Takto ten zápas, chlapci, nevyhráte, lebo to, čo predvádzate na ihrisku, je voda na mlyn súpera.
- Lebo nechať si vnútiť od súpera herný systém na spôsob českej „kopanej“, a taktiku a stratégiu hostí, prevzatú od „Turkov“, je cesta do pekla.
- Lebo na „skrotených“ janičiarov treba ísť rozumom. Vlastným, chladným, vychádzajúcim z reálnej situácie na ihrisku i v hľadisku.
Lebo nevyváženú situáciu na ihrisku ovplyvňuje „trhová hodnota“ hráčov súpera, ktorú už dávno neurčujú predvádzané výkony hráčov, ale najatí (mimovládni) agenti, pracujúci v utajení v ich službách. To po prvé..
A po druhé, verejný „transfermarket“ dnes, presnejšie už od roku 2020, odvodzuje cenu hráčov samotných len a len od ich „kopacej techniky“, nepozerajúc sa na ich športovú úroveň, na futbalovú kvalitu, na individuálnu schopnosť priniesť do hry (tvorivé) myšlienky, (pozitívne) prvky, (funkčnú) organizáciu a systém, ktorý by priniesol do hry pokoj a oku lahodiace pocity divákov z predvádzanej hry.
A do tretice je tu ešte jeden kľúčový faktor. Rozhodcovia. Neféroví, spolovice zahraniční, dobre platení, pískajúci fauly iba na strane domácich futbalistov. Evidentne pritom prehliadajúc najmä surové a nevyberavé zákroky na kapitána domácej repre. Vedome pritom narúšajúc hru, drobiac ju, bez citu pre ponechanie priestoru na voľné plynutie zápasu. A nevidí to už iba slepý a hluchý.
A nakoniec nedá dodať jeden len zdanlivo „vedľajší“ faktor, majúci na predvádzanú hru na ihrisku zahanbujúci efekt. A to sú diváci na tribúnach. Presnejšie ich nečisté rukolapné praktiky, bučanie na domácich hráčov pri ich (každom) dotyku s loptou, hlučné, agresívne vykrikovanie na nich, nehanebné chorály s ešte nechutnejšími výrazmi, nesúce sa celým štadiónom, transparenty s nepublikovateľným textom i obrazom. A najnovšie už aj s kriedou popísanými vulgarizmami na ceste pred vstupom na štadión.
A čo je na tom najzvláštnejšie, najnepochopiteľnejšie je, že sa hrá na domácej pôde. A že pritom na tribúnach je burácajúce, zväčša mladé publikum, servilne naklonené súperovi, akoby by domáci hráči hrali na (bruselskom) ihrisku súpera.
A to je vážení čitatelia, to najsmutnejšie videné futbalové divadlo ostatných čias, akého sme sa dožili MY, dedičia, pamätajúci si ešte „zlaté časy futbalu“. Futbalu, kde už nerozhodujúc výkony na ihrisku, ale peniaze. Presnejšie zahraniční sponzori.
Toľko krátko, z Popradu, z 1. poločasu (ostatného) zápasu našej domácej koaličnej reprezentácie.
S vierou, že zápas ešte stále nie je prehraný; len stačí sa vrátiť k svojej (vlastnej) hre, nemíňajúc (konečne) energiu iba na bránenie sa nevyberaným útokom súpera, ale vsadiac na premyslený, konštruktívny systém, založený na starej známej futbalovej pravde, „najlepšia obrana je útok“ Férový, argumentačný, a hlavne čitateľný pre divákov na tribúnach. Lebo na ten čakali doposiaľ celý 1. poločas.
S týmto želaním sa s vami lúči Laco Kopál