Časť druhá
Prednedávnom som vás v prvej časti článku informovala o aktuálnom dianí okolo areálu Veľký Draždiak v Petržalke v Bratislave. Chystá sa jeho predaj, kde predajcom je štátny podnik Štátne lesy so sídlom v Banskej Bystrici a kupujúcim je Mestské zastupiteľstvo Petržalka.
Ide v podstate o najkrajšiu časť Petržalky s jej celoročným využitím na rekreačné účely a trávenie voľného času. Ja ako Petržalčanka tam takisto chodím, či už sama alebo s mojimi priateľmi a vychutnávam si krásu a pokoj tohto atraktívneho miesta. Preto ma znepokojili informácie o jeho právnom presune z rúk štátu do rúk lokálneho hospodára. Ono to na prvý pohľad vyzerá dobre, veď prečo by mal byť indiferentný vlastník, bez vzťahu k danej lokalite a nie ten, ktorý ho má v držbe a mal by sa oň starať? Háčik však spočíva v tom, že ak prestane byť vlastník štát, otvárajú sa dvere súkromníkovi a to už v poriadku nie je. Ľudia jednoducho potrebujú mať v meste s hustou zástavbou možnosť bezplatne užívať oddychové zóny, kde môžu tráviť chvíle s rodinou, s priateľmi alebo len tak, osamote, premýšľaním, uvoľnením si mysle a naberaním nových síl.
V prvej časti článku ste sa teda dozvedeli, že je pripravená zmluva na odkúpenie Veľkého Draždiaka do rúk Petržalčanom. Stále, stále je to v poriadku. Čo ma znepokojilo a vyrušilo, boli slová v komuniké, vydanom deň po rokovaní mestského zastupiteľstva o jeho kúpe, kde bolo uvedené, že aspoň za tohto vedenia sa ďalej Veľký Draždiak predávať nebude. Preto som uplatnila Zákon o voľnom prístupe k informáciám č. 211/2000 Z. z. a napísala list s nasledovnou otázkou:
Aké právne kroky uskutoční Miestne zastupiteľstvo Petržalka na úplné zablokovanie akéhokoľvek možného predaja územia Veľkého Draždiaka do rúk súkromníka?
Už prvá reakcia (ktorá sa mimochodom ku mne dostavila už do týždňa) ma prekvapila. Vraj, akou formou chcem odpoveď na moju otázku, inak sa moja žiadosť stáva bezpredmetnou a úrad na ňu nemusí odpovedať. Pokladám to za zbytočnú obštrukciu, pretože, čo ak sa následne rozhodnem, že chcem prísť osobne a s niekým sa budem chcieť osobne porozprávať, či nahliadnuť do dokumentácie? Mala by som smolu, pretože som sa už dopredu rozhodla inak. Tak teda chtiac nechtiac som sa rozhodla pre elektronickú poštu, nakoľko už táto obštrukcia ma obrala o chuť chodiť, či na úrad, či na poštu.
A tak som 18. 7. obdržala skutočnú odpoveď na moju otázku (je prílohou tohto článku). Nebudem tu opakovať, čo v nej je, čitateľ si ju môže prečítať sám, dotknem sa len niektorých momentov, ktoré ma v nej, či v istej súvislosti zarazili. V prvom rade konštatujem, čo už som vedela vopred a čo sa v odpovedi potvrdilo (aj keď nie priamo), že do budúcna reálne hrozí predaj Draždiaka do rúk developera. Táto možnosť tu jednoducho reálne hrozí, napriek súčasnému rozhodnutiu a odhodlaniu poslancov mestského zastupiteľstva tak neučiniť. Pobavilo ma, či skôr zarazilo, že mi túto odpoveď poskytujú nad rámec mojej žiadosti, pretože podľa zákona sa môžem pýtať iba na to, o čom už bolo rozhodnuté a čo je už zaznamenané na hmotnom nosiči. Čiže láskavo, z ich dobroty srdca mi poskytli odpoveď na moju otázku.
Tak sa mi javí, že celý zákon o slobodnom prístupe k informáciám len zbytočne skomplikoval a zbyrokratizoval celý proces komunikácie medzi občanom a príslušným orgánom v tom najvšeobecnejšom zmysle slova. Obe reakcie na môj podnet boli plné právnych paragrafov a odsekov citovaných z daného zákona, čo žiadateľa nezaujíma a ani ich nepotrebuje. Zbytočne to komplikuje a zahmlieva žiadanú odpoveď, ktorá nakoniec z celého textu zaberá tak pätinu priestoru. Prvý list bol úplne zbytočný. V druhom liste mohli byť ponúknuté možnosti komunikácie, vrátane osobnej, možného rozhovoru s pracovníkom úradu, ktorý má daný úsek na starosti. Zdá sa, že sa vytvárajú umelé bariéry, aby nútili občana stať sa právnikom amatérom alebo ho znechutili a úplne ho odradili na čokoľvek sa pýtať.
Ja však nabádam k ešte väčšej ostražitosti. Nenechať sa znechutiť a odradiť, práve naopak. Nenechať rôzne štátne orgány o nás rozhodovať bez toho, aby sme my, občania, mohli do čohokoľvek zasahovať. Občan je na prvom mieste v štáte, jemu prináleží starať sa a zaujímať o veci verejné, aby úrady konali v prospech jeho spokojnosti a jeho blaha.
Nenechajme teda tento, pre Petržalčanov významný obchod zaspať, sledujme naďalej, čo sa bude diať a kam až tento, na prvý pohľad dobrý počin zájde.
Darina Havrlentová