ANARCHIA A CHAOS V PRÁVE
Keby ľudstvo obmedzilo moc obmedzencov, získalo by neobmedzené možnosti.
2. STAV PRÁVA NA SLOVENSKU
Mílniky vývoja práva na Slovensku v období od Veľkomoravskej ríše sú odzrkadlené napríklad v dielach (Gábriš 2015; Dudáš 2011; Dubovský 2023). Úroveň náuky práva a právnej praxe v SR je ovplyvnená predchádzajúcim vývojom práva na území Slovenska najmä po roku 1918 – relatívne krátkeho obdobia po uvoľnení sa z uhorského žalára národov, v ktorom v roku 1517 vyšla ako návrh zbierka kráľovských dekrétov Uhorska Tripartitum …. Štefana Verbȍciho, ktorú kráľ nepodpísal, no stala sa deviantným „katechizmom“ súdnej praxe v Uhorsku, bola to základná príručka uhorského zvykového práva. V nej „odôvodnil“ feudálne výsady šľachty voči ľudu, odvodzujúc ich od zásluh predkov „pri zaujatí vlasti“. V roku 1768 Mária Terézia vyňala súdnictvo z rúk stavov, poštátnila ho a vydala nový trestný poriadok Constitutio Criminalism Theresiana. Po zrušení feudálnej ústavy v občianskom práve na Slovensku v rámci Uhorska nastalo vacuum iuris, ktoré bolo do roku 1861 vyplnené rakúskym právom. V Uhorsku platilo právo zvykové na rozdiel od písaného práva v rakúskej časti monarchie. Masívne porušovanie princípu spravodlivosti v práve vrcholilo v Uhorsku v období šovinisticko-rasistickej genocídnej maďarizácie až do konca prvej svetovej vojny (Dudáš 2011, s. 286).
2.1 Právo v prvej vojnovej Č-SR
Oficiálna historiografia nás presviedča, že prvá Č-SR bola „demokratický“ štát. „Demokracia“ (teda ľudovláda) počas 1. republiky bola vláda veľkoburžoázie, boháčov, cirkvi a šľachty. To bol vtedy ľud. A systémoví historici, títo krivitelia výkladu dejín, zamlčali aj ďalšie podstatné fakty, že Č-SR vznikla z vôle chazaro-sionistov (Program 2000, s. 103; Dolejší 2014). Bola historickým dieťaťom liberálnej „demokracie“ typu korporátnych SŠA, a. s. a zrodená s americkou pomocou. Počas I. svetovej vojny sa slobodomurár Masaryk-Redlich stal v SŠA hlavným účastníkom realizácie plánov globálneho parazita z londýnskej City stratégie demontáže a perestrojky Habsburgskej ríše: bola mu zverená faktická tá istá misia, ktorú plnil šialený vrah Trocký v Rusku (http://www.nwoo.org/ 2016/08/16/skryte-dejiny-eu-1-cast-medzivojnova-csr/; Romanoff 2022; Klimek 1996).
Po zániku žalára národov Uhorska s jeho šovinistickou a genocídnou justíciou vývoj práva na Slovensku sa dial v rámci vojnovej prvej Č-SR, v ktorej nastali až nevídané absurdity práva. Dňa 18. 10. 1918 Masaryk vydal očividne nelegitímnu Washingtonskú deklaráciu („Vyhlášení nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa“). Taká vláda neexistovala, ale existovala Česko-slovenská rada v Paríži. Masarykova samozvaná „vláda“ vyhlásila samostatnosť česko-slovenského štátu, v ktorom vierolomný Masaryk nepoznal národ český, ani slovenský, ale len „československý“ (Kautský 2004). Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo 28. 10. 1918. Český národný výbor, zložený z 256 nevolených poslancov, sa zišiel 11. 11. 1918 v Prahe a 13. 11. 1918 vydal „Dočasnú ústavu“, ktorou sa premenoval na „Národní zhromáždení“ a pribral si doň 14 (= 5.18 %) takisto nevolených „zástupcov Slovenska“. Národné zhromaždenie na svojom prvom zasadaní 14. 11. 1918 vyhlásilo Dočasnú ústavu (zákon č. 37/1918 Zb. z. a n.). Vyhlásilo republikánsku formu vlády. Z Národného výboru sa vytvorilo tzv. Revolučné národné zhromaždenie. Dňa 29. 2. 1920 nikým nevolené pražské „Národné zhromaždenie“ – teda nelegitímne – prijalo ústavu, ktorá kodifikovala unitárnu ČSR s fikciou neexistujúceho jednotného „československého“ národa s neexistujúcim „československým jazykom“ (Handžárik 2018). Na školských vysvedčeniach v Česku bol uvedený český jazyk, na slovenských vysvedčeniach jazyk československý (?!). Čechoslovakizmus bola a je chorá a pokrivená vetva na kmeni slovanskej lipy a je ideológiou na asimiláciu Slovákov.
Vývoj náuky práva a legislatívy na Slovensku mal nadväznosť na uhorské právo, v ktorom bolo právo zvykové na rozdiel od písaného práva v rakúskej časti monarchie, ktoré platilo v Česku a po vzniku Č-SR nastalo postupné zbližovanie oboch právnych systémov.
Vojnová prvá Č-SR bola policajný štát s osobitnou čechoslováckou „demokraciou”, v ktorej sa po cca 300 rokoch od povstavšími Čechmi zavinenej porážky na Bielej hore v roku 1620 realizovala vďaka pôsobeniu légií v Rusku obnova českej štátnosti na území bývalého českého kráľovstva rozšíreného o Slovensko a Podkarpatskú Ukrajinu. Prvá Č-SR bola chazaro-siono-slobodomurársky štát (Bartoš 2014; Klimek 1996; Pojar 2007), procesy riadenia sa presunuli z Viedne do domu Rothschild v Londýne. Česko-Slovenský štát bez akéhokoľvek raison d´etre bol umelo vytvoreným experimentom na prianie veľkej štvorky ako klin medzi Nemeckom a Rakúskom. Nebol vytvorený na princípe sebaurčenia, ani na národnostnom princípe (Dolejší 2014). Architekti rozbitia Habsburskej monarchie boli nemilosrdní k svojmu výtvoru Č-SR. Hoci Č-SR patrila k víťazným štátom, z celkovej sumy 1,5 miliardy zlatých frankov (12 750 miliónov korún) mala uhradiť polovicu tejto sumy (?!). Okrem toho požadovali hlavné spojenecké mocnosti od Č-SR 4 246 miliónov korún na vydržovanie československých légií, ktoré bojovali na rôznych frontoch, hlavne proti sovietskemu Rusku (Žukov 1961, s. 187).
Slovenskému národu bolo upreté prirodzené samourčovacie právo Masarykovsko – Benešovskou verchuškou, nebol prehlásený za sociologickú kategóriu národa obomi profesormi sociológie. Navyše Štefánika, ktorý bol kľúčový negociátor dôležitých medzinárodných dohôd a zmlúv, ktoré predchádzali vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý navrhol aj presadil reálne východiská pre vznik Č-SR – ponúkol predstaviteľom Dohody vytvorenie až stotisícovej armády – nechala táto verchuška zlikvidovať streľbou na jeho lietadlo (Kautský 2004). Navyše ústavou z roku 1920 vytvorili umelý výtvor – národ československý a nastala čechizácia slovenského národa, de facto duchovná genocída. Spojovník v názve štátu bol umelo odstránený vládnym nariadením. Miniimperialistická politika Čechov viedla k deindustrializácii Slovenska s následkom veľkej nezamestnanosti a vysťahovalectva. Po prevrate v rokoch 1919 – 1923 českí podnikatelia a české banky odbúrali slovenskú priemyselnú základňu a spôsobili na Slovensku biedu a nezamestnanosť (Vnuk 2020). Masarykovská vedúca vrstva bez začervenania použila miliónové pohľadávky slovenských drotárov v Rusku na svojrázne vyrovnanie účtu so ZSSR, keď nimi zaplatila škody spôsobené čs. légiami bez toho, aby drotárom nahradila fabriky, dielne a majetky (Ferko 2000, s. 23). Kult Masaryka je vypreparovaný obraz oportunistu sionistu Masaryka, ktorý začal predseda snemovne J. Malypetr (Klimek 1996).
Otázka samourčovacieho práva Slovákov bola predmetom aj v činnosti v komunistickom hnutí v ČSR v medzivojnovom období a kritický obraz prezentoval funkcionár KSČ na Slovensku Július Verčík (in Bobák 2021). KSČ páchala na Slovákoch to isté násilie ako český imperializmus. KSČ sa stotožnila s veľkočeským nacionalizmom a česká vláda výdatne podporovala svojich komunistov. Po roku 1927 sa do KSČ (od najnižších zložiek strany až po najvyššie) nahrnulo veľa židáčikov. Chazarskí židia mali v KSČ nielen v celoštátnom, ale i slovenskom meradle značnú váhu ako poprední funkcionári. To bol jeden z hlavných dôvodov chazaro-čechizácie slovenského komunistického hnutia. Na Slovensku sa mladí slovenskí vzdelanci – doktori, profesori a inžinieri –tavali proti riešeniu národnostnej otázky sebaurčenia. Dirigovali ich židovskí kolegovia, ktorí opanovali všetky miesta, na ktorých predtým rozhodovali Slováci a robotníci. Právo na sebaurčenie národov až do odtrhnutia bol pre nich veľký hriech. Sociálnu demokraciu na Slovensku ovládala chazarožidovsko-česká banda (Bobák a 2021).
Republika za Masaryka a Beneša nebol právny štát. Neústavný orgán Hradná päťka na čele so slobodomurárom Masarykom-Redlichiom riadila štát nie podľa zákonov, ale podľa svojich záujmov, právo bolo korumpované vedením štátu a slúžilo mu. Súdy plnili priania vládnucej kliky (Kalvoda 1996; Krystlík 2012; Klimek 1996; Pojar 2007). Napríklad minister zahraničných vecí slobodomurár Beneš používal machiavellistické spôsoby pri znemožňovaní a odstraňovaní svojich odporcov (Čarnogurský 1992, s. 75; Klimek 1996). Kto sa odvážil kritizovať politiku Beneša, nemal šance na prežitie.
Navyše právna a geopolitická slepota zahraničnej politiky ČSR a Beneša sa prejavila v roku 1925 na konferencii v Locarne, kde sa Nemecko zaviazalo nenarušiť hranice Francúzska, ale otvorila sa mu cesta na východ – na účet ČSR a Poľska – zrejme podľa plánu perfidneho Albiónu. Zahraničná politika ČSR bola slepá, nepochopila úmysly veľmocí, pričom všetky veľmoci chápali situáciu veľmi dobre. Zmluva medzi ZSSR, ČSR a Francúzskom o pomoci zo 16. 5. 1935 bola na žiadosť ČSR podmienená účasťou Francúzska (Kara-Murza, 2021). Beneš si nevšimol „veľmocenský mariáš“, a preto aj Locarno považoval za víťazstvo. Tým sa ČSR stala nesvojprávnym príveskom Veľkej Británie, ale aj SŠA. Podpis ČSR sa preto nemal objaviť pod touto zmluvou (Šifrin 2021).
Česká masarykovsko-benešovská inteligencia urobila najväčšiu možnú právnu i politickú zradu na civilizácii, akú mohla inteligencia vôbec urobiť a ostatná inteligencia mlčala, teda s tým súhlasila. Globálny nadžidovský parazit (zneužívajúci chazaro-židov) stál pred úlohou, čo so židovskou mafiou. Rozhodol sa ju 1) pretvoriť na národ a 2) uchovať ju ako mafiu – samovyvolený „vyvolený národ“ (Petrov 2023). A prvý bod uskutočnila zradná slobodomurárska masarykovsko-benešovská Č-SR na čele so slobodomurármi Masarykom a Benešom (Klimek 1996). Vládna delegácia Č-SR na čele s Benešom (bol prijatý do slobodomurárskej lóže J. A. Komenský 19.2.1927 in Klimek I., 1996) už na mierovej konferencii vo Versailles priznala status politickej entity židom, čo znamenalo splnenie čestného sľubu Masaryka daného americkým sionistom (Jelinek 2009).
Vojnová prvá Č-SR urobila vo svete nevídaný antihumánny a anticivlizačný prielom ústavou z 29.2.1920, ktorá síce neobsahovala definíciu pojmu národnosť a neuviedla jednotlivé štátom uznané národnosti, no schizofrénne vytvorila svetový unikát – bezprecedentné vytvorenie tzv. židovskej národnosti z ideologicko-politicko-náboženského hnutia potomkov Chazarov, konvertitov na ideológiou retrospektívneho talmudizmu, tzv. judaizmu, a z proselytov z rôznych národov (Kriwaczek 2010; Sand 2015) s ich ideologickou knihou Talmud a antihumánnym a anticivilizačným politickým programom „Protokoly sionskych mudrcov“ (Fleischhauer 1935), navyše nevoleným parlamentom. Nadto bez ich vlastného jazyka a kultúry (Bartoš 2014), lebo v Česku používali nemecký jazyk a v Uhorsku maďarský jazyk. Na tento „výdobytok“ sa v zahraničí cudzie liberálne štáty a ich občianstvo pozerali s údivom (Jelinek 2009). Táto ústava, ktorej definitívny text bol publikovaný pod číslom 121 Zb. z. a n. ako Ústavná listina Československej republiky s platnosťou od 6. 3. 1920, vystriedala dočasný ústavný režim a platila až do rozpadu vojnovej prvej ČSR, a tiež v obnovenej ČSR po roku 1945 až do prijatia Ústavy 9. mája 1948.
Zrada Beneša a vlády ČSR umožnila rozpútať svetovú vojnu (Kara-Murza 2021, s. 313). Slobodomurár Beneš ako ideový spolutvorca Mníchovskej dohody (Cholínsky in Dudáš 2011; Kosatík 2020) zradil republiku, sklopil uši a utiekol k podlým zradcom. Perfídna Veľká Británia obetovala Rakúsko, Č-SR i Poľsko (Šifrin 2021, s. 226, 274). Mníchov bol dvojitou zradou: Beneš rozbil ČSR tým, že zradil, prikývol západným veľmociam na všetko a daroval Hitlerovi aj české zbrojovky, každý tretí hitlerovský tank na fronte bol vyrobený v Česku. Po vojne Beneš rozohral účelovú falzifikáciu dejín, genocídu slovenskej inteligencie a slovenských síl z prvej SR, aby zakryl svoju zradu na republike.
2.2 Právo v prvej Slovenskej republike
Šiesty október 1938 mal v našich dejinách zásadný význam. Účelom snahy vytvoriť slovenský štát bolo zakotviť slovenskú politiku v nemeniacich sa základoch prirodzeného práva a pri budovaní vlastného štátu. postaviť štát slovenského národa na základnom princípe všeobecného dobra. Prirodzené právo osobnosti človeka a prirodzené právo národa na vlastný a slobodný život sú neodňateľné práva. Žilinská dohoda, ktorú podpísali dobrovoľne bez prinútenia predstavitelia šiestich slovenských politických strán a úvodník v Zvestiach zostane nepopierateľným dôkazom, že aj Komunistická strana Slovenska sa prihlásila k 6. októbru po dvadsaťročnom období českej politiky mikroimperializmu (Čarnogurský 1992). Po vyhlásení autonómie a menovaní slovenskej vlády sa slovenský národ stal partnerom českého národa a ústavne to bolo zakotvené dňa 19. 11. 1938. Česi však druhú Česko-Slovenskú republiku po 6. 10. 1938 rozbili viacerými aktmi, najmä vojenským pučom z 9. 3. – 10. 3. 1938, odsúhlaseným pražskou vládou z iniciatívy generála Eliáša a s odobrením Hitlera (Čarnogurský 1992; Dudáš 2019). Český puč 10. 3. 1939 bol vyhlásením diktatúry na Slovensku. Prezident Hácha zbavil Tisa funkcie predsedu slovenskej vlády v ten istý deň.
Prvé „nie“ Hitlerovi v Európe povedali Slováci – ústami predsedu autonómnej vlády K. Sidora podsekretárovi ministerstva zahraničia v Berlíne V. Keplerovi, gauleiterovi Rakúska J. Bűrckelovi a miestodržiteľovi Rakúska Seyss-Inquartovi. Tisovej ceste k Hitlerovi predchádzala porada predsedníctva Ľudovej strany a celej vlády. Dňa 13. 3.1939 napriek naliehaniu Hitlera odmietol Tiso z Berlína vyhlásiť Slovenský štát podľa textu prichystaného Nemcami v Berlíne a požiadal prezidenta Háchu, aby zvolal Slovenský parlament (Čarnogurský 1992, s. 208). Slovensko po zasadnutí Snemu slovenskej krajiny 14. 3. 1939 (zvoleného 18. 12. 1938) prijalo dočasný názov Slovenský štát a prijatá ústava 21. 7. 1939 zmenila názov na Slovenská republika. Slovensko sa zachránilo pred vpádom armád Maďarska, Nemecka a Poľska len vyhlásením Slovenského štátu na zasadnutí snemu 14. 3. 1939 (Čarnogurský 1992, s. 261). Snem Slovenského štátu dňa 21. 7. 1939 jednohlasne schválil Ústavu Slovenskej republiky (zákon č. 185/1940) a zmenil názov na Slovenskú republiku až do jej formálneho zániku.
Prezident Tiso sformuloval hlavné zásady Slovenského štátu: prirodzené právo, sociálna spravodlivosť, právo namiesto násilia, mravnosť nadovšetko, nadradenosť národa nad štátom, vernosť tradíciám, osobná nezištnosť a obetavosť politikov, náboženská znášanlivosť(Špiesz 1992).
Slovenská republika vznikla 14. 3. 1939 ako Slovenský štát vyhlásením Snemu Slovenskej krajiny, ktorý sa súčasne pretvoril na Snem Slovenského štátu. Slovenský štát so stavovským parlamentom vznikol demokratickejšou cestou ako Č-SR. Prvá SR bola právnym štátom a podľa ústavy kreovaných najvyšších orgánov štátnej moci republikou a to parlamentnou. Mala všetky právne znaky štátu a právnu formu republiky. Kresťanské zásady a verejný poriadok boli základnými kameňmi prvej SR. Najvyšším zákonodarným orgánom bol stavovský SNEM, zvolený vo všeobecných, priamych a tajných voľbách na dobu 5 rokov dňa 18.12.1938. Účinný kontrolný mechanizmus na kontrolu najvyšších štátnych predstaviteľov bola Štátna rada počas prvej SR ako kontrolno-poradný i súdny orgán. Jej členmi boli predseda vlády, predseda snemu, vedúci predstavitelia stavov, 10 členov vyslala HSĽS, vedúci predstavitelia nemeckej a maďarskej menšiny. Šesť členov rady menoval prezident. Funkčné obdobie rady boli 3 roky, členovia mali imunitu a rada mala právomoc trestne stíhať i prezidenta, predsedu a členov vlády, predkladať snemu návrhy zákonov a vyslovovať k nim pripomienky. Súdnictvo bolo oddelené od politickej moci, právo nepodliehalo politickej moci a neprišlo ani k zasahovaniu do rozsudkov súdu a ich nezávislosti (Špiesz 1992, Ondrejka 2007). Vďaka múdrosti a obozretnosti vládnych predstaviteľov a prezidenta Tisa, ktorí previedli slovenský národ cez svetovú vojnu s tými najmenšími materiálnymi a duchovnými stratami, Slovensko prosperovalo a zaznamenalo nebývalý rozvoj až do bystrického puču (Spiesz 1992).
Hitlerom bola vynútená ochranná zmluva s Nemeckom (Viedeň 18. 3. 1939 a Berlín 23. 3. 1939). Prezident a vláda sa snažili v rámci možností o samostatný vývoj Slovenska, no Salzburský diktát Hitlera z 28. 7. 1940 posilnil radikálne pronemecké krídlo slovenskej politiky na čele s premiérom V. Tukom. Tzv. židovský kódex vydala vláda dr. Tuku 10. 9. 1941 vo forme vládneho nariadenia bez podpisu prezidenta. V porovnaní do židovskými zákonmi Nemecka a iných štátov – Taliansko, Francúzsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko – mal exkluzivitu v dvoch bodoch – právo priameho zásahu prezidenta udeliť výnimku a druhý potvrdzoval platnosť predtým udelených výnimiek. Tiso udelil okolo 10 000 výnimiek chazarským židom, a ak to boli 4-členné rodiny, tak išlo o záchranu 40 000 ľudí. Dr. Beňuška, sekretár nitrianskeho arcibiskupa dr. K. Kmeťa, podal podrobnú správu o návšteve dvoch rabínov u arcibiskupa, aby vplýval na prezidenta, aby zotrval vo funkcii, lebo jeho odchod by mal pre židov katastrofálne následky (Murín , 1991). Tukovo vypovedanie vojny SŠA bolo iba jeho želaním, nepatrilo podľa ústavy do kompetencie predsedu vlády.
Rokovania v Moskve o budúcom usporiadaní Česko-Slovenska sa viedli bez Slovákov – len medzi reprezentantmi českých komunistov, národných socialistov, sociálnych demokratov a lidovcov. Benešova- nenávisť a smäd po pomste dosahovali priam patologické rozmery. V r. 1943 žiadal sovietsku vládu, aby výslovne žiadala čs. vládu o prísne potrestanie slovenských vojnových „zločincov“. Na otázku Molotova, koho má na mysli, odpovedal: „Tuka, Mach, Tiso, Gašpar, Medrický, Čatloš, ten též musí viset a jiní“ (Vnuk 2020, s. 342 – 343).
Systémoví historici stvorili mytológiu SNP. Neuveriteľné sprisahanie proti Slovensku začalo hromadnou vraždou 27. 8. 1944 v Brezne nad Hronom. Politická chyba Tisovho krídla bola, keď nevedeli, čo robiť, nerobili nič (Murín 1991, s. 60). Do sprisahania – bystrického puču bolo Slovensko ostrovom pokoja v ťažkých vojnových časoch. Povstanie prinieslo vojnu na Slovensko, bola to samovražda. Slovenská vláda svojich oponentov nestrieľala, preto slovenský národ nepovstal. Tzv. SNP bol puč – vojenské sprisahanie 8 českých a čechoslovakistických generálov a štábnych dôstojníkov na čele s Homolom, veliacim vojenským jednotkám na Slovensku (Špiesz 1992, s. 150; Kerný 2015). Bystrické povstanie – puč proti vlastnému štátu – nebolo ani slovenské – organizovali ho neslovenské zložky odboja (moskovské vedenie KSČ a Beneš so svojou klikou z Londýna, ktorý mal styčného dôstojníka v Banskej Bystrici, vybaveného vysielačkou a peniazmi), a nebolo ani národné, lebo bolo obmedzené na teritórium niekoľkých okresov najmä stredného Slovenska (Dudáš 2017), na rozdiel od Juhoslávie, kde povstali národy. Niekoľko týždňov puču stálo Slovensko asi 20 000 životov a obrovské materiálne škody. Dielo Petra B. Podolského, „Povstanie roku 1944: bolo národné, slávne, užitočné?“ (2021) odhaľuje utajený obraz partizánskeho hnutia prináša komplexný súhrn prípadov partizánskych zločinov. Po vypuknutí povstania nastalo na Slovensku dvojvládie až do apríla 1945. Oficiálny zánik I. SR bol oficiálnou dohodou (agreeement) medzi armádou SŠA a vládou SR zo dňa 8. 5. 1945 a I. Slovenská republika ako suverénny štát z hľadiska medzinárodného práva zanikla (Ďurica 2003, s. 548).
2.3 Právo v obnovenej vojnovej ČSR
V roku 1945 bola obnovená vojnová Československá republika (vznikla v čase vojny). Súdnictvo i celý život ovládal Národný front, ktorý pozostával zo 4 strán, ktoré kolaborovali s komunistami, bol riadený komunistami a bol nadradený parlamentu i vláde (Vnuk 2020). Následky „oslobodenia“ na život obyvateľstva, najmä deportácia tisícov Slovákov do gulagov, svedčia, že to nebolo oslobodenie, ale obsadenie. „Oslobodenie“ bol návrat do cudzieho područia (Vnuk 2020, s. 85, 92). Po obsadení ČSR Červenou armádou začal český Machiavelli-Beneš, tento viacnásobný vlastizradca (1918 – 1920; 1938; 1946; 1948), tvrdý boj proti prvej SR, aby zmyl svoju vinu zrady na republike aj ako ideový spolutvorca Mníchovského diktátu (Cholínsky in Dudáš 2011; Kosatík 2020). Veľmi nadaný intrigán a vlastizradca občan Beneš ako lokaj perfídneho globálneho parazita si pri návrate uzurpoval funkciu prezidenta, hoci porazenecky abdikoval v roku 1938. Po vojne sa vracal ako „prezident“, de jure ako občan a spolu s benešovsko-komunistickou „inteligenciou“ začali boj proti slovenským silám, ktoré zachránili Slovensko pred jeho zánikom rozdelením medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko a urobili z prezidenta Tisa vojnového zločinca (Harabin 2019).
V Londýne utvorená Československá exilová vláda prišla do Košíc 3. 4. 1945 a 5. 4. 1945 bol prijatý Košický vládny program (KVP), ktorý sa stal zakladajúcou listinou vojnového Česko-Slovenska. Obsahoval 16 kapitol a už v prvej kapitole bola lož a diktát: „… z cudziny sa vracia prezident… zvolá sa Dočasné národné zhromaždenie, ktoré potvrdí prezidenta“, pretože Beneš po abdikácii v r. 1938 nebol zvolený za prezidenta. V 5. kapitole KVP vyhlásili „neúprosný boj za vyhladenie všetkých fašistických prvkov“ a potrestanie „všetkých zradcov národa a pomáhačov nepriateľa“. To je mätenie pojmov, lebo na Slovensku na rozdiel od Česka fašizmus nebol (pozri napríklad dielo Pasák 1999). Navyše počas vojny minimálne 65 % Čechov kolaborovalo s Nemcami. V 6. kapitole proklamovali uznanie Slovákov podľa zásady „rovný s rovným“. V 9. kapitole sa zaoberá retribučnými opatreniami proti „… vojnovým previnilcom, zradcom, kolaborantom a fašistickým živlom…“. Vyhlásili očistu verejného života a zakázali pôsobenie „zdiskreditovaných“ Následne tromi pražskými dohodami bol Košický vládny program anulovaný.
Po roku 1945 nastala hrôzovláda. Politický absolutizmus a vznik diktatúry opretej o policajný teror sa začal nie po februári 1948, ale príchodom Benešovej a Fierlingerovej limuzíny do Košíc 5. 4. 1945. Po roku 1945 nastalo besnenie českej benešovsko-komunistickej verchušky, k moci a vláde sa dostali zlodeji a lúpežníci, spodina spoločnosti. Nastalo krvavé obdobie úradne inscenovaného teroru a aparát teroru sa rýchlo rozšíril. Začalo zverské bezargumentačné týranie katolíckej inteligencie a katolíckej Slovače ako tzv. reakcionárov, kolaborantov, sprisahancov a zradcov, vláčených po žalároch českej komunistickej republiky. Mnohí samozvaní páni boli Česi (Rekem 2021). Nastalo exemplárna msta a potrestanie všetkých síl ako celku, ktoré viedli úspešne republiku v ťažkom vojnovom období, vyháňanie a kriminalizácia slovenských hospodárskych, vedeckých a umeleckých elít, označených za nespoľahlivé živly. Nastala genocída kvalitnej slovenskej inteligencie, národ ostal bez hlavy, ktorou je inteligencia. Veľa ľudí ušlo do Talianska, mnohí neskôr do SŠA, Kanady a Argentíny.
V prvých povojnových mesiacoch vládlo bezprávie, ktoré pokračovalo zvýšeným politicko-mocenským komunisticko-„demokratickým“ totalitárnym bezprávím. Od 2. 6. 1945 slovenskú politiku nerobili Slováci na Slovensku, ale Česi v Prahe. Chrbtovou kosťou teroru pomocou polície a týchto „súdov“ boli dve politické sily – Komunistická strana Slovenska a Demokratická strana, pričom obe boli „negáciou predchádzajúceho politického vývoja“. Politickú, spoločenskú a hospodársku moc podvodmi prevzali komunisti, partizáni, interbrigadisti a členovia československých armádnych jednotiek v ZSSR, ožrani, zástupcovia niektorých etnických skupín z východného Slovenska a, žiaľ aj z niektorých nekatolíckych konfesií. Ich nepriateľom bol nielen každý vzdelanec, ktorými pohŕdali, ale aj normálny, svedomitý občan a hlavne roľník s jeho prirodzeným myslením (Lacko 2021).
– koniec druhej časti, pokračovanie
Doc. Ján Dudáš, DrSc.
- celý dokument (30 strán) si môžete stiahnuť tu