(návod na univerzálne použitie)
„Začalo sa to niečím, čo dôverne pozná mnoho chovateľov, ktorí každoročne na podhorských pastvinách prichádzajú o ovce. Vlk navyknutý loviť domestikované zvieratá ako pomerne ľahký zdroj koristi si vyhliadol poníka Dolly, ktorý patril predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej. Poníka mala už 30 rokov, a mala k nemu teda celkom prirodzene vyprofilovanú citovú väzbu, ústiacu do hľadania vinníka za „otrasný zážitok.“
Až potiaľto to má „praktickú podobu“, s ktorou sa identifikuje, s ktorou má veľa spoločného, veľa tragického veľa podobne nahnevaných ľudí aj na Slovensku. Len s tým rozdielom, že v slovenských reáliach naše „otrasné zážitky“ s prípadom navlas podobným má iný „živočíšny pôvod“…
To, čo však nasleduje, má rovnakého spoločného menovateľa a podobu “návodu“, ktorý dáva univerzálnu odpoveď na to, ako je možné a potrebné riešiť problém, ak vznikne. Priamočiaro. Účinne. A hlavne efektívne. Bez ohľadu na jeho povahu, rozsah a charakter.
Napokon posúďte sami…
„Poník prišiel o život na začiatku septembra minulého roka. Ten Uršulin. Vzápätí sa predsedníčka Komisie EÚ obrátila na kresťansko-demokratických europoslancov listom, v ktorom na nich apelovala, aby prehodnotili prísnu ochranu vlka (ako druhu) na území celej Európskej únie. Ľudovejšie, aby premnožené stavy tejto šelmy redukovali, lebo sú už v priamom konflikte s ohrozením záujmov ľudí. Už vraj neudržateľnom. Lebo už pochopila vážnosť situácie. A hlavne potrebu jej riešenia.
Počuješ Roman (Malatinec), aj VY ľudia spod Poľania, Liptova a z iných lokalít Slovenska, ako ide riešiť neriešené a rokmi odsúvané, až bučiace problémy ľudí…? Už bytostné. Týkajúce sa už nielen ochrany ich osobného majetku. Dnes už aj problémy vyšpičkované do samej akútnej potreby ochrany životov a zdravia ľudí.
Dnes už nielen na salašoch, na miestach mimo ciest a turistických chodníkov, ale už aj priamo pod oknami obytných domov.
Toto je odkaz pre TEBA a Tebe podobným zanietencom, ktorí mysliac si, že keď „pán“ dal úrad, dal aj rozum a najmä, že z moci úradnej, poslaneckej dokážeš pohnúť „zemeguľou“. Lebo však verejný záujem. Lebo však štatistika nepustí. Lebo však skúsenosti skúsených. Lebo oná slepá dôvera v racio tých, bez „poníkov“…
ZABUDNI. Touto cestou nedokážeš presadiť vec, akokoľvek naliehavú, „úradným spôsobom“. Skrz (akčný) motív, ktorý chýba od nominujúceho zadávateľa, ktorý netlačí konať v záujme nezaujímavých. Ale v záujme „čiesiho“ fiktívneho verejného záujmu. Až do chvíle, kedy začneš byť zrazu človekom. A nie lobistom. A len a len skrz obyčajného poníka…
Lebo môžeš rozprávať v krčme aj vo verejnom priestore ako Ján Zlatoústy, môžeš vypisovať ako „český žandár“ – skončí to rovnako. Ľahostajnosťou ľudí, ktorí to majú v náplni práce. Inými prioritami. Inými záujmami. Tých, skrz ktorých dostali trafiku. V tomto prípade trafiku životného prostredia, dajúc ju do rúk politického nominanta známeho z minulosti v roli utajeného „domovníka“. Dnes v roli druhého najväčšieho „demokrata“ v štáte, vystupujúceho tentokrát verejne. Rovnako bez hanby ako vtedy…
Preto sa na to musí ísť inak. Tu dobrá myšlienka ani dobré slovo nepomôže. Ba už dnes ani to písané. A už ani posunuté do verejného priestoru. Tu pomôže iba zlá osobná skúsenosť. Tá, ktorá je vždy na niečo dobrá..
Lebo to je dnes jediná cesta, ako možno urobiť z ľahostajného „štátneho služobníka“, necitlivého na vonkajšie vnemy, na potreby ľudí, človeka chápajúceho, empatického, načúvajúceho odrazu vecným a logickým argumentom. A náhle byť aj osvieteným…
Posuňme dej. Písaný tým, ešte „včera“ ráznym, nekompromisným služobníkom EÚ, nezaujímajúcim sa o problémy „plebsu“ – aby sa dnes z neho stal už chápajúci, zaujímajúci sa o „miestne“ starosti, ktoré mu (jej) ešte včera boli cudzie…
„Objavilo sa množstvo správ o útokoch vlkov na zvieratá a o zvýšenom riziku pre miestnych ľudí,“ napísala von der Leyenová v liste zákonodarcom. „Pochopiteľne, táto situácia vyvoláva v postihnutých regiónoch otázky, či je súčasný stav ochrany vlkov opodstatnený.“
V praxi to znamená, že šéfka o nič menej významnejšej a pre naše životy o nič menej dôležitejšej inštitúcie – ako je EK – sa s osobným zanietením pričinila, aby boli prehodnotené prísne pravidlá ochrany vlkov v Európe. A na tieto účely už stihla aj (ešte koncom novembra) vyzvať na „hĺbkovú analýzu“ hrozby vlka po správach o zvýšených útokoch na hospodárske zvieratá, najmä v Alpách“. Dojímavé. Uznanlivé. Už k tomu chýba iba smutná tvár a slzy dotknutia, ako ich už dôverne poznáme zo slovenských reálií iným, najvyšším služobným úradníkom u nás doma…
Počujete ľudia boží, chápete už kedy je (až) možné riešiť problémy „plebsu“ s empatiou čoby motívom a naliehavosťou potreby ich riešiť, ako úradnú povinnosť?
Keď príde na poníka toho správneho majiteľa
VTEDY situácia v postihnutých regiónoch čarovne ožije otázky typu, či je súčasný stav ochrany medveďov OPODSTATNENÝ. VTEDY naberú tieto otázky na legitimite. VTEDY ustúpi zaštiťujúci sa fiktívny „verejný záujem“ primárnemu, praktickému záujmu o ľudí. A o ich problémy. Náhle vedia splynúť, vzácne sa stotožniť v jednom spoločnom záujme…
Lebo až VTEDY príde „Andersen“ s dovtedy potlačovaným tvrdením, že je potrebné myslieť v prvom rade na človeka…
S trpko-trápnym pripomenutím, že stačilo pritom iba aby sa v osudnú noc nevkradol na von der Leyenovej pozemok VLK, ale MEDVEĎ. Lebo keby toho poníka skolila iná šelma, bol by na Podpoľaní a nielen tam tento vážny problém už len spomienkou.
Spomienka na časy, ktoré až doposiaľ nikomu nepripadali čudné
Na to, že bytostné (verejné) záujmy všetkých občanov (voličov) evidentne závisia na osobnej (súkromnej) skúsenosti (nevoleného) jednotlivca služobníka štátu, či viacerých štátov. A na jeho dobrej vôli vypočuť si starosti a strasti plebsu. Ktorý „citlivo vníma“ až keď ide o „poníka“. Pravdaže toho jeho.
A čo je už hotovou tragédiou, ešte aby sme mu boli za to aj vďační…
Ručičky bozkávam pani. Jedna aj druhá.
A to je poznanie, ktoré treba mať na zreteli pri riešení vecí verejných. Lebo ten samý, rovnaký princíp platí na všetky dnešné neduhy. Verte. Stačí len nahradiť poníka iným osobným leitmotívom.
LEBO len ten vie presvedčivo a hlavne akčne presvedčiť služobníka štátu. Otrasený náhlou (dovtedy nepoznanou) vážnosťou faktu, precítený náhlou dávkou empatie a ožiarený potrebou konať dokáže zmeniť „vkus“, zmeniť rétoriku v záujme toho, aby sa zblížil verejný záujem s tým prepotrebným, bytostným, ľudským.
A k tomu stačí len a len nahradiť poníka iným osobným leitmotívom a pohneš zemeguľou z večera na ráno aj na Slovensku.
A tak začnime kľúčovými „poníkmi“
I.
Na začiatok (nenáhodne) na počutie dobre znejúcimi MIMOVLÁDNYMI inštitúciami. Verejnosťou ešte lepšie stráviteľnejším označením „neziskovky“. Dnes už „vnútorný štát“ sám o sebe, fungujúci na „samosprávnych“ princípoch postavených, na (otvorených) ideách a na (skrytých) cieľoch, odvodených od ich živiteľov. Stamodtiaľ.
Rozumej „deep state“, ktorý stál vždy na počiatku všetkého a všade, kde bolo treba najprv (v cudzom štáte) kradmo otvoriť zvonka. Následne vo vnútri „vyvetrať“ a vymeniť. Ľudí a idei. Ľudí za lokajov, za bábky. Idey za nové prevrátené „hodnoty“. Zahmlievajúc, že s klobúkom filantropa v ruke.
A vždy pod heslom najsvätejším (a najkrvavejším): za slobodu, ako vždy – od počiatku sveta. Dnes už s pridanou hodnotou, za demokraciu. Farizejsky rovnako ako vtedy dávno na námestí v Jeruzaleme. Ako vtedy nedávno pri „Arabskej jari“, ako pri „Majdane“, ako prednedávnom v Bielorusku. Ako dnes v Iráne..
A to išlo, ide a vždy pôjde len za cenu najvyššiu. Za predaj charakteru. Domácimi poturčencami horšími od Turka. Za peniaze, za peneži, za peníze, ktoré majú postavenie „vše-riešiaceho“ PONÍKA.
A to je ono Samsonovo tajomstvo, to, ktoré už vyriešili (pred nami a za nás) Maďari. A úspešne. Stačí len pozrieť na ten súlad, na to tamojšie hromadné stotožnenie sa záujmov verejných s tými bytostnými občianskymi, ľudskými.
A stačilo len zatvoriť kohútik s návnadami a s ním aj dvere od domu. Toho vlastného, bez cudzích príživníkov, otvárajúcich okná na nevlastnom dome. Pokútne, cieľavedome a bez pýtania sa väčšiny obyvateľov spoločného domu..
II.
A tým iným „poníkom“ tým viditeľnejším, zdanlivo legitimnejším sú POSLANCI. A ruka v ruke s nimi vládnuca „elita“.
Tí, ktorí sa dávno spreneverili svojmu pôvodnému poslaniu. Byť za služobníkov štátu.
A pri jeho riešení rovnako netreba vymyslieť, čo už bolo vymyslené. Vo Švédsku. V štáte, ktorý je, ktorý bol pri hľadaní vzorov – vzorom naj-zreteľa-hodnejším. Myšlienkami, slovami i skutkami.
Tým hľadaným „poníkom“ je u poslancov čestný výkon funkcie. S úhradou účelne vynaložených prostriedkov od štátu. Bodka. Všetko ostatné vyrieši v tomto režime známy Japončík „Sa-To“.
To (ostatné) bude zrazu z večera na ráno chápané inak, „citlivejšie“, empatickejšie, ústretovejšie potrebám tých už väčšinou zraniteľných a odkázaných dnes bezcitne na ich milosť a nemilosť.
A „elita“..?
Tá ústavne najvyššia figúra, tých 15 tisíc eur mesačne (slovom pätnásť tisíc eur) venuje podvyživenej charite na Slovensku. Do posledného centa. Aby bola „citlivejšia“ aspoň raz v živote. Úprimne. V skutočnom živote.
A rovnako ušľachtilo venujú poslanci každý mesiac tisíce eur násobené 150-timi a tie ešte priemerne násobené 2-mi (na asistentov) a s pridaním ďalších tisícov násobených 150-timi určených na prevádzkovanie „úradných priestorov“ a len s ponechaním aj tak nemálo vynaložených verejných zdrojov na bývanie „cezpoľných“.
Reč je o „väčšinovom“ kroví, o väčšinovej mase nesvojprávnych, bezmenných, bez vedomia a bez vlastného svedomia fungujúcich figúr. A tým aj bez názoru, riadených na diaľku ako za starých rímskych čias. Rovnako palcom pri koncovom rozhodovaní o veciach verejných ako za onoho starodávneho času..
A tento badžet, určený na skutočne potrebné charitatívne účely má však aj svoju „druhú stranu mince“.
Odstrihnutie od „poníka“ bude mať „otrasné“ účinky. Skrz „otrasný zážitok“ tých, ktorí nemajú tušenie, ako sa zmenili pomery v obchodoch. V koši. V tom spotrebnom, o ktorom nemá drvivá väčšina z nich paru..
A to nie je všetko. Lebo jednou ranou sa vyriešia – z večera na ráno – to Vám garantujem – aj dôsledky energetickej krízy. Krízy, v úlohe hlavného poníka. Dôsledkov, ktoré už regulárne bránia ľuďom žiť v pokoji a dôstojne.
Preto ich treba odstrihnúť od „poníka“. Až potom môžeme uveriť tomu „neosedlaného koňovi“, ktorý sa o to všetko zlo pričinil vrchovatou mierou – že na Slovensku BUDE LEPŠIE.
Ešte s bodkou na „i“. Že bude aj bezpečnejšie. A to možno garantovať – až po „otrasnom zážitku“ straty „poníka“ tých vyššie spomínaných – kedy bude (musieť) už byť u nich na prvom mieste konečne občan Slovenska a jeho potreby. A nie tí, za jeho chotárom.
Kedy budú musieť byť aj potreby občanov Slovenska (paradoxne) garantované prinajmenšom v rovnakom rozsahu ako tie a tým, ktorí k nám prichádzajú zvonku.
A tieto spôsoby, ktorých prvoplánovým účelom nie je demonštrácia podpory, ale odporu – sú už sami o sebe na (ne)morálny uterák.
PS :
Pre pochopenie a lepšie porozumenie, osobitne tej „citlivo vnímajúcej“ dianie na Slovensku – radšej preložím : FIRST SLOVAKIA.
S významným doplňujúcim dôvetkom, že vo význame štátu, nie „tejto krajiny“…