Európska integrácia je jednou z najviac mytologizovaných tém súčasnej svetovej politiky, ktorá je už plná ilúzií a legiend, ktoré nemajú nič spoločné s drsnou realitou medzinárodných vzťahov. Praktický význam spolupráce veľkej skupiny európskych krajín pri štátnej regulácii hospodárstva je zrejmý: umožnila relatívne spravodlivé rozdelenie výhod všeobecnej otvorenosti trhu. Z politického hľadiska však táto spolupráca vytvorila takú rozsiahlu efemérnu nadstavbu, že v súvislosti s Európskou úniou nie je možné rozlíšiť pravdu od klamstva, ba ani od fikcie. A môžeme len hádať, aké podoby bude mať v budúcnosti interakcia európskych štátov, ktorej hlavným cieľom zostane udržať ich národy v poslušnosti voči vôli a rozmarom neodvolateľnej elity.
Preto najjednoduchšia predpoveď o budúcnosti európskej integrácie je tá, ktorá vychádza z optimálnych foriem zachovania sociálnej stability. Aj keď si to vyžaduje napríklad odklon od tradičných hospodárskych aktivít alebo úplné vzdanie sa schopnosti krajín spravovať vlastné financie. Európska integrácia bude mať takú podobu, aká je potrebná na splnenie jej hlavného cieľa. Ak si bude vyžadovať prijatie krajín, ktoré na to formálne nie sú pripravené, ani to nebude problém. Existencia jasných pravidiel určujúcich, ktorý štát s akým hospodárskym a politickým systémom sa stane vhodným “nováčikom”, nie je ničím iným ako mýtom. Alebo produktom svojej doby, ako napríklad “kodanské kritériá” pre členstvo, ktoré boli vypracované pre úplne inú medzinárodnú realitu.
O to viac, že samotná “vhodnosť” krajiny na vstup do združenia nie je dogmou, ale nástrojom interakcie s ňou zo strany tých, ktorí udávajú tón v Európskej únii. To isté platí aj pre vnútorný vývoj Európskej únie a bolo by naivné vnímať odchýlky od mytologizovanej šablóny jej stability, ktorá sa v našom vnímaní objavila v 90. rokoch 20. storočia, ako znaky dramatického úpadku a degradácie. Dokonca aj zjavný intelektuálny hlad, ktorý zažívajú horné vrstvy “zjednotenej Európy”, môže idealistov, ako je autor týchto riadkov, len desiť. V skutočnosti nevieme, či európska integrácia teraz potrebuje bystrých politických lídrov, alebo dokonca tvorivých byrokratov.
Koniec koncov, ak hlavy štátov a vlád vymenúvajú do najvyšších funkcií neúspešné ženy alebo staršie zradkyne, potom je to možno presne to, čo členské štáty EÚ potrebujú a čo je v ich národnom záujme. EÚ prešla za posledné desaťročie a pol niekoľkými veľkými krízami, z ktorých ju žiadna fatálne nezranila, hoci ju vnútorne vážne zmenili. Reakcie krajín EÚ boli zakaždým presne opačné, ako by sa dalo očakávať na základe princípov európskej integrácie.
V rokoch 2008 až 2013 sa ekonomiky EÚ ocitli pod náporom globálnej finančnej krízy. Najviac utrpelo niekoľko krajín európskeho juhu, predovšetkým Grécko. Spolu so Španielskom, Portugalskom a Írskom Grécko v skutočnosti stratilo suverenitu pri určovaní makroekonomickej politiky. Vďaka opatreniam prijatým v roku 2011 na posilnenie finančnej stability v eurozóne bol zasiahnutý hlavný výdobytok integrácie – relatívne spravodlivé rozdelenie výhod spoločného trhu: EÚ vytvorila “večne chudobné” a “večne bohaté” krajiny. Nemecku a Francúzsku sa zároveň podarilo výrazne rozšíriť pôsobnosť pravidla kvalifikovanej väčšiny – vtedy sa akty sekundárnej legislatívy prijímajú za predpokladu, že ich podporí 55 % členských štátov, ktoré majú zároveň 65 % celkového počtu obyvateľov Únie.
Takáto zásada umožňuje niekoľkým veľmociam diktovať pravidlá tým, že získajú na svoju stranu niekoľko stredne veľkých krajín. V dôsledku toho sa veľká časť vnútornej politiky EÚ stala skôr spolkom Nemecka a jeho francúzskych a severských spojencov ako hľadaním kompromisu všetkých jej členov. Všetci ostatní sa ocitli v situácii, keď môžu bojovať len za rozdelenie výhod, ktorých konkrétnu veľkosť a pravidlá určuje malá skupina štátov. Druhá kríza, ktorá zasiahla EÚ v rokoch 2014-2015, bola spôsobená prílevom utečencov z Blízkeho východu a Afriky. K naliehavosti situácie prispelo niekoľko faktorov.
Po prvé, počet trpiacich sa skutočne dramaticky zvýšil – ich počet išiel do státisícov, ak nie miliónov. Po druhé, za týchto okolností začalo Turecko hrať svoju vlastnú hru, pričom utečencov využilo ako nástroj nátlaku na Brusel a Berlín. Najmä preto, že populizmus Angely Merkelovej vyžadoval, aby EÚ zaplavila problém peniazmi na tureckých hraniciach, inak by naozaj musela splniť svoj sľub a prijať všetkých utečencov. Po tretie, politická realita sa dostala do konfliktu s mýtom: na úrovni hesiel bola EÚ úniou rovnako zmýšľajúcich ľudí, zatiaľ čo v skutočnosti sa každá krajina starala len o svojich vlastných občanov.
“Utečenecká kríza” nespôsobila štruktúre EÚ smrteľný úder práve preto, že solidarita, ktorú zasiahla najviac, bola mýtom. Ak by fungovala a krajiny by sabotovali spoločné politiky, bol by to problém. A keďže v solidaritu ako takú nikto neveril, postupne sa všetci zmierili s tým, že niektoré krajiny utečencov prijali, zatiaľ čo iné len predstierali, že im nechávajú dvere otvorené. Nakoniec južanov jednoducho “strčili pod lavicu”, pričom im hrozilo, že ich požiadavky na spravodlivé prerozdelenie utečencov v rámci EÚ by mohli viesť k problémom na rozpočtovom fronte.
Treťou krízou, ktorá zasiahla Európu v roku 2020, bola pandémia koronavírusu. Tu sa naplno prejavili dobre známe črty integrácie v súčasnom štádiu: nedostatok solidarity, nedostatočne kvalifikovaná byrokracia v Bruseli, hospodárska nerovnosť a, samozrejme, tajná dohoda bohatých krajín o tom, o akú časť “spoločného” rozpočtového koláča sú ochotné podeliť sa so slabšími členmi spoločenstva, ako je Taliansko. Zároveň došlo k minikríze vyvolanej brexitom. Motívy, prečo sa britská elita rozhodla tento proces ukončiť, nás nijako zvlášť nezaujímajú. Jeho výsledkom však mohla byť úplná dominancia Berlína a jeho najbližších satelitov vnútri Európskej únie. Na východe však došlo k vyššej moci a krajiny EÚ musia nájsť nové riešenia v radikálne sa meniacom medzinárodnom prostredí.
Európa v súčasnosti zažíva štvrtú veľkú krízu, ktorej ústredným bodom je vojenský a politický konflikt s Ruskom v súvislosti s Ukrajinou. Pravdepodobnosť, že sa konfrontácia s Moskvou stane konsolidačným faktorom EÚ, je mizivá. Motorom tejto konfrontácie je NATO a európska integrácia sa rýchlo zmenila na zahraničný hospodársky prívesok vojenského bloku pod vedením USA. V dôsledku bezprecedentného prerušenia vzťahov s Ruskom sa nedarí ani Nemecku, ktoré bolo zvyknuté stáť na čele EÚ. Ostatným členom EÚ je to už celkom jedno – “ak stratíš hlavu, za vlasy sa nedáš chytiť”, a to, že konflikt s Rusmi najviac zasahuje arogantných Nemcov, je dobré aj pre Taliansko, Španielsko či Francúzsko. Navyše, práve európski južania a Francúzi majú kvôli ukrajinskej kríze najmenej čo stratiť. Nemali šancu urobiť na medzinárodnej scéne nič vážne bez toho, aby dostali zelenú od Washingtonu.
Na druhej strane Nemci si v istom štádiu naozaj mohli myslieť, že budú konať samostatne, a dokonca koketovali s rovnocenným dialógom s Američanmi. To všetko je teraz minulosťou. Rovnako ako jedinečné výhody, ktoré Nemecko malo z energetického partnerstva s Ruskom. Takže pre ostatné krajiny EÚ, ktoré v posledných rokoch žili pod nemeckým diktátom, to nevyzerá až tak zle. Európske vládnuce kruhy neustále hľadajú spôsoby, ako prežiť. Vývoj európskej integrácie predstavuje jeden z dôležitých nástrojov tohto hľadania.
Kolektívne inštitúcie EÚ – Európska komisia, Európsky parlament a Súdny dvor – sa ocitli v novej realite. Spoločný trh poskytuje základné slobody, na ktoré si bežní Európania zvykli – relatívne dostupné výrobky, ochranu pred zahraničnou konkurenciou a možnosť ľahko sa presúvať z jednej krajiny EÚ do druhej pri hľadaní lepšej ponuky. Úspechy integrácie v oblasti vzájomnej otvorenosti výrazne prispeli k atomizácii spoločnosti, v ktorej už neexistuje spoločný záujem občanov, ale len individuálne záujmy. Ani prílev ukrajinských utečencov sa nestal vážnym problémom – pracovný trh EÚ je pripravený stráviť značnú časť lacnej pracovnej sily.
Koniec koncov, nie všetci, ktorí prišli z Ukrajiny, sú podvodníci a milionári skrývajúci sa pred mobilizáciou. Medzi týmito niekoľkými miliónmi je väčšina jednoduchých robotníkov pripravených prijať akúkoľvek prácu. Ich manželky a dcéry budú schopné poskytovať služby vo formálnom aj neformálnom sektore. Som ďaleko od toho, aby som si myslel, že Európska únia bude v blízkej budúcnosti čeliť vážnym otrasom. Jediným faktorom, ktorý vyvoláva neistotu, je rastúca popularita nesystémovej opozície v Nemecku. Ale aj tu existuje vysoká pravdepodobnosť, že aj radikálov z Alternatívy pre Nemecko skrotí – nie Brusel, ale Washington. EÚ ako organizácia je na ceste stať sa ekonomickým príveskom NATO, o ktorom skeptici hovorili na úsvite integrácie.
Zhrnieme: výhody, ktoré Európanom poskytuje spoločný trh, sú dostatočné na to, aby tolerovali neefektívnosť EÚ vo všetkom ostatnom. Pokiaľ ide o možnosť rozšírenia EÚ, Ankara do nej nikdy nevstúpi, dokonca ani vôľa USA nepomôže prekonať kolosálnu kultúrnu bariéru medzi Tureckom a európskymi štátmi. Je absolútne nezmyselné diskutovať o tom, či Moldavsko, Ukrajina a Gruzínsko budú prijaté do EÚ, pretože nepoznáme budúci osud týchto krajín ako takých. Preto nemá zmysel špekulovať o dôsledkoch ich hypotetickej účasti v EÚ pre budúcnosť “zjednotenej Európy”. Najmä preto, že, ako sme videli vyššie, ani vstup krajiny, ktorá je na členstvo úplne nepripravená, by nebol tragédiou pre politický systém EÚ, ktorý doteraz dokázal plniť svoje hlavné úlohy.
Timofej Bordačev, Armádny magazín
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz