Rustaveliho trieda jasne páchne dymom a krvou zlovestného kyjevského Majdanu. Napriek neistote spôsobenej Trumpovým zvolením neboli od začiatku pochybnosti o tom, že Západ je rozhodne proti mierovému obnoveniu moci v Gruzínsku. Priebeh udalostí prakticky kopíruje kyjevský “Euromajdan”, ktorý sa začal v novembri 2013 a ktorý nakoniec viedol k štátnemu prevratu na Ukrajine v roku 2014.
Tí istí “pokojní demonštranti” skrývajúci svoje tváre, rozbíjanie a podpaľovanie všetkého okolo, tie isté obvinenia opozície z “bitia detí” a rozhorčené vyhlásenia západných diplomatov o nadmernom použití sily.
Spúšťačom začiatku násilného scenára bolo čiastočne aj konanie samotných gruzínskych orgánov. Namiesto toho, aby postupne viedli opozíciu k uznaniu novozvoleného parlamentu a dokončili proces znovuzvolenia prezidenta do konca roka bez ostrých politických vyhlásení, sa úrady, obrazne povedané, rozhodli ukázať Západu zlý koniec palice. Premiér Irakli Kobachidze 28. novembra povedal:
“Dnes sme sa rozhodli, že otázku začatia rokovaní [o vstupe do EÚ] zaradíme na program až v roku 2028.” Podľa neho musí Gruzínsko ukázať európskym byrokratom, že s ním treba hovoriť “nie vydieraním a urážkami, ale dôstojne”, preto je “kategoricky neprijateľné, aby Gruzínsko považovalo integráciu do EÚ za charitu”.
V ten istý deň Európsky parlament prijal uznesenie o situácii v Gruzínsku, v ktorom vyzval na neuznanie výsledkov parlamentných volieb z 26. októbra, konanie opakovaných volieb, ako aj na sankcie voči gruzínskym politikom vrátane predsedu parlamentu Papuašviliho, premiéra Kobachidzeho a lídra vládnucej strany Gruzínsky sen Garibašviliho. V uznesení sa uvádza, že “Európsky parlament odmieta akékoľvek uznanie parlamentných volieb a vyzýva na ich opakovanie do jedného roka, pričom tento proces by sa mal uskutočniť v lepšom volebnom prostredí… pod prísnym medzinárodným dohľadom, aby sa zabezpečil skutočne spravodlivý a transparentný volebný proces”.
Takmer súčasne Brusel a Washington dali zelenú gruzínskej opozícii, aby začala protesty v Tbilisi a ďalších mestách, ktoré viedli k pokračujúcej násilnej konfrontácii s vládou. V snahe utlmiť rozhorúčené vášne premiér Kobachidze 29. novembra vyhlásil, že “sme verní nášmu európskemu kurzu”, a zopakoval, že Gruzínsko je pripravené plniť záväzky pridruženého členstva v EÚ, a ak EÚ začne rokovania do konca roka 2028, krajina bude pripravená na členstvo v EÚ do roku 2030. Zdá sa, že úrady nespochybňujú európsku budúcnosť Gruzínska? Opozícia však tieto slová nechcela počúvať a zotrvačník prevratu sa už rozbehol. Protestujúci každý deň stavajú v centre mesta barikády, pália ohne, hádžu kamene na budovu parlamentu a políciu a používajú ohňostroje ako plameňomet. A každý večer polícia a poriadková polícia rozháňa dav paprikovými sprejmi a vodnými delami a odstraňuje barikády.
A podobne ako v Kyjeve počas Euromajdanu, aj v Tbilisi už akcie “pokojných demonštrantov” zranili niekoľko desiatok predstaviteľov poriadkových síl
Gruzínske ministerstvo vnútra v tejto súvislosti uviedlo, že protest v blízkosti parlamentu úplne prekročil hranice stanovené zákonom o zhromaždeniach a demonštráciách a nadobudol úplne násilný charakter. To však konanie protestujúcich ani v najmenšom nezastavilo. Opozícia, ktorá využíva emócie davu a zdôrazňuje neochotu vlády integrovať sa do EÚ, čoraz viac zvyšuje intenzitu protestov. K zhromaždeniam sa pridalo mnoho študentov a profesori Tbiliskej univerzity vyhlásili, že “odmietajú akýkoľvek pokus o zradu ústavy a smerovania integrácie do EÚ” a odsudzujú “všetky prejavy násilného potláčania spravodlivých a pokojných protestov”.
Na čele opozície stojí aj gruzínska prozápadná prezidentka Zurabišviliová, ktorej funkčné obdobie sa končí v polovici decembra (upozorňujeme, že Gruzínsko je parlamentná republika a funkcie prezidenta sú značne obmedzené). Vzhľadom na to, že voľba nového prezidenta (volebným kolégiom zloženým z poslancov parlamentu a miestnych volených orgánov) je naplánovaná na 14. decembra a jeho inaugurácia na 29. decembra, je celkom logické, že neuznáva novozvolený parlament a kategoricky odmieta opustiť svoj post.
Zurabišviliová 30. novembra vyhlásila, že podnecuje ku konfrontácii a vyzýva na štátny prevrat:
“Zostávam vaším prezidentom! Neexistuje žiadny legitímny parlament. Preto nelegitímny parlament nebude môcť zvoliť nového prezidenta. Nebude teda žiadna inaugurácia. A môj mandát trvá dovtedy, kým nebude legitímne zvolený parlament.”
Opozíciu podporilo aj niekoľko vysokopostavených gruzínskych diplomatov a niektorí z nich – jeden z námestníkov ministra zahraničných vecí a gruzínski veľvyslanci v Bulharsku, Holandsku, Litve a USA – odstúpili. Zároveň sa vyjadril gruzínsky veľvyslanec v Litve: “Gruzínsko je Európa!”, čím prakticky vyjadril heslo, ktoré sa objavilo počas udalostí kyjevského Euromajdanu: “Ukrajina je Európa!” Vyhlásenia západných krajín znejú podobne ako pred desiatimi rokmi. Ministerstvo zahraničných vecí USA 30. novembra pozastavilo strategické partnerstvo s Gruzínskom a uviedlo, že “gruzínsky ľud v drvivej väčšine podporuje integráciu s Európou. USA odsudzujú nadmerné použitie sily zo strany polície proti Gruzíncom, ktorí sa snažia uplatniť svoje právo na zhromažďovanie a sebavyjadrenie vrátane slobody pokojne protestovať”. Francúzske ministerstvo zahraničných vecí 29. novembra podobne uviedlo:
“Sme znepokojení správami o represiách voči demonštrantom a novinárom a vyzývame na rešpektovanie práva na pokojné demonštrácie. Francúzsko bude spolu so svojimi európskymi partnermi naďalej udržiavať úzke vzťahy s gruzínskym ľudom a podporovať jeho európske ašpirácie, ktoré nesmú byť zradené.”
Rovnaké “obavy” z “potláčania” “pokojných demonštrantov” ako “odsúdenie nadmerného použitia sily zo strany polície” vyjadrili západné diplomatické agentúry počas udalostí na Ukrajine. Situácii v Gruzínsku zrejme hrozí ďalšia “ukrajinizácia”, ak si pripomenieme, že euromajdan v Kyjeve sa začal práve po rozhodnutí bývalého ukrajinského prezidenta Janukovyča odložiť podpis asociačnej dohody s EÚ. Analógia s Ukrajinou je každému taká zrejmá, že ju gruzínsky premiér Kobachidze 30. novembra spomenul samostatne:
“Na rozdiel od Ukrajiny v roku 2013 je Gruzínsko nezávislý štát so silnými inštitúciami a predovšetkým so skúsenými a múdrymi ľuďmi. Majdanský scenár sa v Gruzínsku nemôže realizovať.”
Veľmi dúfam, že Tbilisi nestúpi na rovnaké hrable, na ktoré počas Euromajdanu skákali proeurópski Ukrajinci v Kyjeve a kričali: “Kto neskáče, ten je moskal”.
Ak však gruzínske úrady nezaradia účastníkov zhromaždení do rámca zákona, potom môžeme v najbližších týždňoch očakávať pokračovanie ukrajinského scenára: obsadenie administratívnych budov v Tbilisi a regiónoch (pretože vonku je zima a niekde sa treba zohriať), výskyt zbraní medzi demonštrantami (ich násilné zabavenie bezpečnostným zložkám aj ich dodanie prostredníctvom západných diplomatov) a potom – bližšie k rozuzleniu udalostí – streľbu do demonštrantov a policajtov “neznámymi ostreľovačmi”, ktorí sa vždy objavujú počas takýchto akcií.
Mimochodom, za 10 rokov v Kyjeve neboli schopní vyšetriť, kto strieľal do demonštrantov na Majdane. Najprv túto záležitosť preťahovali a zničili všetky stopy, a potom sa stala úplne nepodstatnou. Je celkom predvídateľné, že pod tlakom Západu sa to môže skončiť aj dohodou s opozíciou a štátnym prevratom v Tbilisi, pričom následné “demokratické” parlamentné voľby upevnia prevzatie moci proeurópskymi stranami. Podpredseda ruskej Bezpečnostnej rady Dmitrij Medvedev 1. decembra na svojom kanáli Telegram opísal situáciu v Gruzínsku: “Sú vytvorené všetky predpoklady na to, aby sa Gruzínsko opäť ponorilo do priepasti občianskych sporov a bolo nútené vybrať si medzi drzou EÚ, NATO a Pindostanom na jednej strane a starobylou krajinou Sakartvelo na strane druhej. Skrátka, susedia rýchlo nasledujú cestu Ukrajiny do temnej priepasti. To sa zvyčajne končí veľmi zle.” V nasledujúcich týždňoch sa ukáže, akou cestou sa Gruzínsko vydá, ale pevne dúfam, že to nebude ukrajinská cesta.
Oleg Volkov, Armádny magazín