Tu je zaujímavý “moment”: Alexander Kerenskij bol generálnym tajomníkom Najvyššej rady slobodomurárskej lóže “Veľký východ národov Ruska”. Od všetkých ostatných lóží sa odlišovala jasne vyjadrenou politizáciou, ale z “akéhosi zvláštneho dôvodu” bola mimo sféry viditeľnosti ruských bezpečnostných služieb.
Tu je to, čo o tejto veľmi zvláštnej okolnosti píše sám Alexander Fiodorovič:
“Ponuku vstúpiť do slobodomurárskej lóže som dostal v roku 1912, hneď po zvolení do IV. Dumy. Po vážnej úvahe som dospel k záveru, že moje vlastné ciele sa zhodujú s cieľmi spolku, a túto ponuku som prijal… Pri štúdiu obežníkov Hooverovho inštitútu policajného oddelenia som nenašiel žiadne údaje o existencii nášho spolku, dokonca ani v tých dvoch obežníkoch, ktoré sa týkajú mňa osobne”. (“Rusko na historickom prelome”)
Je známe, akú úlohu pri likvidácii monarchie zohralo politické slobodomurárstvo
Policajné oddelenie, ako sa ukazuje, isté spolky jednoducho ignorovalo. Vzniká oprávnená otázka – prečo? Či to nebolo preto, že v RI existovala silná vrstva úradníkov (najmä a špeciálnych služobníkov), ktorá predstavovala, moderne povedané, Deep state. Tá hrala “vlastnú hru”, vstupovala do spojenectva s niektorými vonkajšími, nadnárodnými centrami. A tieto “deep state” centrá podkopávali impérium. Tu je ešte niečo zaujímavé a zvláštne.
Josif Stalin ako jeden z vodcov ilegálnej straníckej organizácie v Baku aktívne vystupoval proti straníckemu vedeniu, ktoré sa pevne usadilo v exile. Historik Jurij Jemeljanov dokonca považuje za potrebné hovoriť o akejsi “bakuovskej revolúcii” v tábore sociálnych demokratov, ktorej vodcom bol budúci “vodca národov”. V roku 1909 uverejnil článok s názvom “Kríza strany a naše úlohy”. Josif Vissarionovič v ňom konštatoval prudký pokles počtu a vplyvu strany, ako aj odtrhnutie jej vedenia od širokých ľudových más. Navyše zodpovednosť za to pripísal menševikom aj boľševikom. Ústredný výbor RSDĽP, ktorý vtedy viedol Vladimír Lenin, nazval “fiktívnym centrom”. Stalin tvrdil:
“Bolo by zvláštne myslieť si, že zahraničné orgány, stojace ďaleko od ruskej reality, dokážu zviazať prácu strany, ktorá už dávno prešla štádiom kádrovania.”
Ostro kritizoval emigrantských intelektuálov a vyzýval spoliehať sa na ruských robotníkov bojujúcich v samotnom Rusku. Stalinov postoj dôrazne podporil výbor v Baku. Za týchto okolností Lenin jednoducho neriskoval konfrontáciu s vplyvnými ilegálnymi vodcami, pretože za nimi stáli skutočné, pracovné organizácie. V obave z rozkolu bol nútený ísť so Stalinom. Ten bol spolu s ďalšími dvoma “bakučanmi” (Georgij Ordžonikidze a Suren Spandarjan) zaradený do Ústredného výboru. Okrem toho bolo pri ústrednom výbore vytvorené ruské predsedníctvo, ktoré tvorilo 10 ľudí. Okrem troch spomínaných ” bakučanov” doň patrili “členovia strany proletárskeho pôvodu, pracujúci vo výrobe” (J. Jemeljanov (“Stalin. Cesta k moci. – M., Veche, 2003): A. E. Badajev, A. S. Kiseľov, M. I. Kalinin a ďalší. Išlo o rozhodnutia 6. konferencie boľševikov, ktorá sa konala v Prahe v roku 1912. (Mimochodom, slávny “Krátky kurz” tvrdil, že práve vtedy vznikla boľševická strana).
“Revolúcia v Baku” tvrdo zasiahla eserov, ktorí sa odtrhli od Ruska a zaplietli sa do ‘internacionalistických’ hier. Je príznačné, že ako reakcia na pražskú konferenciu bola zvolaná Viedenská konferencia (august 1912). Aktívne sa na nej zúčastnil “nezávislý sociálny demokrat” Lev Trockij. Spolu s Bundom a ďalšími socialistickými skupinami sa pokúsil vytvoriť blok (nazvali ho “augustový blok”), ktorého cieľom bolo získať vedúce postavenie v RSDĽP. Trockij bol politický dobrodruh najvyššej triedy, úzko spojený s klanmi medzinárodnej oligarchie. Veď úzko spolupracoval s Alexandrom Parvusom, socialistom a veľkostatkárom! Parvus vyjadroval záujmy tej časti západnej buržoázie, ktorá uprednostňovala plný rozvoj svetového obchodu – až po zrušenie akéhokoľvek protekcionizmu (pozn: dr. Parvus viedol neúspešnú revolúciu v Rusku v roku 1905). Tvrdil:
“Colné bariéry sa stali prekážkou historického procesu kultúrneho zjednocovania národov. Oni zintenzívnili politické konflikty medzi štátmi. Bol to práve Parvus, kto v roku 1905 urobil Trockého faktickým vodcom petrohradského sovietu (pod formálnym vodcom Georgijom Chrustalevom-Nosarom). Na tento účel tento podnikavý revolucionár použil obrovské finančné prostriedky na skupovanie novín atď. Výsledkom trockistického vedenia Petrosovietu bolo vydanie takzvaného “Finančného manifestu” týmto orgánom, ktorý za hlavnú úlohu revolúcie vyhlásil oslabenie ruskej národnej meny.
Je jasné, že to všetko sa dialo v záujme medzinárodnej plutokracie, ktorá snívala o oslabení a okradnutí Ruska
A tu je zaujímavá zhoda okolností – takmer hneď po pražskej konferencii polícia chytila všetkých troch ”bakučanov”, ktorí preukazovali úžasnú efektivitu. “Ukázalo sa, že rozložením ‘bakučanov’ ruská polícia uvoľnila cestu Trockému a ďalším osobám, ktoré boli spojené s medzinárodnými kruhmi a mohli plniť vôľu zahraničnopolitických nepriateľov Ruska,” poznamenáva J. Jemeljanov. – Ak je to pravda, nebol to jediný záhadný prípad. Je ťažké pochopiť ako to, že polícia, majúc svojich agentov v Bojovej organizácii Strany socialistov-revolucionárov…, tolerovala vraždy veľkokniežat a ministrov, ktoré vykonali bojovníci eserov.
Mnohé okolnosti vraždy premiéra P. A. Stolypina, ktorú vykonal policajný agent M. Bogrov, ostávajú dodnes nejasné. Nie je jasné, prečo ruská polícia bez problémov pustila … Parvusa do ríše a dovolila mu otvárať opozičné noviny, zatiaľ čo ruskí sociálni demokrati museli tajne prekročiť hranice a žiť v ilegalite doma. Nie je jasné, prečo polícia dva mesiace v roku 1905 nedokázala uhádnuť, že jeden z vodcov petrohradskej rady Janovskij je hľadaný utečenec, exulant Bronštejn, ale za niekoľko dní v roku 1912 po pražskej konferencii dokázala vypátrať a zatknúť všetkých ”bakučanov”…
Zdá sa, že aktivity ruskej polície neboli vždy v záujme autokratického systému, ale niekedy sa zhodovali s cieľmi vplyvných zahraničných síl, ktoré sa snažili posilniť svoje postavenie v Rusku aj za cenu jeho politickej destabilizácie” (op. cit.) Stojí za zmienku, že práve Trockého kontakty so západnými finančníkmi podnietili Lenina, aby ho (včerajšieho úhlavného nepriateľa, “Judáša”) prijal do boľševickej strany. A práve prostredníctvom západných bankárov sa realizovalo financovanie leninistov, z ktorého je obviňovaný nemecký generálny štáb.