S podtitulkom: O teórií a aplikačnej praxi používania dvojakého metra pri vine, žalobe i pri súdení… Pokračovanie po prestávke.
Po prestávke, ktorej účelom bolo poodkryť najboľavejší problém súčasnej doby na Slovensku. POKRYTECTVO. Mediálne (informačné) pokrytectvo, ktoré mám diktuje kto a čo je správne a kto a čo nie. Podsúva nové hodnoty. Hodnotí naše správanie. Riadi naše životy. Tak po kolíkovsky povedané „to nebudeme MY, kto tu bude určovať ako máme žiť“.
V súhrne tak vytvára (spravodajskú) virtuálnu realitu, ktoré nám bráni „vidieť skutočný les“, nie vždy zelený, taký aký je v skutočnosti. Mediálne pokrytectvo je novodobý fenomén, určujúca sila „pokroku“, rovnako – ako „VTEDY na východe I.“.
Aj s bublinou, síce inou „farebnejšou“ ako pred rokom 1989, zato založenou a fungujúcou na rovnakom princípe, na princípe „Potemkinovej dediny“. Informačne – falošnej, povrchnej a tentokrát už morálne prehnitej veľkej časti spoločnosti, s rovnako nedôveryhodnými lídrami, s rovnako zalezenou „kultúrnou elitou“ aj s rovnako zbabelou a ľahostajnou väčšinovou masou ľudí.
Potemkinovej dediny, s možnosťou jej symbolického (povrchného) spôsobu prejavu, prejavu ako ho poznáme „po revolúcií“ z novo nahodených vyparádených fasád na domoch, zato pod nimi s ponechaním starých konštrukčných prvkov…
A navrchu tohoto imaginárneho surealizmu- s mediálnym aparátom po ruke, schopným nielen udržať ten klamlivý morálny marazmus pri živote, ale aj to všetko vydávať ešte za hodnotový prínos „prišlej“ tzv. západnej demokracie…
A ako spôsob a metóda „hlavného článku“ potrebného „pre trvalú udržateľnosť“ tohto systému– nad tým všetkým čnie a bdie „majster kat“, média, so „zbraňou hromadného ničenia“ v rukách – s DVOJAKÝM (hodnotovým) METROM na spúšti.
Dvojaký meter, veličina, ktorá raz vojde do histórie. Zvrhlá už predstavou myšlienky, tobôž byť každodennou súčasťou jej praktizovania, jej trvalým masírovaním ľavej aj pravej mozgovej hemisféry ľudí. Pôvodne (aj za socíku) „vo vnútri“ svojprávnych, aj keď vystavených podobnej účelovej propagande. Rovnakou silou moci, len s iným svetonázorom, pochádzajúcim z inej svetovej strany ako dnes.
Hovoriac o dvojakom spravodajskom metri, ktorý si osvojila dnešná vyprofilovaná „médiokracia“, už evidentne riadiaca sila spoločnosti, ktorá prevzala „progresívne“ opraty vedia štátu do svojich rúk. Už bez hany a škrupúľ, schopná zlomiť odpor, prinútiť skloniť hlavu aj slušným ľuďom, ba aj zlomiť ich charaktery, ak je to v záujme tých, ktorí za tým všetkým „otvoreným“ a „progresívnym“ stoja…
Až natoľko, že to asociuje reminiscenciu na poučný historický exkurz. Z čias – ako faraón Achnaton „vtrhol“ do dobových egyptských dejín (na krátky čas, ale o to s nezabudnuteľnejšími dôsledkami), faraón, ktorý z večera na ráno zmazal všetko, čo dovtedy bolo v Egypte sväté, ktorý si „pre nespokojnosť“ zmazal ešte aj meno svoje Amenhotep (III). Ktorý v záujme „svätej veci“ zničil všetko, čo sa budovalo „tisícky“ rokov pred ním. Aby rovnako aj z večera na ráno „pošiel“ z tamojšej (dobovej) histórie ako čierna ovca..
(podobenstvo, ktoré sa tlačí na jazyk, veruže nie je náhodné pripomenuté..)
PRETO tu máme mainstreamový bič s označením „DVOJAKÝ METER“. Preto táto metóda, dusiaca slobodu slova, pravosť jej spravodajskej hodnoty, demokraciu a právo na vyvážené spravodajské informácie, ako hydra vtrhla– bez preháňania – do života na všetkých úrovniach, primárne pravdaže v mediálnej oblasti. Doposiaľ, obzvlášť po roku 2020 nepoznaným spôsobom. A nejde pritom ani o „bonmot“ ani o lacné volanie do éteru. Ide ozaj o „smrteľne“ vážne obavy o naše bytie, také ako sme ho (v bezpečí a dôstojnosti) žili.
A/preto o ňom, o novodobej „informačno-spravodajskej metóde“ bude reč v nasledovných častiach. Ako inak – pri posudzovaní ZLA v jeho príčinnej súvislosti. Zla vo význame UA-mince, ktorá má aj druhú stranu, rubovú, ktorá k nej patrí, či sa to panej z paláca alebo jej spriaznenému mainstreamu páči alebo nie.
Preto na vyváženie informačnej „smršte“ poznanej z líca ukrajinskej mince, ktorej sme už nasýtení po samé hrdlo – bude už aj táto 3.časť výsostne o jej rubovej strane. Lebo sme to dlžní dobovej histórií. A predovšetkým sami sebe..
I.
Parafrázujúc na tieto účely výrok Johna Henry Newmana – „Dolujte granit žiletkami, priväzujte loď hodvábnym vláknom – potom môžete dúfať, že s takými ostrými a jemnými nástrojmi, akým je POZNANIE dokážete zápasiť aj so ZLOM v jeho rôznorodých formách a prejavoch – to je už hodená rukavica, ktorú je najvyšší čas zdvihnúť zo zeme. A pustiť sa do zápasu s ním. S tým zlom nachádzajúcim sa, tentokrát na druhej strane brehu, ako nám to nanucuje „majster kat“ každým božím dňom.
A svedkami jedného takého „zápasu“ sa práve stávate
Píše sa rok 2013. Nejde o omyl lebo (Euro)MAJDAN, ako ho poznáme z vonka, ten mal svoju predohru.
Tá skutočná (tragická) predohra, ktorá generovala všetko, čo ešte len prišlo v neslávne slávnom roku 2014 píše svoju históriu dátumom, ktorý bol dňom budúcej pomsty na námestí Nezávislosti v Kyjeve – 29. novembra 2013, kedy na politickom summite Východného partnerstva v litovskom Vilniuse ukrajinská vládna delegácia nepodpísala dokumenty asociačnej dohody s Európskou úniou.
S dôsledkami, ktoré „vyrobili“ akútne obavy americkej strany, že tých 5 „investovaných“ miliárd dolárov do/na UA, (tých priznaných Nulandovou, námestníčkou amerického šéfa zahraničia) neprinesú očakávaný profit. Ten, ktorý sa spájal s opájajúcou predstavou o otvorení sa tohto úžasného priestoru, strategického na viacero spôsobov. Tým nekonečne výhodným ekonomickým počnúc.
A to pri tejto hrozbe, z ktorej sa 29. novembra 2013 stala zrazu trpká realita-bola pilulka, ktorú v tomto kontexte nešlo naozaj stráviť.Preto sa od tohto dátumu sa začali diať veci, ktoré nemožno pomenovať nevídané. Lebo sa len diali podľa scenára ako z filmu, ktorý napísal sám život, dávnejšie už pred UA.
Začali sa tak diať veci nie náhodne, ani originálne. So všetkým, čo k „opakovanému projektu“ – už na hrubo odskúšaného pri „farebných revolúciách“ v severnej Afrike – patrí.
S nepokojmi na začiatok. Vznietených a rozšírených po UA „prirodzene“, z vôle ľudu asi tak, ako v tom vtipe o ruských oráčoch na rusko-čínskej hranici, ktorí na útok Číňanov spoza Amuru odpovedali streľbou z pokojne orajúcich traktorov na poli.
A ako sa na „opakovaný projekt“ patrí nemohla v ňom chýbať ani streľba. Aj so snajpermi na strechách . A nie iba ako kulisa vo filme. S mŕtvymi na námestí. Dajúc to aj na „Šmída“ z už odskúšanej veľmi účinnej a efektívnej rozbušky použitej 17.novembra 1989 v Prahe. Vtedy s fámou o zastrelenom študentovi.
A po ňom sa už masa nedá zastaviť. Už prišli ozajstní mŕtvi, ozajstná ľudská tragédia, v ktorej prvé husle hral v tomto pohnutom čase PRAVÝ SEKTOR, žiaľ nie žiadna hudobná skupina, ale v tom čase zorganizovaná radikálna skupina s extrémne násilnými spôsobmi fungovania, ktorá sa pretransformovala na politickú stranu.
Súhrnne vzaté, Majdan a všetko, čo sa udialo predtým a potom má 2 rámce, pri ktorých sa treba vyhnúť „čierno-bielemu“ videniu.
Popri už uvedenom pôvode príčinných okolností vypuknutia nepokojov – treba vziať do úvahy, že tak ako žiadnu revolúciu nejde „vyvolať“ bez „výbušného prostredia, evokovaného sociálno-ekonomickým prostredím – inak to prirodzene nebolo ani na UA. Lebo v prostredí, s bujnejúcou korupciou, prerastajúcou celým štátnym aparátom na jednej strane a aroganciou a neskrývajúcim bohatstvom oligarchov nebolo ťažké podnietiť odpor bežných ľudí voči existujúcej moci. Len bolo treba nájsť motiváciu, ako ich dostať na námestia. A s čímsi podobným (ako ich tam dostať) už máme svoje skúsenosti aj tu doma, so spoľahlivým a účinným heslom „ALL FOR JAN“ (ale či boli aj tisíce odznačkov na UA-spôsob, ako u nás, neviem..)
Čo sa však dialo na tomto „podpníku PO tom, to už javilo všetky znaky štátneho prevratu vrátane ústavno-právne pochybného odstavenia vtedajšieho prezidenta Janukoviča.
A toto je pevný bod, ktorý spustil neriadené iniciatívy na východnej UA z obáv o ďalší vývoj na území obývanom obyvateľmi hovoriacich prevažne ruským jazykom. Primárne na Donbase a v Luhanskej a Doneckej oblasti. Z obáv v celej východnej časti UA, v ktorej dochádzalo reálne aj k skupinovému vraždeniu (osobitne obyvateľstva v oblasti Slavjanska, Donecka, Mariupoľa či Debaľceva). Nedá sa v tejto spojitosti a v tomto čase obísť ani (publicitu obchádzajúci) brutálny masaker v Odese.
Táto nebezpečná bezpečnostná situácia vo východnej časti UA je kľúčovým východiskom k iniciatívam, ktoré viedli k „osamostatneniu Krymu“ a k inštitucionalizovaniu Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. A zároveň východiskom k udalostiam, ktoré predurčovali správanie sa centrálnej moci na UA. Správanie, ktoré cynicky, so všetkými dôsledkami/ľudskými následkami, ale jadrne vyjadril novo nastúpivší prezident Porošenko. Citujem: „Naše deti budú chodiť do školy – ich nie, lebo im ich rozbombardujeme. Naše deti sa budú hrať v parkoch – ich nie – budú žiť v pivniciach“.
A ako sa ukázalo mal pravdu. Len nevieme, hoci vieme, prečo sa tieto info držia tak starostlivo v utajenom režime. (koniec 3. časti).
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz
[1] Poslanci parlamentu mali podľa viacerých členov snemovne po masakre v rukách video, na ktorom neznámi strelci strieľajú zo strechy najprv do ľudí na Majdane a vzápätí otáčajú zbrane opačným smerom na príslušníkov špeciálnych jednotiek. Po obhliadke obetí masakry to potvrdila aj Olha Bohomolecová, ktorá šéfovala počas nepokojov na Majdane zdravotnej službe a v čase streľby ošetrovala zranených. Podľa nej charakter zranení dokazoval streľbu z rovnakých zbraní na opozičných demonštrantov aj policajtov.