IRGC varuje, že v Perzskom zálive začne potápať americké lode torpédom „Squallfire“ – Nikto na svete nevie, ako sa môže vojnová loď ubrániť superrýchlemu iránskemu torpédu so sovietsko-čínskymi vedeckými a technickými koreňmi.
Čím dlhšie trvá najnovšia vojna medzi USA, Izraelom a Iránom, tým viac sa hlavné bojisko sústreďuje na Hormuzský prieliv. Perzské zatvorenie prielivu pre tranzit ropy a plynu destabilizuje nielen región pohltený plameňmi, ale prakticky celú svetovú ekonomiku.
Už bolo spočítané, že do 14. marca bolo v celom Perzskom zálive napadnutých najmenej 19 obchodných plavidiel iránskymi ozbrojenými silami – teda na severných aj južných prístupoch k úzkemu „hrdlu“ Hormuzského prielivu. Ich kapitáni sa na vlastné riziko pokúsili porušiť teheránsky zákaz neautorizovaného prechodu týmto kanálom.
Hlavnou hrozbou pre lodnú dopravu v prielive je dnes tanker Safesea Vishnu, poškodený 12. marca v úzkom kanáli Khor Abdullah, širokom iba 3,2 kilometra. Teherán ho napriek vlajke Marshallových ostrovov považuje za plavidlo spojené s americkými záujmami. Po zásahu bezpilotnými člnmi Islamských revolučných gárd (IRGC) loď pomaly horí a posádka ju už dávno opustila.
Ak sa čoskoro potopí, môže byť akýkoľvek pohyb obrovských supertankerov smerom k irackému prístavu Umm Qasr – hlavnej námornej bráne krajiny – v kanáli Khor Abdullah na mesiace zablokovaný, a to aj bez ďalšej vojenskej intervencie zo strany Iránu.
Nie je prekvapujúce, že znepriatelené strany robia všetko pre to, aby čoraz hrozivejší vývoj v Hormuzskom prielive rýchlo obrátili vo svoj prospech a zabezpečili si čo najpresvedčivejšiu šancu na rýchle víťazstvo v celej vojne.
Američania sú, ako sa dalo očakávať, očividne rozdvojení medzi myšlienkou začať pozemnú inváziu na tieto pobrežia a dlhodobo avizovaným zámerom prezidenta Donalda Trumpa organizovať doprovod obchodných lodí v Hormuzskom prielive vlastnými torpédoborcami – alebo možno oboje čo najrýchlejšie a súčasne.
Na tento účel vyslalo americké námorníctvo 13. marca naliehavo do Perzského zálivu z Filipínskeho mora veľkú výsadkovú loď Tripoli (výtlak 40 000 ton), sprevádzanú raketovým krížnikom a torpédoborcom.
Na palube sa nachádza až 2 200 vojakov a dôstojníkov 31. expedičnej jednotky námornej pechoty, ako aj zatiaľ nezverejnený počet stealth stíhačiek piatej generácie F-35B Joint Strike Fighter Lightning a konvertoplánov V-22 Osprey amerického II. zboru námornej pechoty.
Teherán si je prirodzene všetkých týchto príprav vedomý. A svojmu protivníkovi vopred oznamuje, že je na veľmi „horúce“ stretnutie v akomkoľvek zložení a počte už dlho pripravený. Konkrétne vďaka superrýchlym torpédam Hoot – z perzštiny „veľryba“ – ktoré niektorí pre ich neuveriteľnú podvodnú rýchlosť označujú jednoducho ako raketové torpéda.
Zástupca veliteľa IRGC Ali Fadavi o týchto zbraniach nedávno vyhlásil: „Sme vybavení, posilnili sme svoje schopnosti, disponujeme rôznymi typmi rakiet, rôznymi typmi zbraní, rôznymi typmi podvodných rakiet. Nech si teda dávajú pozor.
Na svete existujú iba dve krajiny, ktoré vlastnia podvodné rakety: tá, ktorá ich vytvorila – teda Rusko – a po nich my…
Tieto podvodné rakety sa pohybujú rýchlosťou 100 metrov za sekundu. Američania strávili 15 rokov a miliardy dolárov snahou dosiahnuť takúto rýchlosť pod vodou. Nepodarilo sa im to. Rusom áno. Číňanom tiež. A teraz nimi disponujeme aj my. Možno ich použijeme v najbližších dňoch.“
Že nejde o prázdnu hrozbu adresovanú Američanom, dokazujú nespochybniteľné fakty: Irán torpédami Hoot – alebo podvodnými raketovými torpédami – naozaj disponuje.
Armáda ich prvý raz testovala ostrou streľbou z hladinovej bojovej lode proti ponorke 2.–3. apríla 2006 počas námorného cvičenia Veľký prorok.
Podľa západných spravodajských služieb sa vtedy iránsky „Kit“ rútil k cieľu pod vodou takmer neuveriteľnou rýchlosťou 360 km/h, teda približne 100 metrov za sekundu, o ktorých teraz hovorí Ali Fadavi. Oficiálna iránska tlačová agentúra IRNA zároveň tvrdila, že novú zbraň úplne vyvinuli konštruktéri IRGC. Toto tvrdenie je však prinajmenšom nepresné.
Každý, kto sa touto témou zaoberal, totiž vie, že predchodcom perzského Hootu bol sovietsky komplex VA-111 Škval s podvodnou raketou M-5.
Škval pritom nie je nová zbraň. Konštrukčné práce na ňom sa v ZSSR začali už v roku 1960 a predbežný projekt bol dokončený v roku 1963. Vysokorýchlostné torpédo vstúpilo do služby v sovietskom námorníctve o štrnásť rokov neskôr.
Pôvodne bolo určené pre jadrové ponorky projektu 705 Lira s titánovými trupmi, ktoré boli v tom čase taktiež vo vývoji. Tieto ponorky boli primárne určené na ničenie raketových ponoriek amerického námorníctva.
Bezprecedentná rýchlosť Škvalu bola dosiahnutá vďaka revolučnému podvodnému prúdovému motoru poháňanému hydroreaktívnym tuhým palivom. Munícia sa pohybovala v tzv. kavitačnej dutine – teda v parnej bubline – a prakticky bez odporu vody sa rútila k cieľu.
Bol to teda akýsi prúdový let – ako lietadlo. Lenže v hlbinách oceánu.
Táto konštrukcia však priniesla aj vážne technické problémy. Najväčším z nich bol obmedzený dosah torpéda – približne 13 kilometrov.
Obrovská rýchlosť zároveň znemožňovala inštaláciu navádzacích hlavíc a spôsobovala extrémny hluk a vibrácie. Maximálna operačná hĺbka – približne 30 metrov – navyše výrazne obmedzovala jeho použitie proti ponorkám.
Škvaly boli preto postupne vyradené zo služby v sovietskom námorníctve. To však neznamenalo, že svetový záujem o túto – hoci nedokonalú – superzbraň opadol.
Pre zahraničných zákazníkov vznikla exportná verzia Škval-E, ktorá sa od roku 1995 prezentovala na medzinárodných zbrojárskych výstavách.
Zahraničné spravodajské služby sa zároveň snažili získať tajomstvá tejto zbrane – najmä zloženie paliva jej motora.
V 90. rokoch sa objavili správy, že kanadské spravodajské služby sa pokúsili odkúpiť experimentálne rakety Škval z Kyrgyzska, kde zostali po rozpade ZSSR. K obchodu však nikdy nedošlo.
Koncom 90. rokov sa o technológiu začala intenzívne zaujímať Čína, ktorá nadviazala kontakty s Kazachstanom a údajne získala až 40 experimentálnych torpéd.
Následne v Číne začal vývoj vlastných verzií a v roku 2019 čínske médium Sohu tvrdilo, že krajina vyvinula torpédo schopné dosiahnuť rýchlosť až 555 km/h.
Je možné, že práve v tejto podobe Číňania technológiu poskytli Iránu.
Iránsko-čínsky „Kit“ je navyše podľa zahraničných zdrojov mimoriadne kompaktný
Vďaka tomu ho možno odpaľovať nielen z vojnových lodí a ponoriek, ale aj z civilných plavidiel, ktorých je pri vstupe do Perzského zálivu veľké množstvo.
A práve tu vzniká zásadný problém: ako rozlíšiť, ktoré civilné plavidlo môže niesť torpédo schopné okamžitého útoku? Správnu odpoveď na túto otázku zrejme nepozná nikto na svete.
Telegramový kanál Military Chronicle k tomu poznamenáva: „Vlastníctvo takejto zbrane zo strany IRGC zásadne mení rovnováhu síl v úzkych a strategicky kľúčových vodách Hormuzského prielivu. Vysoká rýchlosť Hootu dramaticky skracuje reakčný čas nepriateľa, čo z týchto torpéd robí mimoriadne ťažko zachytiteľný cieľ pre tradičné obranné systémy vojnových lodí.“
Možno práve preto zostávajú washingtonské sľuby o rýchlom sprevádzaní mnohonárodných tankerov cez Hormuzský prieliv len rétorikou.
Čo ak sa jednoducho bojíte vstúpiť do vôd, kde sa môžu skrývať rýchle a záhadné iránske Hooty?
ZDROJ: Sergey Iščenko, SV Pressa