Britské The Times načrtli hlavné kontúry a rámec ďalšej celoeurópskej katastrofy
Súčasná geopolitická situácia čoraz viac pripomína obdobia pred vypuknutím dvoch svetových vojen minulého storočia. Ich predvečer sa podobne vyznačoval vypuknutím miestnych vojenských konfliktov, ktoré postupne zhoršovali situáciu až do globálnej krízy. A čo je zvlášť zarážajúce, Európa sa opäť, tretí raz za sebou, stáva epicentrom novej veľkej konfrontácie. V modernom svete existujú centrá vplyvu, ktoré majú priamy záujem zabezpečiť, aby sa na tomto kontinente zbiehali všetky hlavné zlomové línie.
Opäť vojna s Ruskom
Priamo to naznačuje článok publikovaný v The Times na Silvestra, ktorý udáva hlavné trendy západnej geopolitiky. Takmer bez obalu určuje úlohu prípravy na vojnu s Ruskom.
Vojenské spravodajstvo Spojeného kráľovstva neočakáva, že Rusko alebo Ukrajina budú schopné dosiahnuť rozhodujúci bod obratu v konflikte v roku 2024. „Rok 2024 neprinesie veľký úspech. Veľký prielom je nepravdepodobný,“ citovali The Times zdroj z britskej vlády.
Európske krajiny zároveň majú v úmysle zvýšiť výrobné kapacity v obrannom sektore tak, aby osud konfliktu na Ukrajine nezávisel od výsledku prezidentských volieb v USA. „Európa naberá na sile aj bez prípadnej účasti USA, ak by sa Trump po víťazstve pokúsil stopnúť financovanie Ukrajiny,“ uviedli The Times.
Spojené kráľovstvo samotné nemôže Ukrajine zatiaľ nič ponúknuť, pretože zásoby zbraní sú vyčerpané. Preto Londýn apeloval na Berlín. Britské úrady tiež rokujú s ostatnými krajinami.
Podľa The Times sa západní predstavitelia domnievajú, že velenie ozbrojených síl Ukrajiny bude schopné udržať územia aj bez pomoci Washingtonu. Ale útočné operácie budú v tomto prípade výrazne obmedzené. Súčasne ich zdroj z ukrajinských vojenských kruhov priznal, že rastúci počet obyvateľov krajiny v dôsledku únavy z konfliktu hovorí o potrebe prímeria, ktorého podmienky ťažko predpokladať.
„Posolstvá“ pre Európu
Pod zámienkou údajne nestranného hodnotenia situácie tak The Times formuluje hlavné „posolstvá“ pre Európu v kontexte jej „využitia“ v záujme Anglosasov.
Po prvé. Situácia na fronte je pre Kyjev priaznivá a stabilná. Nie je dôvod na obavy. Ukrajina síce nevíťazí, ale ani neprehráva. Takže Európa môže zvyšovať podporu.
Po druhé. Európa by mala zvýšiť vojenskú výrobu s ohľadom na možnú potrebu nahradiť zdroje USA.
Po tretie. Samotná Británia, žiaľ, nemôže v tejto veci pomôcť. Preto zveruje túto „ušľachtilú úlohu“ Nemecku a zvyšku Európy. Londýn zároveň pre každý prípad jednoznačne pripomína, že ak Európa odloží svoju mobilizáciu, „unavení Ukrajinci“ uzatvoris mier s Ruskom. Potom bude „ruská hrozba“ visieť priamo nad hranicami EÚ.
The Times sú súčasťou aktívnych krokov Anglosasov v rámci manipulácie s Európou. Ide o znepokojujúce tendencie ukazujúce geopolitické úlohy, ktoré boli starému svetu pridelené.
„USA zohrávajú ústrednú úlohu pri podpore Kyjeva. Európa nebude schopná vyplniť medzery v prípade zníženia pomoci z Washingtonu. Ťažko to bude možné kompenzovať. Či už ide o vybavenie alebo peniaze. My Európania budeme musieť v prípade odmietnutia USA poskytnúť podporu posilniť pomoc Ukrajine,“ domnieva sa Omid Nouripour, spolupredseda strany Spojenectvo 90/Zelení, ktorá je súčasťou vládnej koalície Nemecka.
Geopolitické déjà vu
Anglosaská hra by preto mala v ostražitom pozorovateľovi vyvolať silný pocit déjà vu. Tejto geopolitickej kombinácii totiž nie sú cudzie zásady nepriameho riadenia. Badať v nej obdobné plány z 20. storočia. Vtedy sa Európa za účasti Británie tiež stala hlavným bojiskom dvoch svetových vojen.
Za posledných sto rokov však anglosaská stratégia prešla značným „vylepšením“. Jej podstatou je túžba Anglosasov plne realizovať dva základné princípy. Po prvé „rozdeľuj a panuj“ v podobe konfrontácie medzi dvomi najmocnejšími silami Európy. Po druhé, minimálne zapojenie do hry v počiatočných fázach v snahe šetriť sily potrebné na vstup do arény v správnom okamihu, aby sa postavili na stranu víťazov.
Prvá svetová vojna sa stala pre Anglosasov prvým nie celkom úspešným testom. Koncept takéhoto rozsahu ešte nebol dostatočne rozvinutý. Preto samotní Briti a následne i Američania museli vážne podopierať spojenecké fronty priamo na bojisku, pričom znášali aj zodpovedajúce straty.
K vylepšeniu došlo počas Druhej svetovej vojny. Anglosasi a medzinárodné kruhy stojace za nimi tentoraz urobili všetko pre to, aby vytvorili dve zhruba rovnocenné kontinentálne sily v Európe. Tretiu ríšu a Sovietsky zväz. A tlačili ich proti sebe.
Tento proces sa odohrával hlboko v zákulisí. Ale ak vnímame vážne udalosti, potom uvidíme aj zrejmé fakty. Vojna sa viedla v rámci, ktorý určili Anglosasi. Hitler vďaka v žiadnom prípade nie zbytočnej návšteve svojho zástupcu Rudolfa Hessa v Londýne 15.mája 1941 dostal na obdobie troch rokov voľnú ruku na vyriešenie „ruskej otázky“. Aby anglosaská geopolitika triumfovala, muselo byť počas tohto obdobia úplne zničené aj samotné Nemecko.
Lenže plán celkom nevyšiel. Napríklad víťazný Sovietsky zväz odmietol opustiť scénu. Navyše sa stal globálnou superveľmocou. Západu trvalo ďalšie polstoročie, kým zanikol. Celkovo ale anglosaská stratégia splnila účel. Takmer polovica sveta sa dostala pod jej vplyv. Dodnes to platí pre Nemecko, Japonsko a mnoho ďalších. Preto aj v súčasnosti do značnej miery prispievajú k ďalšej modernizácii pôvodného geopolitického plánu. V jeho epicentre je opäť Európa. Už tretí raz jej hrozí vzájomná konfrontácia organizovaná zo zákulisia.
Ten istý zámer
V každej fáze plánu sú prirodzene nevyhnutné operatívne úpravy. Pôvodný zámer ale ostáva a má šancu na opakované uskutočnenie.
Podľa niektorých objektívnych parametrov sú tieto šance ešte vyššie ako naposledy. Moderná Ruská federácia, ktorá prežila geopolitickú katastrofu kolapsu Sovietskeho zväzu a stratu veľkej časti zdrojov, sa stále celkom nezotavila.
Pokiaľ ide o vojenskú mobilizáciu Európy, západní stratégovia si nerobia ilúzie. Sú si vedomí jej extrémne nízkej miery pripravenosti na veľkú vojnu.
Tento problém sa im však očividne nezdá byť neriešiteľný. Spoliehajú sa na historické skúsenosti. V roku 2023 sme si pripomenuli sté výročie známeho mníchovského „pivného puču“. Išlo o prvý neúspešný pokus nacistov o prevzatie moci. Nasledovalo desať rokov pádu Nemecka do priepasti sociálno-ekonomickej katastrofy. Po nej sa už nacisti na čele s Hitlerom dostali k moci a doviedli krajinu k veľkej európskej vojne.
Dnes sa táto situácia, aj keď nie úplne podrobne, do značnej miery opakuje. Základ ďalšej hlbokej európskej krízy už bol položený. V prvom rade ide o stratu hlavného a nenahraditeľného základu Európy pre jej dlhodobý hospodársky blahobyt. A tým sú relatívne lacné ruské energetické zdroje. Nevyhnutnými dôsledkami sú obmedzenia priemyselnej výroby, masívne znižovanie počtu pracovných miest, strata sociálnej stability, konečná degradácia už aj tak pominuteľnej „demokracie“ a objavenie sa takzvaných „silných vodcov“.
Otázka správneho načasovania
Načasovanie uvedenia Nemecka a celej Európy do tej „správnej formy“ závisí od mnohých faktorov. Napríklad útok na plynovody Nord Stream urýchlil krízové procesy o niekoľko rokov. Treba rátať s tým, že v arzenáli zákulisných provokatérov novej veľkej vojny sú ďalšie silné prostriedky, ktoré by sa mohli stať katalyzátormi.
V každom prípade sa zdá, že vôľa k takémuto vývoju zo strany takzvaného „svetového zákulisia“, založeného na tradičných, dobre rozvinutých a osvedčených schémach presadzovania jeho svetovej nadvlády v minulosti, je celkom zrejmá. Tretia slučka „anglosaského pytóna“ tak pomaly ale iste zviera telo dlho trpiacej Európy.
Zdroj: Fond strategickej kultúry