VYPOČUJTE ma…
„Zvolil som slovo. Nechcem inej zbrane, hoc boli časy, že som chcel.
Cieľ iných zbraní – zabíjanie. Ja prikladať chcem skorocel.
Zvolil som SLOVO. Nechcem inej zbrane.“
Toľko Janko Poničan
Hoc dnes už sýtejšie a bytostnejšie sa tu doma javí,
pridať čoby dôvetok k veršu Poničana odkaz.
Na to všetko to zabíjanie, písmom stále malý.
Objať to žiarne SLOVO, ten skorocel hojný.
Naň treba dnes myslieť väčšmi,
na slovo – MIER, a nie eskalovať napätie,
a blížiť k nám zvuky od susedov vojny.
Ten, dnes bájny skorocel treba nám z lúk, na ktorých sa ešte strieľa,
preniesť trvale na stôl náš každodenný
A voľne ho môcť v pokoji trhať…
A pýta to, zbratať sa Slovania,
ako kážu ľudské mravy.
Aby nebolo už vo vzduchu cítiť blízkosť krvi.
To nie je márnosť, to nie sú frázy, čo kde, kto a kedy podarúnky vraví…
Bo, pre zmilovanie božie, kto už povie DOSŤ bolo zla.
Kto podá tejto myšlienke ruku ako prvý…?
Bo je už proti Bohu, životmi ľudí tak márne a bez úcty k životu nebotyčne mrhať..
A na rokovací stôl už konečne karty vyložiť.
S cieľom zhojiť rany a nemyslieť už hlavou vraha..
Či potlesk vzadu stojaceho pána stojí za to,
úskočne sa skrývajúc za iného farizeja,
za svoj nástroj, s menom NATO..?
A ako s krvou za nechtami sa mu túto hru hrať darí…
Či ešte málo krvi sa prelialo,
či ešte viacej krvi treba pridať vari…?
Vedzte, že tá cena, ktorú za to platíme, je už veľmi, veľmi drahá..
Všetko to zlo, s myšlienkou na Bismarcka..
ako cez Ukrajinu dostať Rusko (konečne) na kolená,
robiac už rok celý mierovým počinom prekážky,
hádžuc im pod nohy nemalé polená,
vojnové manévre, aj slovné otáčky…
Len aby hrivnu na žírej černozemi nahradil dolár.
A možno, čo nevidieť, opäť aj navrátivšia nemecká marka…
Najprv však musia misiu svoju konečne splniť.
Postaviť bratov proti sebe.
Zbraň vražednú, namiesto pera na rokovací stôl vyložiť.
A dosiahnuť, aby ju každý z nich vedel, bez váhania a bez milosti použiť,
čoby brat bratovi proti sebe,
k sluchám jeho, ešte aj bez výčitiek priložiť…
PS:
RIEŠENIE pre našinca, ako z toho celého ZLA von, ako prísť konečne k rozumu…
Nuž vedzte, že v prvom rade sa vyhnúť treba žitiu v akejkoľvek svorke.
Bo vedie to len k skonu bytia…
A týmto tempom,
sankciami vyvolanej inflácie, trvale udržateľne,
len k vode a k suchej kôrke.
Bo márnym je a bude brechať len v spoločnej búde na susedov z vedľajšieho slumu...
Pozerania na nich cez prsty, a nič neriešiaceho, bezmocného vytia..
Nechcem žiť v kŕdle,
v tom, pre našinca čoby v cudzom meste…
Byť pripútaný v ňom, byť trvale v strehu,
žiť nedôstojný život, kde niet miesta pre pokoj a ľudskú nehu..
S víziou nutnosti chrániť urputne rodinu i seba.
Nehľadieť s úctou a rešpektom na nikoho vpredu..
A žiť v ňom pomaly už len v nepriestrelnej veste..
A nám našincom už len ostanú radu.
Vyhnime sa ísť ďalej po takejto krivej, nerovnej a cieľmi nečistej, zblúdilej ceste..
Bo ísť po nej, to je ako urobiť na svojich predkoch neodpustiteľnú zradu.
Keď cieľ i cesta je aj ísť sami ďalej.
Aj zostať v rodisku, i skonu svojho v mieste.
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz