárodného. Objektívna pravda je zamlčovaná, naše deti a verejnosť sú naďalej kŕmené lživou ľavičiarskou chazarsko-komunistickou propagandou.
Na Slovensku bol zavedený ešte tuhší centralizmus, ako bol centralizmus masarykovsko-benešovský. Zbor povereníkov, SNR i Slovenský národný front nedisponovali nijakou právomocou (Vnuk 2020, s. 254, 259). Všeobecné voľby z 26. 5. 1946 neboli ani slobodné, ani demokratické, počet politických strán bol obmedzený, neboli pripustené opozičné strany (Vnuk 2020, s. 243). Neúprosná cenzúra, lož a faloš bola materinskou rečou novinárov, spisovateľov a kultúrnych pracovníkov v službách nového režimu. Bol to začiatok morálneho úpadku, ktorý viedol ku korupcii duchovného života a medziľudských vzťahov v päťdesiatych rokoch a ktorého zhubné následky trvajú dodnes.
2.4 Právo v ČSR po komunistickom puči 1948
Česko-chazarsko-komunistické trockistické právne a politické besnenie zosilnelo najmä po roku 1948, kedy červený teror robila skupina komunistických vrahov. Právo po puči v roku 1948, v režime, ktorý si vládu jednej politickej strany zabezpečil ústavným článkom, nastalo zrušenie prirodzeného práva a panovalo právne bezvedomie obyvateľstva. Ideologickou mocou zbrane hromadného ničenia marxizmu-leninizmu deformovaná a tristne nízka odborná úroveň práva aj právnikov mala za následok, že justícia v značnej miere spoluvytvárala dobu totalitatúry. Všetci prokurátori boli členmi KSČ, či jej apendixu KSS, a aj ostatné právnické zamestnania boli deformované totalitárnou ideológiou a praxou. Právo bolo v područí KSČ od februárového puču v roku 1948 a právnici boli nedotknuteľní ako samotná KSČ. Justícia počas diktatúry komunistickej strany v značnej miere spoluvytvárala dobu totalitatúry, mala podobné výsadné postavenie ako štátostrana, bola nekritizovateľná, a teda deformovaná (Ferko 2000, s. 162).
Právo po komunistickom puči bolo formálne rámcované ústavami. Po skončení druhej svetovej vojny formálne platila v obnovenom Československu ústava z 29. februára 1920. Neodrážala však politické, štátoprávne a územné zmeny po roku 1945. Ústava Československej republiky, známa ako Ústava 9. mája, z roku 1948 bola prijatá Ústavodarným národným zhromaždením 9. mája 1948. Deklarovala „víťazstvo robotníckej triedy“ vo februári 1948, definovala Česko-slovenskú republiku ako „ľudovodemokratický štát“ a zabezpečovala položenie základov socializmu vo všetkých oblastiach spoločenského života. Zakotvila asymetrické štátoprávne usporiadanie, teda okrem česko-slovenských orgánov iba existenciu slovenských orgánov s obmedzenou autonómiou a žiadne české orgány. Povoľovala existenciu podnikov do 50 zamestnancov a držbu pôdy do 50 ha. (Tento princíp bol v praxi porušený). Tradičné delenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu ústava vôbec neobsahovala a ústavný súd nebol zriadený. Vzhľadom na to neexistoval orgán, ktorý by občanom umožnil dovolávať sa svojich práv. V ústave bolo proklamované právo na slobodu prejavu, vyznania, petičné právo, nezávislé súdnictvo a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, prax bola opačná.. Súčasne zavádzala nové tzv. sociálne práva, napr. právo na prácu, vzdelanie a odpočinok. Ustanovenia o občianskych právach a slobodách boli čisto proklamatívne a v praxi sa nikdy nerealizovali. Štátne orgány sa stali prevodovými pákami, ktoré vykonávali rozhodnutia prijaté na zasadaniach Ústredného výboru KSČ (https://www.upn.gov.sk/).
Uprostred teroru, násilia a lží vznikol politicko-právny totalitárny systém, ktorému dali právny názov „ľudová demokracia“, t. j. dvojnásobne ľudový, čo je tautologický názov. Do „ľudovodemokratického režimu“ vstupovalo Slovensko bez hlavy – kvalitnej inteligencie, ožobráčené nielen politicky, hospodársky a nábožensky, ale aj kultúrne. Po chazarsko-komunistickom uchopení štátnej moci vo februári 1948 KSS i ŠtB naďalej terorizovali slušných ľudí (Žiak 2004; Vnuk 2020; Ďurica 2003). Začalo to znárodnením, vyhadzovaním z bytov, likvidáciou politikov, „kulakov“ a učiteľov. Zrušili kňazské semináre, náboženskú tlač a vydavateľstvá. Pre vieru šikanovali rodičov, deti neprijímali do škôl. Zlikvidovali vyše 900 kláštorov a tisícky rehoľníkov zavreli na roky do koncentračných táborov a väzení, barbarsky zničili veľa knižníc a literatúry. Začal sa uskutočňovať marxistický sociálny trockistický experiment podľa vzoru ZSSR, za ktorý sa skrýval aj šovinistický pragocentrizmus a deformovaný čechoslovakizmus.
Ústava Československej socialistickej republiky č. 100/1960 Zb. bola druhou ústavou Česko-Slovenska, prijatej v čase monopolnej vlády komunistickej strany s prisluhujúcimi potemkinovskými stranami. Jej prijatie sa odôvodňovalo pokrokom v budovaní socializmu. Ústava ČSSR prinášala mnohé zmeny v znamení prechodu štátu z ľudovodemokratického na socialistický a s víziou vybudovania komunizmu s uzákoneným postavením KSČ ako vedúcej sily v spoločnosti a štáte. Spomedzi dôležitých symbolických zmien možno spomenúť zmenu názvu štátu (na Československú socialistickú republiku) a zmenu štátnych symbolov, predovšetkým štátneho znaku. Ústava ČSSR bola (do roku 1969) ústavou unitárneho štátu s osobitným postavením Slovenska. Zrušenie Zboru povereníkov znamenalo, že od 1. júla 1960 začala pražská vláda priamo riadiť aj krajské národné výbory na Slovensku. Národná rada (s bývalými povereníkmi ako poslancami) sa potom stala bezvýznamnou inštitúciou. Dôsledkom zmeny ústavy boli aj ďalšie zmeny. Uskutočnili sa zmeny v územnom členení štátu. Dovtedy malo Československo 19 krajov, Slovensko z toho 6. Ich celkový počet sa odteraz znížil na 10, z nich tri boli slovenské. Zredukoval sa aj počet okresov – zo 179 na 75, z toho 33 vzniklo na Slovensku. Praha získala postavenie „osobitného územného celku“, Bratislava sa stala provinčným mestom na úrovni okresného sídla (https://www.upn.gov.sk/).
Rozsahom najväčšou zmenou Ústavy ČSSR bol ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii. Ústavný zákon o československej federácii o. i. zrušil tretiu, štvrtú, piatu a šiestu hlavu ústavy, teda ustanovenia o Národnom zhromaždení, prezidentovi, vláde a Slovenskej národnej rade, pričom postavenie týchto najvyšších ústavných orgánov – v modifikovanej federálnej štruktúre – upravoval ústavný zákon o československej federácii (https://www.upn.gov.sk/).
S absolútnou mocou KSČ a jej apendixu KSS počas 40 rokov totalitatúry súvisel aj pokles úrovne právnických fakúlt v celej ČSR, čo výstižne charakterizoval napr. medzivojnový absolvent Právnickej fakulty UK v Bratislave JUDr. Ladislav Chriašteľ: „Právnická fakulta UK v Bratislave sa premenila na právnickú meštianku“ (Chriašteľ 2001). Celé vysoké školstv bolo degradované zákonom o VŠ z roku 1980. Tento zákon bol ďalšou katastrofou pre VŠ, ktorý zrušil habilitácie docentov a stanovil vymenovávanie docentov a profesorov na základe tzv. komplexného hodnotenia, pozostávajúceho z troch oblastí činnosti: angažovanosť v politickej a spoločenskej činnosti, pedagogická činnosť a vedecko-výskumná činnosť s výsledkom, že profesormi a docentmi sa stali osoby s až 80 %-nou angažovanosťou, cca 20 %-nou pedagogickou činnosťou a so zanedbateľnou alebo nulovou výskumnou činnosťou. Ideologické disciplíny anticivilizačného neonáboženstva marxizmu-leninizmu sa stali súčasťou predmetov štátnych skúšok. Zákon bol pohromou oveľa horšou ako predchádzajúce zákony z rokov 1950, 1956, 1966 a 1969. Kritické výhrady k právnej úrovni právnikov reflektovali viacerí právnici: „Ide o právnické základné školy“ (Železník 2011). „Právnici ničomu nerozumejú a do všetkého kecajú“ (JUDr. P. V.). Obdobné vyjadrenia zaznievali aj z radov študentov týchto fakúlt. Výstižne to reflektuje aj výrok o električkových fakultách, udomácnený v 80-tych rokoch medzi študentmi právnických fakúlt UK i UPJŠ: „Ak ťa neprejde električka, tak doštuduješ na právnickej fakulte“, resp. „Nastúpiš a električka ťa dovezie na konečnú“ (JUDr. K. M., predseda Okresného súdu v Košiciach). Od bratislavskej právnickej „meštianky“ sa odvíjal zrod a úroveň košickej právnickej „meštianky“ a od nich po vzniku druhej SR aj zrod ďalších právnických „meštianok“, vrátane súkromných a po roku 1989 ďalších ako dôsledok pôsobenia „komplexných“ profesorov práva. Právnické fakulty de jure sú de facto právnickými učilišťami (Vnútorný prediktor 2021). Úroveň inteligencie v celej ČSSR sa ešte hlbšie prepadla masovou produkciu „komplexných“ profesorov a docentov po roku 1980, ktorí po roku 1989 odmietli očistu školstva a stali sa zárodkom ďalšej degradácie a degenerácie školstva.
2.5 Anarchia a chaos práva po štátnom prevrate 1989
Stručne uvedieme absurdity práva, právneho ochrnutia, anarchie a chaosu práva na Slovensku po roku1989. Vývoj práva a politiky po štátnom prevrate v roku 1989 v réžii KGB a CIA (Jurman 2019) smerom k ďalšiemu chaosu a anarchii je determinovaný cieľmi politiky konceptuálnej moci globálneho parazita – kočujúcej pseudoelity – úžerníckej bankárskej mafie chazarského pôvodu v londýnskej City a Wall Street v New Yorku (Romanoff 2022) za pomoci Vatikánu (Četveriková 2023) a to na vytváranie oligarchickej finančnej ekonomiky pomocou „texaských“ zákonov. Vedúcu úlohu majú finančníci, mediálni profesionáli a zástupcovia high-tech odvetví. Totalitatúra KSČ a jej apendixu KSS bola vystriedaná supertotalitarizmom úžerníckej mafie globálneho parazita ideológiou a politickým systémom najnebezpečnejšieho náboženstva „demokracie“ (Dubovský 2022; Romanoff 2022).
Po prevrate sa začal používať inštitút koaličnej dohody pri zostavovaní vlády medzi víťaznými politickými subjektami, kde platí princíp nehlasovať za opozičné návrhy, čo je absolútnym popretím ústavy, poslaneckého mandátu, a aj poslaneckého sľubu. Koaličná zmluva je inštitút, ktorý je protiústavný. Čiže tento štát stojí na základoch, ktoré vlastne permanentne popierajú ústavu (Drgonec 2020). Vládne absencia tvorivej politickej činnosti, len opičenie podľa neústavného institútu Hradnej pätky v obrezanej prvej ČSR (Klimek 1996; Bartoš 2014).
Po štátnom prevrate v roku 1989 nenastala dekomunizácia inteligencie, ako hlavy národa, ani celej spoločnosti. Právnická, ba celá najmä humanitná inteligencia v celej ČSSR bola na rurálnej úrovni, v období zmeny nereprezentovala a neprezentovala ako duchovná sila žiadnu reálnu humánnu a civilizačnú strategickú víziu. Česká inteligencia a celá česká spoločnosť hrala prím v zmene, no plebejská malomeštiacka, s kotlinovým myslením, prázdnym intelektualizmom a typickým švejkovstvom bola neschopná žiť so Slovákmi ako s rovnoprávnymi (Tesař 1994; Bok 2023), čo sa okate prejavilo napríklad pri „pomlčkovej vojne“ o názov štátu, či o lživom tvrdení o ekonomickom doplácaní na Slovensko. Česká politická i právna reprezentácia, ktorá zrádza český národ už od Veľkomoravskej ríše, kedy sa vopchala do nemeckého zadku (Tesař 1995), začala šovinisticky kotlinovo pretláčať unitárny štát masarykovsko-benešovského typu, čo posilnilo snahy o rozchod s Čechmi s výsledkom rozdelenia štátu na dva politické subjekty SR a ČR od 1.1.1993.
Početné zmeny ústavy priniesol štátny prevrat v roku 1989 v réžii KGB a CIA (Jurman 2019). Prvú zmenu zavádzal ústavný zákon z 29. novembra 1989 č. 135/1989 Zb. Kľúčovou zmenou zavedenou týmto ústavným zákonom bolo vypustenie čl. 4, teda zrušenie vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti a štáte. V roku 1990 sa dvakrát zmenil názov štátu (samostatnými ústavnými zákonmi najprv na Česko-slovenskú federatívnu republiku, potom na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku. Na základe týchto zmien sa začal používať aj nový názov ústavy, najprv Ústava Česko-slovenskej federatívnej republiky, potom Ústava Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Z ústavy sa vypustilo vyhlásenie, novelizáciou ustanovení o národných výboroch sa vytvorila územná samospráva, ktorej základom bola obec. národné výbory sa fakticky zrušili resp. zanikli po prvých voľbách do orgánov obcí. Listinou základných práv a slobôd sa zrušila druhá hlava ústavy, menili sa kompetencie republík a federácie.
Schizofrénia práva v ČSFR nastala bezprostredne po štátnom prevrate v roku 1989. Hlavné zákony, týkajúce sa politického systému, boli vypracované v období november 1989 až jún 1990, a dodnes platia. Legislatíva bola tak rýchlo zmenená, ako rýchlo bola legislatíva zmenená po komunistickom puči KSČ v roku 1948, pričom hlavnú úlohu hralo zahraničie – zahraniční poradcovia prišli radiť českým buranom v politike, ekonomike i legislatíve za účelom tvorby a ochrany veľkých zlodejov (Nevařil 2012). Federálne zhromaždenie ČSFR vypustilo z ústavy čl. 4 o vedúcej úlohe KSČ, no nezmenilo zákon o prokuratúre z roku 1964, podľa ktorého generálny prokurátor má právomoc zastaviť ktorékoľvek trestné stíhanie. Poskokovia vo FZ v tichosti zmenili trestný zákon tak, že z pojmu „verejní činitelia“ vypadli tajomníci, šéfovia a iní nomenklatúrni pracovníci. Z trestných činov sa stali priestupky, ktoré boli amnestované schizofrénnym a amorálnym sluhom úžerníckej chazarskej mafii p-rezidentom Havlom (Sýs a Spáčil 2010, s. 15, 85; Bauer 2002). Skutoční vinníci boli ponechaní mimo pozornosti a spravodlivosti, čo je schizofrénne a amorálne. Nenastala dekomunizácia spoločnosti najmä vďaka legislatíve FZ a utajenie správy o udalostiach 17. novembra Federálnym zhromaždením evidentne demaskuje pravý charakter „parlamentu“ a antidemokratičnosť evanjelia „demokracie“ v ČSFR. Sú to činy FZ na úrovni protiľudovej zákonodarnej luzy. A právnici – za panovania KSČ rovnako české MOLDAUELBE PRESS (Lidové noviny, Mladá fronta dnes, Respekt a iné) ani nemukli o tomto podvode. Dokonalá súhra práva a médií proti obyvateľstvu. Už v tomto zlome sa ako škodná a protispoločenská luza prejavili politici-politikári, zákonodarcovia vo FZ, právnici a médiá. A ostatná inteligencia zostala k tomuto anticivilizačnému protispoločenskému dianiu nemá, vrátane tej prírodovednej a technickej. Evidentný dôkaz, že stádočko plebejských vychytralých a nevedomých českých občanov, i stádo nevedomých slovenských občanov možno efektívne ovládať (Dubovský 2023).
Liberálna ideológia ovládla od samého začiatku zle nastavený politický systém a nadobudla totalitárny charakter s následkom, že v Česku nastala najväčšia rabovačka od „úprku z Bílé hory“ (Čornejová 2020) a na Slovensku nemá historickú obdobu. Intrigánsky prezident Havel vymenoval taký ústavný súd na čele s advokátom Valkom, ktorý jeho osobu a jeho kategóriu spolupracovníkov ŠtB vyňal z pôsobnosti lustračného zákona a boli tam aj osoby chazarského pôvodu, ktoré sa postavili na čelo novovznikajúcich politických subjektov. Prijatý lustračný zákon uplatnil právny nezmysel – princíp kolektívnej viny. Mal postihovať osoby, slúžiace ako spolupracovníci ŠtB rôznych „kategórií“ verchuške – týmto „verejným činiteľom“ a celej nomenklatúre, ktorú však sústava schizofrénne vyňala zo zodpovednosti. Toť typické české švejkovstvo, schizofrénne a absurdné politicko-legislatívne divadlo, aké je „demokracia“ s českou tvorivosťou schopná vytvoriť v réžii riadiacich síl úžerníckej mafie. Dokonale podlý čin. Navyše intrigánsky Havel dal príkaz federálnemu ministrovi vnútra Sacherovi na odstránenie komunistickej verchušky zo zoznamov ŠtB. Havel podpísal lustračný zákon, zakotvujúci princíp kolektívnej viny, čím bol porušený princíp právneho štátu (Dubovský 2023). Výsledkom je parlamentné zastupiteľstvo v službe oligarchickej liberálnej nedemokratickej „demokracie“ podľa pokynov globálneho parazita. Liberálna „demokratizácia“ legislatívy v zmysle všeobecného a rovného práva sa pokladá za bezpodmienečne nutnú podmienku legitimity štátu. Súčasné ústavy v euro-americkom konglomeráte sú formulované na základe iracionálnej paradigmy „demokracie“. Analýza „demokracie“ (Dubovský 2022; Romanoff 2022; Dubovský 2023) však svedčí o „demokracii“ ako efektívnom nástroji globálneho parazita na anticivilizačné ovládanie ľudstva. V politike euro-amerického konglomerátu však neexistuje možnosť transcendentnej garancie v otázkach týkajúcich sa etiky zákonodarstva (Grečo 2013, s. 143).
Po páde komunisticko-trockistickej diktatúry a ďalšej degenerácii práva v ČSFR, po zlyhaní politických subjektov pri kreovaní nového politického systému „demokracie“, sa rodili nové koncepty „spravodlivosti“ v ČSFR a usporiadania spoločnosti novým politickým systémom. Česká malomeštiacka rurálna plebejská kotlinovo obmedzená inteligencia s jej švejkovstvom a prázdnym intelektualizmom sa v politike nechcela vzdať koloniálneho princípu voči Slovensku, čo vyvolalo reakciu proslovenských síl (Dudáš 2019, s. 109). Pomlčková vojna o názov štátu bola dôkazom, že český národ nie je schopný žiť so slovenským národom ako rovnocenným partnerom v jednom štáte. Zemanov arogantný šovinistický prejav vo Federálnom zhromaždení bol impulzom k zosilneniu úsilia po samostatnom štáte, ktorého sa ujala časť inteligencie v Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene na čele s V. Hornáčkom (Dudáš 2019, s. 110). Následne Slovenská národná rada prijala Deklaráciu o zvrchovanosti SR 17.7.1992, v dôsledku čoho abdikoval z funkcie prezidenta amorálny a schizofrénny vlastizradca chazarského pôvodu V. Havel (Bauer 2002). SNR prijala Ústavu SR dňa 1.9.1992 ako ústavu zvrchovaného štátu ešte počas federácie. Federálne zhromaždenie prijalo 25.11.1992 Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a k 1.1.1993 vznikli dva nástupnícke subjekty medzištátneho práva –Slovenská republika a Česká republika.
Príčiny právneho ochrnutia či právnickej demencie tvorcov schizofrénneho stavu legislatívy a súdnictva po roku 1989 sú viaceré. Súvisí to s úrovňou politikov a právnikov, formovaných štyridsaťročnou existenciou a praxou diktatúry KSČ a jej apendixdu KSS. Nebolo sily, ktorá by mohla zabezpečiť tvorbu a dodržiavanie spravodlivého práva a jeho konzistentnosť. Možno hovoriť nielen o ideologickej deformácii odbornosti právnickej inteligencie pred štátnym prevratom, ale aj o v geopolitike a v medzištátnom práve nedovzdelaných a nerozhľadených autoroch a schvaľovateľoch tejto legislatívy. Títo protoprávnici ako právnický planktón ani nevedeli a nechápali, čo schvaľujú. A to vrátane osôb s najvyššími pedagogickými titulmi profesor a docent a neadekvátnymi vedeckými hodnosťami PhD., CSc. či DrSc., nakoľko právo nie je veda (Wagner 2007), ale duševné remeslo (Vnútorný preditor 2011). Alternatívne vysvetlenie prezentoval nemenovaný dekan Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach: „Právnici, vstupujúci do politiky, opúšťajú oblasť práva“. Takýto jav je nepredstaviteľný a nemožný u inteligencie v oblasti prírodných a technických vied a činností. Dobrovoľný útek právnikov čo i len od formálnej kompetencie dokazuje, že ide o duševný právnický proletariát, nádenníkov v oblasti práva, a nie právnikov.
Vysoké školy ako liahne inteligencie boli kontaminované zákonom o vysokých školách, prijatým v demokratizačnom ošiali v roku 1990, ktorý vinou českého ministra školstva umožnil, aby „komplexní“ profesori boli ponechaní vo funkciách profesorov, a títo „komplexní“ profesori sa stali zárodkom následnej celkovej sebadegradácie celého vysokého školstva a spoločnosti, najviac v humanitných disciplínach, a obzvlášť v práve (Dudáš 2011). S výsledkom že justícia a právo sú kontaminované prístupmi a postupmi z alchýmie. Náuka o práve je v prvom priblížení v takom stave, v akom bola náuka o elektrine pred Coulombovým kvantifikačným experimentom merania silových účinkov medzi dvomi bodovými elektronickými nábojmi v roku 1795. Tento experiment povýšil náuku o elektrine na vedu (Dudáš 2021). Teória je súbor konzistentných poznatkov overených praxou, No právo stále nedosahuje úroveň teórie, preto požiadavkou je postaviť celé právne myslenie podľa analógie vyššej matematiky a fyziky, čo požadoval nemecký filozof už v roku 1927 (Spengler 2017).
Prípad degenerácie práva je najstrašnejšia degenerácia spoločnosti, lebo právo je najdôležitejší úrad, v najnebezpečnejšom náboženstve „demokracie“ (Romanoff 2022) je ultimatívny rozhodca. Sudcovia ako ultimatívni rozhodcovia v systéme „demokracie“ sú však najväčším nebezpečenstvom bieleho obyvateľstva, meniaci „demokraciu“ na diktatúru súdov – Judicial Dictatorship (Diktatúra súdov) (Buchanan 2012), nemajúc nad sebou kontrolný orgán ako bola štátna rada v prvej Slovenskej republike, zostavená na stavovskom princípe, ktorá mala funkciu ochrany legislatívy a exekutívy pred porušovaním prirodzeného práva. Tak je to v pôsobnosti formálneho práva. Formálne právo je právo silnejšieho a v tejto existencii je silnejším „múdrejší“, t. j. šikovnejší resp. bezohľadnejší, drzejší, egoistickejší atď. Politici, žurnalisti a právnici dosiahli najvyššiu schopnosť v trojhodnotovej stupnici schopností – schopný, veľmi schopný a všetkého schopný.
– koniec tretej časti, pokračovanie
Doc. Ján Dudáš, DrSc.
- celý dokument (30 strán) si môžete stiahnuť tu